Keď sa dostanete do problému, zavoláte právnikovi. Keď sa ale dostanete do super problému, zavoláte jej. She-Hulk, sesternica známeho hrdinu Hulka, je síce obrovská a zelená, no milá a nápomocná hrdinka, ktorá chce mať aspoň na Vianoce pokoj. To sa jej nepodarí, keďže musí riešiť prípad, ktorý je pre ňu veľmi osobný. Pozrite sa s nami na jej predvianočnú historku, v ktorej sa z našej hrdinky stáva She-Hulk: Vianočná právnička.
Diabol nosí Pradu… a vyrába konzervy
„Dobré ráno, slečna.“
„Dobré ráno, dôstojník. Ako ste sa vyspali?“
„Na to všetko celkom dobre. A vy?“
„Hrozne. Včerajšie vianočné nákupy dopadli strašne, nič som nekúpila a celú noc som rozmýšľala nad prípadom.“ (Takže si viete predstaviť, ako strašne vyzerám… ako Shrek!)
„Kúpil som vám po ceste kávu, ak to pomôže,“ povedal Stone a podal mi téglik teplého nápoja, ktorý som s radosťou prijala.
Nachádzali sme sa v hoteli, v ktorom bolo pomerne rušno. Biznismeni prichádzali, odchádzali, raňajkovali v hotelovej reštaurácii či pili narýchlo kávu. Boli tam muži a ženy rôznych veľkostí, tvarov a farby pleti, no jedno mali rovnaké – príliš drahé oblečenie, príliš smradľavé voňavky a zachmúrené pohľady.
„Našli ste Sandy Seymorovú?“ opýtala som sa Stonea po tom, čo som niekoľkokrát prešla očami po častiach hotela, ktoré som mala v dohľade.
„Ešte nie. Pred tým, ako ste prišli, som sa však na ňu pýtal recepčnej a tá mi tvrdila, že posledné dni chodieva o takomto čase dole na raňajky. A aha. Spomeňte čerta a je tu,“ povedal dôstojník a kývol hlavou ku schodom. Po nich kráčala smerom nadol vysoká, chudá žena s krátkymi blond vlasmi a prenikavými sivými očami. Oblečené mala na sebe čierne nohavice, zelený rolák a čierne sako.
„Sandy Seymorová?“ opýtala som sa jej, keď okolo nás prechádzala. Seymorová sa zastavila a otočila sa k nám.
„Áno? Ako vám pomôžem?“ opýtala sa s úsmevom na perách, no z očí jej šľahali blesky. Zrejme nemala v obľube, keď ju zastavovali cudzí ľudia a oberali ju o čas.
„Moje meno je Jennifer Waltersová, toto je policajt Stone. Radi by sme sa vás opýtali pár otázok ohľadom… nedávnych udalostí.“
„Ktorých konkrétne?“ podozrievavo sa opýtala.
„Nuž, ako iste viete, stala sa tu vražda…“
„Och, áno, počula som o tom. Hrozná tragédia. Ale čo to má spoločné so mnou?“
„Počuli ste o tom, koho zavraždili?“
„Áno, vraj to bol ten Santa Claus, ktorý tu postával pri dverách posledné dni. Myslím, že som mu párkrát hodila nejaké drobné. Prečo?“
„Nebol to len tak hocijaký Santa Claus, pani Seymorová,“ votrel sa do rozhovoru Stone, „šlo o kľúčovú osobu v rozhodnutí o prijatí zákona o rozdelení rybích loveckých území.“
„V prvom rade, nie pani, ale slečna Seymorová. A v druhom rade, prečo by ma to malo trápiť?“
„Pretože to, že zomrel, vám hrá do karát, nie? Veď vaša rybárska spoločnosť je závislá od rýb a priestoru, na ktorom ich môže loviť.“
„Obviňujete ma z vraždy, dôstojník?!“ nahnevane sa opýtala a zvýšila hlas.
„Nikoho neobviňujeme, hľadáme len čo najviac osôb k tomu, aby sme si vytvorili celkový obraz o tom, čo sa stalo.“
„Myslela som, že už niekoho chytili a obvinili,“ miernejšie prehovorila Seymorová.
„Ste dobre informovaná, slečna, avšak máme čím ďalej, tým viac dôvodov domnievať sa, že máme nepravého,“ povedala som. „Okrem iného, vieme, že ste v tú noc boli v hotelovom bare na vianočnom večierku. Určite ste preto museli vidieť aj ten incident s vlkolakom.“
Sandy jemne zbledla, keď som spomenula vlkolaka, zhlboka sa nadýchla a zaťala päste.
„Fajn, poviem vám všetko, čo si z tej noci pamätám. Ak ma prestanete obviňovať z vraždy. Poďte za mnou, poviem vám to pri raňajkách.“
🎅🎅🎅
Pojem raňajky znamená u slečny Saymorovej niečo iné ako u nás. Zatiaľ čo tie moje pozostávali z kávy z pojazdného stánku, tie jej boli trošku väčšie. Mala biely jogurt, wafle, dve volské oká, praženicu, chlieb s maslom a ešte niekoľko ďalších chodov. Celé to zaliala vianočným likérom, na ktorý bolo podľa mňa ešte skoro, ale nemala som odvahu na to poukázať. Seymorová zjedla z každého chodu iba kúsok, no keď už bola plná, rozhovorila sa.
„Večer, okolo pol desiatej, som prišla z večernej prechádzky do hotela. Prešla som okolo pána Namora (nové meno do prípadu, musím si to zapísať!), ktorý na mňa hnusne zazrel, a šla som dnu. Myslím, že som hodila nejaké peniaze Santovi, ako som už spomínala predtým, a šla som rovno do baru. Bol to…“
„Prepáčte, ak vám do toho môžem skočiť, ale jeden náš svedok nám tvrdil, že ste sa s obeťou, Santa Clausom, v ten večer pohádali. Išiel kvôli tomu zavolať aj ochranku, no keď s ňou prišiel, boli ste už preč. Je to pravda?“ opýtala som sa jej. Seymorová sa na mňa povrchne pozrela a pokrútila hlavou.
„Nie, nemala som dôvod. Nevedela som, kto to je, a hlavne som hneď zamierila do baru, v ktorom som bola potom celý čas. Netuším, kto vám toto nahovoril, ale je to hlúposť. Barman z tej šichty vám to môže potvrdiť, že som v bare bola dlhšiu dobu bez jediného odchodu.“
Pozrela som sa na Stonea, ktorý si zamyslene ťukal perom o čelo. Je možné, že nám Tuqan klamal? Možno ale len zle videl. To ale teraz nie je podstatné.
„Pokračujte, prosím.“
„Ako som už spomínala, šla som do baru. Mala som ťažký deň, riešila som veci v konzervárni tu v Los Angeles, čo je aj jeden z dôvodov, prečo som teraz v tomto meste. Večer som si po ťažkom dni teda potrebovala oddýchnuť. Išla som do baru, kde nanešťastie bolo všetko rozsvietené a bola tam nejaká vianočná párty. Otravné. Sadla som si k baru a objednala alkoholický nápoj. Okolo desiatej prišiel do baru nejaký chlap. Mal oblečený sveter a nohavice, na tvári jemný úsmev a celkovo pôsobil ako taký milý plyšáčik. Rozkošný,“ uškrnula sa a mne prebehli po chrbte zimomriavky. Sandy pokračovala:
„Prisadol si ku mne. Snažil sa so mnou dať do reči a aj keď mi to nebolo veľmi pochuti, po pár drinkoch sme našli spoločnú reč. Ten pán sa začal chvastať, že má akési superschopnosti, no ja som mu neverila. Jeho to ale neodradilo a aby dokázal, že má pravdu, premenil sa na vlkolaka! Blázon, hrozne sme sa tam všetci zľakli, strhla sa panika. Spadla som zo stoličky a snažila som sa dostať od neho čo najďalej,“ nahnevane vravela Seymorová.
„Čo sa dialo potom?“ opýtal sa Stone.
„Barman vytiahol spod pultu zbraň a začal po ňom strieľať. To zviera sa vyľakalo a ušlo. Chvíľu nám všetkým trvalo, kým sa sme dostali zo šoku, no nejako sme sa dali dokopy a po pár ďalších drinkoch sme si na neho už ani nespomenuli. Niečo po pol dvanástej som odtiaľ odišla a šla som si ľahnúť hore do izby. Ráno som sa zobudila a dozvedela som sa, že sa v tú noc stala vražda. Musel to byť teda ten vlkolak, keď nad tým teraz rozmýšľam. Mám šťastie, že som to prežila,“ povedala, utrela si ústa servítkou a s dvihnutým obočím sa na nás pozrela.
„Vie vám to aj niekto potvrdiť?“
„Barman, ľudia na večierku, recepčná a som si istá, že niečo by prezradili aj kamerové záznamy. Myslím, že z toho jasne vyplýva, že okrem toho, že som mala traumatický večer,“ povedala a opäť jemne zbledla, „ma nie je nutné ešte obviňovať z nehoráznej vraždy!“
„Áno, máte pravdu, slečna. Ďakujeme za váš čas,“ povedala som, rozlúčila som sa so Sandy Seymorovou a spolu so Stoneom sme odišli na recepciu.
„Má alibi aj svedkov, ktorí by určite potvrdili, že tam bola. Čo ale tá hádka so Santom? Klame nám? Alebo nehovoril pravdu pán Tuqan?“ spýtal sa Stone.
„Popravde… netuším. Niečo vo mne mi vraví, že by som mala veriť Tuqanovi, ale to len preto, lebo slečna Seymorová je… aká je.“
„Nuž, nebolo by to prvýkrát, že sa z nevinnej obete stal zabijak a obyčajná namyslená žena by ostala obyčajnou namyslenou ženou,“ povedal Stone a uškrnul sa.
„Máte pravdu. Zatiaľ sme vypočuli troch ľudí, no stále si neviem vytvoriť obraz. Zdá sa mi, ako keby mi niečo unikalo.“
„Nie ste sama, tiež sa tak cítim. Veď sa na to len pozrime racionálne. Máme tu chudáka pána Tuqana, ktorý chce len uživiť rodinu a ešte si nesie aj traumu zo stretu s vlkolakom.“
„Avšak má motív. Videli ste, v akej chudobe žije. A určite videl, koľko peňazí dostával pán Keene od týchto bohatých biznismenov. Bol by to rýchly prísun peňazí. A aj keď na to pán Tuqan nevyzeral, keď je človek v núdzi, urobí čokoľvek. A oni vyzerali, že sú v núdzi už dlhšiu dobu.“
„To áno. Aj keď… všimli ste si tiež to veľké množstvo jedla na stole?“
„Áno, ale to mohlo byť kúpené za poslednú výplatu, ktorú dostal v to ráno. Uf… a čo taký pán Russell? Neškodný vlkolak, ktorý chcel len urobiť dojem, alebo sa za jemným povrchom skrýva po krvi túžiaci zabijak, ktorého rozbesnil alkohol, hnev, strach a hlad?“
„Nuž, obaja sú na tom tak, že nemajú najlepšie alibi, ale ani najlepšie motívy. A čo Sandy?“
„Nuž, tá jediná vyzerá ako vrah… denne určite zabíja desiatky ľudí svojím pohľadom. A má aj motív; ak bude prijatý zákon medzi nami a morskými ľuďmi, jej spoločnosť značne klesne na ziskoch. Avšak, jej alibi je nepriestrelné, videlo ju v tú noc veľa ľudí a vražda sa stala skôr, ako odišla z baru.“
„To áno. Inak, keď spomínate tých morských ľudí. Zastihli ste, keď povedala meno Namor?“
„Áno, ale nevedela som, kam to meno zaradiť, tak som si ho len zapísala.“
„Nuž, určite ste o ňom už počuli. Ide o vládcu podmorskej krajiny známej ako Atlantída. Jeho sesternica je však kráľovnou v Lemúrii – ďalšia krajina, ktorá leží pod morom. A práve medzi ňou a Amerikou má byť dohoda o love rýb, ktorá sa má ukotviť v zákone. Namor tu je ako veľvyslanec za krajinu svojej sesternice.“
„Ach áno, už si na niečo spomínam. Je to celkom problémová osoba, myslím. Môj bratranec mi vravel, že sa spolu niekoľkokrát pobili. Nevedela som, že práve on obhajuje stranu morských ľudí. Je ale dôležitý pre naše pátranie?“
„Nuž, podľa Sandy tam v tú noc bol tiež. To znamená, že niečo mohol vidieť. Pán Keene bol vlastne jeho svedok, pretože pokiaľ viem, mal držať stranu práve Lemúrii. No to neznamená, že nemohol zmeniť stranu na poslednú chvíľu, napríklad po tom, čo dostal pekne veľký príspevok od slečny Seymorovej… aby bol ticho… a Namor má predsa známy trojzubec… tri diery v hrudi obete… ide len o teóriu, ale…“
„Máte pravdu, dôstojník. Sú to už síce príliš veľké dohady, no nikdy neviete. O Namorovi som počula, že má pochybnú povesť. Avšak, aj keby nebol útočníkom, stále môže mať informácie. A už keď sme v hoteli, bola by škoda ho nezastihnúť. Poďme zistiť, na ktorej izbe býva.“
Pokračovanie zajtra
Pokiaľ chcete pravidelne čítať náš vianočný She-Hulk príbeh, navštívte podstránku She-Hulk: Vianočná právnička a každý deň až do Vianoc si prečítajte časť unikátneho príbehu.
Autor: Ondrej Kačkoš
