Babylon RECENZIA – Už dlho sme tu nemali film, ktorý by oslavoval filmové umenie v takom štýle ako Babylon. Damien Chazelle, relatívne mladý režisér podpísaný pod originálnymi filmami ako Whiplash a La La Land sa znova spojil so svojím dvorným skladateľom Justinom Hurwitzom a spoločne sa vydali do zlomového bodu Hollywoodu – do čias, keď do nemého filmu dorazil zvuk.
Dali dokopy gigantický herecký ansámbel a vytvorili nákazlivou energiou pulzujúce dielo, zobrazujúce šialenstvo, dekadenciu, ale aj krásu počiatkov Hollywoodu. Ich neutíchajúca láska k hudbe a filmu kypí z každého póru a spoločne sa pozrieme na to, ako sa im podarilo zachytiť najbujarejšiu éru Americkej filmovej mašinérie a poukázať na oveľa, oveľa viac.
Bez okolkov sa dá povedať, že je to Chazellov najväčší projekt. Vidno to na pompéznych scénach zábav smotánky, interiérových ale aj exteriérových scénach filmového nakrúcania a taktiež aj v kamere. Film bol natáčaný na 35mm filmovú surovinu, čo obrazu dodáva originálnu surovosť, farebnosť i kontrast. Film je zo začiatku veľmi hravo a rebelsky pôsobiaci, no postupne sa mení na niečo temnejšie, reálnejšie, len aby na konci vytiahol svoju viac než okúzľujúcu pointu a diváka prikoval k sedadlu.
Postavy verzus nový Hollywood
Hlavnými hereckými menami sú Margot Robbie, ktorá hrá Nellie, rebéliou naplnenú slečnu, presvedčenú o tom, že je hviezda. Jej sen sa zhodou náhod stáva skutočnosťou a jej sexuálna energia je postupne konfrontovaná dospievajúcim a prehnane sofistikovaným Hollywoodom. Ďalšou, azda najviac ústrednou postavou je Manny, ktorý je hraný Diegom Calvom. Jeho sen sa postupne stáva skutočnosťou, no jeho láska k Nellie, reprezentujúcej starý a neoklieštený Hollywood, ho dostáva do stále väčších a väčších problémov.
Nebol by to film o starom Hollywoode, kebyže tam nie je Brad Pitt. Ten hrá úspešnú megahviezdu Jacka Conrada. Postupne je ale taktiež dobehnutý novou érou a stáva sa z neho posmech divákov. Cez neho najviac preskúmavame dopad zvuku na Hollywood. Všetci traja ústrední herci podávajú božský výkon a ich pasovanie sa s meniacou sa dobou je vďaka nim absurdný, romantický, no častokrát aj srdcervúco smutný.
Chazellova obľúbená zbraň – hudba
Hurwitz a Chazelle nechceli vytvoriť iba dobový soundtrack, chceli niečo viac. V jazzovo ladených skladbách môžeme cítiť vplyv modernej doby, ale zároveň sa v soundtracku objavujú aj tóny ďalekého východu, európskej klasiky sa samozrejme, černošskej hudby. Podobne ako ostatnými prvkami filmu tu odkazujú na okúzľujúcu pointu. Film je univerzálny jazyk, ktorý prekračuje hranice reči, kultúry i doby. V rozmanitom hereckom ansámbli je aj postava reprezentujúca hudbu a jej postavenie k meniacemu sa svetu Hollywoodskeho šoubiznisu. Sidney Palmer, hraný Jovanom Adepom.
Filmu sa vďaka nemu darí povedať niečo aj o dnešku. Sidney, ako čierny muzikant, ktorý sa dostal do filmového šoubiznisu, musí eventuálne počúvať strojené komplimenty novej smotánky. Nie je to ako kedysi, keď si ľudia priamo vážili, alebo nevážili druhého človeka a jeho dielo. Aj keď boli veci viac dekadentné, aspoň boli pravdivé. Teraz sa k sebe všetci snažia byť prehnane zdvorilí a predbiehajú sa v tom, kto povie niečo viac pôvabné, alebo inteligentné. Dnes to funguje podobne a možno aj silnejšie. Jedna dekadencia strieda druhú.
Hollywood ako sme ho ešte nevideli
Babylon má tri hodiny. Ručím ale za to, že Chazellov film ubehne ako nič. Jeho energická réžia divákovi nonstop servíruje hravé sekvencie, ktoré majú podobnú štruktúru ako skladby v Hurwitzovom božskom soundtracku – stupňujúce sa v intenzite, absurdite, ale eventuálne aj v nostalgii.
Zároveň však nonstop skúmame nové a nové lokácie Hollywoodu. Navštívime honosné vily, filmové štúdiá, chudobné štvrte, opustené pláne, filmové pľace, hotely a aj deviantné podzemné kluby. Z každého pohľadu, či už z produkcie, réžie, scenáristiky, hudby, kamery, je to viac než epický film, ktorý sa prehnane nespolieha na divákovu vedomosť o histórii filmu. Kto ale vie, bude v závere ešte viac skrúcaný extázou.
Film ako náboženstvo
Vo filme je niekoľko obrovských sekvencií, ktoré zobrazujú ťarchu filmárčenia danej doby. Chaos na pľaci a doslova heroická snaha tvorcov koordinovať ho. Jedna kamera sa rozbíja za druhou. Bežná smrť na pľaci. Alkoholizmus. Problémy aklimatizácie sa na nový zvukový systém. Nervové vypätie. Všetko to ale väčšinou smeruje k úspechu – k úspešnému nakrúteniu danej scény. Vtedy prichádza eufória, akú postavy filmu nezažívajú nikde inde. Priblížia sa ku nej ak tak na spomínanej dekadentnej párty.
Chazellovi sa tu pekne darí porovnávať dekadentné zábavy a natáčanie. Akoby boli tým istým. Majú podobnú štruktúru a veľakrát sa v nich udejú podobné udalosti. Hollywood 20. rokov žije filmom, vo dni pracuje v chaose a v noci sa zabáva na rovnakej vlne. Príchod zvuku ale týmto životným štýlom otriasa a nejeden človek nie je túto zmenu schopný prežiť. Film ale ide vpred. Stáva sa niečím omnoho väčším, než nejakí ľudia, než nejaké obdobie. Stáva sa umením, ktoré formuje modernú dobu viac než čokoľvek iné. Dalo by sa povedať, že v našom poňatí tu ide o náboženstvo a jeho tvorcovia sú jeho zvečnené ikony.
Babylon RECENZIA – Zhrnutie
Takže! Ako dopadla Chazellova hudobne ladená veľko-óda filmárskemu umeniu? Tri hodiny uletia ako nič a v závere ukáže aj nezasvätenému divákovi to, že filmy sú niečím viac, než iba obyčajným prostriedkom na skrátenie voľného času. Ako jedna z postáv vo filme (a mnoho filozofov a teoretikov) hovorí, každé umenie sa snaží napodobňovať hudbu. Chazelle znova vytvoril film, ktorý túto snahu premieňa na skutočnosť. Možno preto je každý z jeho filmov originálny a kvalitný, pretože sa tejto tendencie neochvejne drží.
Po filme som vyzeral ako Margot Robbie vo vyššie ukázanom obrázku. Eufória, túžba zažiť ešte viac z toho šialenstva, potreba „modliť sa“ ešte viac k tomu vše-kultúrnemu, vše-jazykovému a navždy meniacemu sa náboženstvu, ktoré definuje dnešný svet – k filmu.
Takto veľkolepý a okúzľujúci pohľad na film sme tu nemali už od Felliniho diela 8 1/2, ktoré je pokladané za jeden z najvplyvnejších filmov modernej kinematografie. Chazelle si ale ide svojou hudobnou cestou, dodáva tomu šmrnc originálnej a aktuálne dravej réžie i scenáristiky a – máme tu, aspoň podľa mňa, jednoducho skvost. Preto dávam filmu Babylon hodnotenie 10/10.
