Vitajte pri druhej časti. Cieľom trojdielnej série článkov je rozobrať si, ako presne Stanley Kubrick natočil svoje vrcholné dielo. Text je rozdelený podľa sekvencií filmu, zoradený je chronologicky. Každá časť opíše postup realizovania konkrétnej časti snímky. Ak ste tak ešte neučinili, najprv si prečítajte prvú časť. Poďme teda na to!
The Lunar Surface
Po návšteve vesmírnej stanice konečne začína cesta na povrch mesiaca. Prvá scéna, ktorá ukazuje vesmírnu loď Aries smerujúcu k mesiacu bola zhotovená pomocou starého spôsobu animácie. Mesiac v tomto prípade tvorila skutočná teleskopická fotografia reálneho objektu vo vesmíre. Loď samotná bola zhotovená talentovaným kreatívnym tímom. Práca na ňom trvala veľmi dlho – výsledný model bol vysoký cez 60 centimetrov. Pomocou dnes už primitívnych technológií bol odfotografovaný a princípom animácie snímka po snímke uvedený do pohybu.
Veľkou komplikáciou boli pri natáčaní podobných scén hviezdy na pozadí. Tie sa často krát v jednom okamihu dostali na vrch lode či mesiaca a celý proces animácie tak vyšiel navnivoč. Začať sa muselo zasa odznova. Expert na špeciálne efekty odhalil, že pri práci na filme jednotlivé scény animovali aj niekoľko krát za deň.
Známa scéna, kde „letuška“ nesie členom posádky jedlo bola natočená vskutku kreatívne. Celý set bol totiž v tvare valca a položený bol na rotačnom podstavci. Herečka sa tak prechádzala na akomsi obrovskom koliesku pre škrečka. Ako sa však približujeme k mesiacu, tak sa dočkáme lepšieho a detailnejšieho pohľadu na jeho povrch. Ten bol vytvorený neuveriteľne kreatívnym spôsobom. Do roztaveného vosku jednoducho štáb prskal kvapky vody, čím sa po zaschnutí sformovali krátery.
Ku koncu sekvencie sa opäť stretávame s mysterióznym čiernym monolitom. Scéna je natočená veľmi opatrne a vo finále vyzerá presne tak, ako ju mal Kubrick v hlave. Pri natáčaní bola použitá geniálna kompozícia, ktorá bez nášho vedomia určuje celú záhadu atmosféru.
Jupiter Mission (A)
Ak sa kohokoľvek opýtate na Vesmírnu Odyseu, práve túto sekvenciu si predstavia ako príbeh filmu. V skutočnosti však ale je tak či onak neodmysliteľnou súčasťou príbehu. Jej futuristická atmosféra je dokonca dôvodom, že je rok 2001 v názve filmu.
Tak ako pri ostatných scénach, kde je zobrazený let vesmírom, aj kvôli tejto musel byť zhotovený extrémne detailný model. V tomto prípade bol vyše 16 metrov dlhý. V ďalších chvíľach nasleduje jedna z najznámejších scén z celej snímky – jeden z našich astronautov si po lodi zabehá – kvôli umelej gravitácii je možný aj pohyb, ktorý je zdanlivo orientovaný dole hlavou. V štúdiách na planéte Zem však filmári podobnú umelú gravitáciu k dispozícii nemali.
Produkcia sa nezaobišla bez obrovského kolieska pre škrečka. To na prvý pohľad popiera fyzikálne zákony, avšak absolútne ohromuje.
V tejto sekvencii je nám konečne predstavený najznámejší počítač kinematografie – HAL9000. Jednoduchou sklenenou šošovkou a jemným červeným svetielkom k nám neživá postava hovorí. Veľmi zaujímavý fakt je, že tento na prvý pohľad chladný stroj je v skutočnosti empatickejší a emocionálnejší, ako naši dvaja ľudskí astronauti. Táto myšlienka je podporovaná stále dookola a tvorí akýsi základ hlbšej podstaty príbehu filmu. Ten je totiž, podobne ako väčšina ostatných Kubrickových filmov hlavne o dehumanizácii.
V ďalšej časti bude naša výprava pokračovať. Dostaneme sa k Jupiteru a opäť sa nám zjaví mysteriózny monolit.
