Art Film Fest 2018 – Nedeľa

Tretí deň Art Film Festu je tu a tento generický začiatok každého dielu blogu začína byť nudný. Každopádne, tretí deň začal byť lepší už aj v iných ohľadoch. Konečne sme sa dočkali skvelého počasia!

#10 Náš milovaný karavan

Leisure Seeker je prezývka starého karavanu, ktorý využívali Ella a John Spencerovci na prázdninové výlety s deťmi v 70. rokoch. To však bolo dávno. Ich deti sú dospelé a žijú si vlastný život. John trpí postupujúcim Alzheimerom, ale stále je to silný muž. Ella má diagnostikovanú rakovinu, ale stále je bystrá a vitálna. Napriek svojim hendikepom sa rozhodnú v obľúbenom rodinnom cestovnom aute podniknúť posledný veľký výlet naprieč Amerikou – z Bostonu na Floridu… Divácky vďačný americký road movie, šarmantne nakrútený talianskym režisérom. Horko-sladká snímka predstavuje občas absurdnú, inokedy bláznivú, zábavnú i smutnú baladu, naplnenú životom a šťastím. Helen Mirren bola za postavu Elly Spencer nominovaná na Zlatý glóbus.

#11 Tráva

Nový film režiséra Hong Sang-sooa patrí k jeho formálne najzábavnejším a opäť sčasti pripomína rané konverzačné filmy Woodyho Allena, má však nepomerne zložitejšiu štruktúru. Ide v podstate o mimoriadne sofistikovanú hru na realitu. Mladá žena denne sedí v malej kaviarni na periférii veľkého mesta a niečo píše. Síce tvrdí, že nie je spisovateľka, ale diváci vedia, že zaznamenáva pocity, charakteristiky a príbehy ľudí v kaviarni, interpretuje ich osudy a situácie, ktoré zažívajú. Alebo nie? Možno ich vytvára a ľudia sa správajú tak, ako ona píše? Jej postavy ožívajú, je teda akýmsi nesmelým bohom tkajúcim realitu kaviarne? Alebo je to celé úplne inak? Zábavné je aj to, ako režisér film nakrútil. Používa vyslovene insitnú, naivnú montáž, odjazdy a nájazdy kamery, čiernobiely materiál. Rafinovaná jednoduchosť filmu divákov očarí.

Výber krátkych filmov Fera Feniča:

#12 Človečina

Rekonštrukcia prípadu z prvých dní okupácie Československa v auguste 1968, keď rozvášnený dav na Leninovej ulici v Košiciach vyzliekol donaha matku troch detí a pokúsil sa ju zlynčovať – napriek tomu, že väčšina ľudí zúčastňujúcich sa lynču (viac než tisíc osôb aktívne a približne desaťtisíc pasívne ako prizerajúci sa) nevedela, kto je tá žena a čo je dôvodom jej lynčovania.

„Môj prvý školský film vznikol na základe študijnej úlohy: popis udalosti. Na podklade jedinej, náhodne nájdenej, fotky a niekoľkých svedectiev osôb, ktoré nebolo možné nasnímať. Natočené v období, v ktorom neexistovala vyváženosť obsahu, a tak sa diváci rozdeľovali do dvoch táborov: tých, čo to vnímali ako podporu režimu, a tých, čo v tom cítili podtón nesúhlasu s ním. Len režim to mal jasné: film sa verejne neuvádzal a nesmel byť prezentovaný v zahraničí ani študijne. Mimochodom, je to tiež prvá kameramanská práca Vilka Filača – dvorného kameramana najslávnejších filmov Emira Kusturicu.“ Fero Fenič

#13 Labutia púť

Poetický pohlaď plný drsných tónov na dožívanie starých ľudí v malej horskej dedinke Vlkolínec nad Ružomberkom, v ktorej zostalo posledných 6 detí, a tak sa pomaly, ale isto, mení na skanzen. Dnes je jednou z pamiatok Svetového dedičstva UNESCO.

„Moje druhé školské cvičenie, približujúce vtedy ešte úplne zabudnutú a neznámu dedinku a ľudí z okraja spoločnosti, vznikalo súbežne s Človečinou. V období „normalizácie“ vyvolalo na FAMU strach, že by bolo možné zneužiť ho proti škole – preto sa mimo školy nikde neuvádzal. Vzhľadom na výtvarnú štylizáciu ma pedagógovia v Prahe podozrievali, že som si tých ľudí vymyslel, a ide o hrané scény. Bol to pre nich úprimne neznámy a neuveriteľný svet. Pedagóg filmu ho pred zničením zachránil záverečným titulkom.“ Fero Fenič

#14 Diadém

Dokumentárny film o problémoch mladých ľudí v amatérskej hudobnej skupine.

„Svoj debut v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave som natočil počas vojenskej dovolenky. S atmosférou novej vlny konca 60. rokov bol v kontexte vtedajšej oficiálnej tvorby zjavením. Filmom som chcel nabúrať vtedajšie stereotypy, pretože vtedy sa točili len propagandistické portréty o mladých zlepšovateľoch a úderníkoch. Filmy museli mať pozitívneho ducha a byť lojálne systému. Hrdinovia museli niesť „vlajku pokroku.“ Preto sa v nich takí, akých som si vybral ja, vtedy neobjavovali. Kritiku som pacifikoval úvodným vyjadrením, v ktorom sa upozorňuje, že si z nich „netreba brať príklad.“ Bol to môj malý pokus znovu vrátiť do dokumentu pravdivosť a autentickosť prostredia i ľudí.“ Fero Fenič

#15 Tam a späť

Dokumentárny film o živote stavebných robotníkov, ktorí väčšinu času strávia na cestách. Cena za najlepšiu réžiu na Dňoch českého a slovenského filmu v Bratislave 1990.

„Pracovný príkaz natočiť dokument o mladom socialistickom robotníkovi priniesol prvýkrát tému slovenského „gastarbeitera“. Obraz beznádeje a prázdnoty života „vládnucej vrstvy spoločnosti“ viedol k zavretiu filmu do trezora. Najväčšia deformácia sa v čase vzniku filmu vyskytovala v dokumentoch o „pracujúcich a robotníkoch“. Aktéri v nich často vyslovovali len naučené vety a odpočuté frázy. Bolo to také obvyklé, až to pôsobilo ako samozrejmé. Aj vtedajší ústredný riaditeľ Slovenského filmu a režisér Martin Ťapák sa po schvaľovačke vyslovil, že nevie, kde som vzal takýchto špinavých a nepekných robotníkov, lebo on pozná len čistých, pekne oblečených, zdravých oravských chlapov, ktorí po večeroch dobre tancujú.“ Fero Fenič

#16 Odsud – potiaľ

Nová Sedlica leží na hranici s Ukrajinou, Trojmezí na hranici s vtedajšou Spolkovou republikou Nemecko. Obrázkom zo života ľudí v najvýchodnejšej a najzápadnejšej obci ČSFR vstúpil na televízne obrazovky nový publicistický dvojtýždenník OKO a zároveň sa po prvý raz predstavila filmová a televízna spoločnosť FEBIO (FEničov BIOgraf ).

„Cyklus OKO bol vo svojej dobe prvým pravidelne vysielaným autorským pohľadom na spoločnosť, ktorá sa v tom porevolučnom období ešte stále vyrovnávala s minulosťou, a tak trochu jej v dokumente unikala vtedajšia súčasnosť. Vysielal sa celkom 7 rokov, najskôr ako dvojtýždenník, posledné dva roky ako mesačník. Nepochybne inšpiroval neskoršie investigatívne programy, ktoré vznikli v prvých súkromných televíziách, ako napríklad Na vlastní oči na TV Nova.“ Fero Fenič

#17 Tichá hmla

Surový násilník v úzkych nočných uličkách provinčného mesta prepadáva ženy a dievčatá. Prípad vyšetrujú skorumpovaní detektívi, ktorí sa uspokoja s akýmkoľvek rýchlym výsledkom aj za cenu zatknutia nevinných. Etika nefunguje, morálka je v úplnom rozklade. Čo na to príbuzní a priatelia obetí? Tento zvláštny kriminálny film je nakrútený v dokonalých dlhých plnovýznamových záberoch. Prevládajú veľké tmavé záberové plány a tiene dôsledne využité v obrazovej kompozícii, vnútrozáberová montáž.

Ide o vizuálne pôsobivý thriller s minimom dialógov, ideálny na sledovanie na veľkom plátne. Vyznačuje sa tlmenou sivosťou s občasnými farebnými prvkami. Tichá hmla je napínavý žánrový film, nezvyklý, stojaci mimo hlavného prúdu štandardnej dramaturgie a i keď používa žánrové konvencie, je autentickým dielom a zároveň otriasajúcou výpoveďou o svete.

Zajtra prídeme s trošku „špeciálnym“ dielom, v ktorom sa pozrieme na Cinemax. Ostaňte naladení!