Čokopoviedky #10
Máte pocit, že ste už starí na jedenie čokoládok z adventného kalendára? Nuž, pravda to určite nie je, nikto nikdy nebol príliš starý na jedenie čokolády. No ak máte taký pocit, otvárajte si s nami radšej náš REWIND Adventný kalendár, v ktorom sa každý deň dočkáte Čokopoviedky. Tie nám rozpovedia príbehy obľúbených superhrdinov počas vianočných sviatkov. Dnešné desiate okienko sa práve otvára:
Posledné Vianoce pred Apokalypsou
Číslo 1, Luther
Slnko vychádzalo spoza obzoru a lúče sa pomaly začínali dotýkať sivých pláni bez života. Na celom celučičkom Mesiaci sa okrem kameňov nachádzalq už iba jedna iná vec – malá mesačná stanica. Vo vnútri sa nachádzal Luther Hargreeves, muž obdarený supersilou a ľudoopom podobnou telesnou konštrukciou.
Luther stál nad sporákom v svojom kozmonautickom obleku a pokúšal sa uvariť nejaké to vianočné jedlo. Po tomto (neúspešnom) pokuse vybral z krabice, ktorá bola skrytá v kúte, malý vianočný stromček. Položil si ho na stôl a pod neho dal darček, ktorý mu pred pár dňami prišiel od otca.
Po tomto netradičnom úvode dňa však už pokračoval normálne tak, ako to robil každý deň posledné štyri roky. Vyšiel von, zbieral mesačné kamene a vzorky, niektoré preskúmal, iné zabalil a poslal otcovi na Zem. Tomuto sa venoval celý deň. Večer sa do svojej základne vrátil unavený, no na takúto únavu bol zvyknutý. Zažíval ju každý deň.
Na základni si dal dole kozmonautickú prilbu, sadol si na niečo, čo nazýval gauč a siahol po darčeku od otca. Pomaly s nezáujmom ho rozbalil a do rúk mu z obalu vypadla podlhovastá drevená krabička s odnímateľným vrchom. Luther ho dal dole z krabičky a to, čo našiel vo vnútri, ho celkom príjemne potešilo. Dostal od otca vianočný likér.
„Hah, vďaka, otec,“ zasmial sa a nalial si poriadne veľký pohár. Začal ho popíjať a popri tom sa pozeral von z okna. Obzeral si ďaleké galaxie a hviezdy a rozmýšľal, na koľkých z nich asi existuje život. Nakoniec jeho pohľad zastal na Zemi, o ktorej vedel, že na nej žijú miliardy živých bytostí. Na jednej živej bytosti zo Zeme mu však záležalo viac než na ostatných.
„Pekné sviatky, Allison,“ zašepkal a jej meno mu hučalo v ušiach až do momentu, kým poloopitý z likéru zaspal na gauči.
Číslo 2, Allison
Allison sedela sama v byte. V ruke držala mobil a chystala sa zavolať na Vianoce svojej dcére. Keď však mala vytočiť číslo, zaváhala. Claire, svoju dcéru, videla osobne naposledy pred pár mesiacmi, tesne po tom, ako ju jej exmanžel Patrick dostal do opatery. Následne na to jej ju zakázal vídať a Allison jej len telefonovala, prípadne sa videli čas od času cez Skype. Pre matku to je ťažké, nemôcť byť so svojím dieťaťom, a mobil ani Skype to nenahradia. Nakoniec sa však odhodlala a zavolala. Dvihol jej exmanžel Patrick.
„Prosím?“
„Ahoj Patrick, tu je Allison. Mohla by som rozprávať s Claire?“ opýtala sa. V slúchadle bolo chvíľu ticho.
„Ale rýchlo,“ povedal a následne bolo počuť v slúchadle šum, ktorý prerušil slabý dievčenský hlások.
„Mami?“
„Ahoj, Claire. Ako sa máš? Došiel ti môj darček? Páčil sa ti?“ rýchlo sa opýtala Allison.
„Áno, dostala som to. Ďakujem, mami.“
„Miláčik, mám ťa rada, vieš to? Určite sa skoro stretneme. Prajem ti Veselé Vianoce,“ so slzami v očiach povedala Allison.
„Aj ja ťa ľúbim, mami. Ocko už ale kričí, že musím ísť spať. Tak ahoj,“ povedala Claire, znova bolo počuť šum a potom sa hovor ukončil. Allison sa rozplakala.
Nikdy nechcela, aby jej dcéru zobrali. Nikdy nečakala, že na Vianoce bude sama. Nikdy nečakala, že nikomu na nej nebude záležať. Bolo toho za posledné mesiace na ňu veľa a teraz to zo seba dostávala von v podobe sĺz. Preplakala hodiny, až kým jej nedošli slzy. Potom už len ležala na posteli ako bez duše a pozerala sa smerom von z okna.
Bola bezoblačná noc a na oblohe dominoval krásny Mesiac. Allison Mesiac pripomenul časy, keď si s Lutherom ešte v Akadémii boli veľmi blízki. Snáď aspoň ty si na mňa ešte nezabudol, pomyslela si a to bola jej posledná myšlienka pred tým, ako zaspala.
Číslo 3, Diego
Diego sedel za stolom a jedol. Jeho priateľka Eudora sedela oproti nemu a rozprávala o poslednom prípade, na ktorom ako polícia pracovali.
„… a potom sme ho dostali. Šéf bol natešený a všetkým nám dal vianočné prémie. Diego, počúvaš ma?“ opýtala sa Eudora. Diego totižto celý čas pozeral do taniera a vyzeral, že je duchom neprítomný.
„Čo? Aha, prepáč,“ prebral sa zo zamyslenia. „To je super, som rád, že vám to vyšlo. Snáď si mi za to kúpila niečo pekné.“
Eudora sa zasmiala. Vytiahla spod stola plochý, pekne zabalený darček. Podala ho Diegovi. Diego si ho od nej zobral a pomaly ho rozbalil. To, čo v ňom bolo, mu vyčarilo úsmev na perách.
„Nová sada vrhacích nožov. Ďakujem, Dora, sú krásne,“ s úsmevom a predstieranou radosťou poďakoval Diego.
„Nevolaj ma Dora, Diego. Som rada, že sa ti páčia. Máš aj ty niečo pre mňa?“ opýtala sa a žmurkla na Diega. Ten rovnako ako pred tým ona vytiahol spod stola darček. Bol však omnoho väčší ako ten, ktorý mu darovala Eudora.
„Fíha, to je obrovský darček. Čo v ňom je?“ opýtala sa a otvorila krabicu. V krabici na ňu čakalo malé mačiatko, celé sivé, okrem priestoru okolo očí, ktorý tvorila čierna farba. Mačiatko na Eudoru zamňaukalo.
„Viem, ako si niekedy pripadáš doma sama, tak som ti kúpil spoločníka. Je to kocúr a zatiaľ bez mena, to som chcel nechať na teba.“
„Och, Diego, ďakujem. Je to úžasný darček. Myslím, že ho budem volať Hercules.“
„Po tom antickom hrdinovi?“
„Nie, po tom slávnom detektívovi Poirotovi,“ zasmiala sa Eudora, následne na to však zvážnela. „Diego, všimla som si, že si celú večeru akýsi mĺkvy. Čo sa deje? A nevrav, že nič, ja viem, kedy klameš.“
„Fajn. Dnes mi poslali výsledky psychologického posudku. Opäť zamietli môj návrat k polícii. Vraj som na to príliš nestabilný.“
„To mi je ľúto, láska. Ale uvidíš, nabudúce sa ti to už podarí.“
Diega premkol strašný hnev, ktorý sa snažil udržať pod kontrolou celý večer.
„Prestaň! Tebe sa to ľahko hovorí, keď prácu máš. Nemáš ani poňatia, ako sa cítim. A pritom obaja vieme, že mi tu prácu nikdy nevrátia!“ rozzúril sa Diego, prudko sa postavil zo stoličky, odišiel z bytu a tresol za sebou dverami. Eudora za ním len so slzami v očiach pozerala a dúfala, že jej priateľ raz nájde pokoj v samom sebe.
Číslo 4, Klaus, a Číslo 6, Ben
„Kde to… kde to som?“
„Ležíš pod mostom, Klaus. Skoro som si myslel, že už si mŕtvy.“
„A kto si… ty?
„To už je fakt sila. To som JA, Klaus. Tvoj mŕtvy brat Ben, ktorý je k tebe pripútaný. A ty tu momentálne ožratý ležíš pod mostom.“
„Podotýkam, že… hk… že to nie je… nie je len alkohol. Myslím, že mám v svebe… eh, v sebe aj nejaké drogy. A ak by ti to nevadilo, rád by som v tomto pokojnom spánku… ehm, ehm… pokračoval, braček. Dobrúúú noc,“ povedal Klaus a začal chrápať. Ben sa ho pokúsil kopnúť, no jeho noha prešla cez Klausovo telo. Nahnevane sa začal prechádzať.
„Klaus, zabilo by ťa, keby si aspoň na Vianoce bol čistý? Iba jediný deň v roku, aby som sa na to tvoje zúbožené ja nemusel pozerať. Bolo by to tak ťažké?“
„Nikto ťa tu nedrží, Ben. Kuldne… kľudne si choď, kam chceš. Aj tak si už mŕtvy, nemáš čo pokaziť,“ povedal odrazu prebratý Klaus, postavil sa a rozosmial.
„Vieš ty čo? Ja idem na ubytovňu… tu pod mostom majú nepohodlné kamene. Ideš so mnou, ty zatrpknutý vzduch… eh, duch?“
„Ako keby som ťa mohol nechať bez dozoru, sám sa aj tak stratíš. Bývaš v tej ubytovni už pol roka a stále nevieš, kde sa nachádza. Už len čakám, kedy ťa vyrazia.“
„Keď ma vyrazia, tak pojdem na odvykačku. Majú tam celkom dobré jedlo, divil by si sa, keby si mohol jesť ešte.“
„Nemá význam chodiť na odvykačku, keď po odchode odtiaľ znova začneš s drogami a alkoholom. Cieľom toho je, že zostaneš čistý.“
„Ben, Ben, Ben, Ben, Ben… braček, nemôžem byť bez svojich elixírov, pretože potom začnem vídať rôzne mŕtve kreatúry a jeden mŕtvy človek v podobe teba mi stačí. Ja ani nikoho nepotrebujeeem. Vždy to bolo… eh, len o mne a o tebe. Životom sme sa museli pretĺkať spoločne, braček.“
„Nerobil som to nejak dobrovoľne. Sme predsa zviazaní, pamätáš? A teraz poď, ukážem ti cestu domov. Pokús sa udržať na nohách a nezvracať cezo mňa.“
„Vidíš, Ben. Vravel som, že my dvaja si vystačíme. Mám ťa rád, braček.“
Ben sa len zasmial popod nos a pokrútil hlavu. Navigoval Klausa až na ubytovňu, kde si opitý Klaus ľahol a zaspal. Ben sa na neho hodnú chvíľu pozeral a uvedomil si, že ho má tiež rád. Veď spolu už toľko zažili a keby nebolo Klausa, zrejme by sa vtedy dávno, tesne po svojej smrti, rozhodol ísť za tým zvláštnym svetlom…
Číslo 5, Five
„Dolores, Veselé Vianoce 2019!“
„Dolores, Veselé Vianoce 2020!“
„Dolores, Veselé Vianoce 2021!“
„Dolores, Veselé Vianoce 2022!“
„Dolores, Veselé Vianoce 2023!“
„Dolores, Veselé Vianoce 2030!“
„Dolores, Veselé Vianoce 2037!“
„Dolores, Veselé Vianoce 2044!“
„Dolores, Veselé Vianoce 2049!“
„Dolores, Veselé Vianoce 2053!“
„Dolores, Veselé Vianoce 2058!“
„Dolores, Veselé Vianoce 2063!“ povedal ako každý rok na Vianoce Five svojej partnerke Dolores. Tá mu ako každý rok neodpovedala, pretože bola len obyčajná vosková figurína.
Five, muž so schopnosťou cestovania v priestore a čase, už štyridsiate štvrté Vianoce strávil len so svojou umelou priateľkou. Vo veku päťdesiatsedem rokov už nebol najmladší, no na svoj vek sa pohyboval stále s energiou a vervou. Dlhé obdobie osamote ho na jednej strane poznačilo, no na druhej strane sa snažil byť v čo najlepšej fyzickej a mentálnej kondícii.
„No nič, Dolores, vidím, že pre mňa zas nič nemáš. Ja som ti však priniesol darček,“ dopovedal a navliekol Dolores na umelú ruku pekný náramok.
„Som rád, že sa ti páči. A teraz poď, musíme ísť. Ostatní na nás čakajú,“ Five si vyložil Dolores na ruky a vybral sa smerom k sutinám budovy, v ktorej kedysi bývala The Umbrella Academy.
Sutiny vyzerali rovnako ako vtedy, keď ich uvidel prvýkrát. Jediným rozdielom bolo päť hrobov, ktoré Five tesne po svojom príchode vykopal. Ležali v nich jeho mŕtvi súrodenci. Five k nim chodil každý rok na Vianoce, aby si uctil ich pamiatku, a keď našiel aj nejaké sviečky a zápalky, zapálil ich na ich hroboch. Tento rok však našiel len jednu sviečku. Rozhodol sa ju dať na Lutherov hrob, pretože Luther bol predsa číslo 1.
Five teda položil Dolores na zem, zapáli sviečku, položil ju na hrob a sadol si pred hroby.
„Veselé Vianoce, bratia a sestry. Sľubujem, že sa čoskoro stretneme,“ povedal Five a oči mu odhodlane zasvietili. Pohladkal Vanyin hrob, postavil sa, zobral Dolores opäť na plecia a vrátil sa do svojho „domova“.
Číslo 7, Vanya
Vanya hrala na husliach. Stála uprostred námestia, všade okolo nej boli davy ľudí, ktorí si kupovali darčeky, jedlo a alkohol z vianočných stánkov. Vanya a viacerí umelci hrali na svojich nástrojoch vianočné pesničky a bavili tým okoloidúcich ľudí. Vanya mala pred sebou otvorený obal od huslí, v ktorom sa kopila malá kôpka rôznych kovových mincí.
Snáď to postačí na nejaký čas, pomyslela si Vanya popri tom, ako hrala na husle, keď sa zadívala pod seba. V poslednom čase mala menšie finančné problémy a takéto akcie boli jediný zdroj jej financií. Vanya by sa však raz chcela živiť hudbou tak, aby vďaka nej bola finančne nezávislá.
Počas pesničky „Rolničky, rolničky“ k Vanyi pristúpil nejaký muž a hodil jej pár mincí do obalu na husle. Vanya čakala, že o chvíľu odíde, no ten muž tam zostal stáť ešte počas ďalších pesničiek. Po asi desiatich minútach to už Vanyi nedalo, prestala hrať a opýtala sa muža:
„Prepáčte, pomôžem vám nejako?“
„Och, milé od vás, že sa pýtate. Vlastne som vás chcel iba pochváliť. Na tých husliach vám to naozaj ide, ste talent. Počul som vás hrať už na nejakých akciách predtým a myslím si, že by ste boli pekným prírastkom do nášho orchestra. Nech sa páči,“ podal Vanyi akýsi leták.
„Ďakujem vám, pane,“ povedala Vanya a prečítala si leták. „Pozývate ma na konkurz do orchestra?! Och, to je úžasné, ďakujem za pozvanie, určite to prídem skúsiť.“
Neznámy pán sa usmial.
„Som rád, že som vás potešil. Uvidíme sa teda o tri mesiace, nacvičte si pieseň, ktorá je napísaná na letáku a keď sa budete pozdávať aj mojim kolegom, možno z vás bude aj sólistka,“ dopovedal, žmurkol na Vanyu a odišiel.
Naradostená Vanya si strčila leták do vrecka, pozbierala zarobené peniaze a odložila si husle do puzdra. Rýchlo sa pobrala domov, aby začala pracovať na hraní piesne, ktorá by jej konečne mohla zmeniť život.
Pogo a Reginald Hargreeves
„Priniesol som vám vianočnú kávu, pane,“ povedal opičiak Pogo po tom, ako svojmu šéfovi pánovi Hargreevsovi položil na stôl kávu.
„Ďakujem, Pogo. Nevolaj to však vianočná káva, vieš aký mám názor na Vianoce,“ stroho odvetil pán Hargreeves a popri tom ani nezdvihol hlavu od diára, do ktorého si niečo písal.
„Ospravedlňujem sa, pane. Myslel som, že vás to trochu rozveselí.“
„Nestojím o to, aby si ma rozveseľoval. A teraz choď, potrebujem tu niečo dorobiť.“
Pogo odišiel z Hargreevesovej pracovne do svojej izby. Svoju palicu si položil o stolík, ktorý mal pri posteli, a sám si na tú posteľ ľahol. Nebol už najmladší a tak ho častejšie zmáhala únava. Zaspal. Zobudil sa až na Hargreevsov krik.
„Pogo! Pogo! Kde si? Poď ihneď sem!“
Pogo sa prebral, zoskočil z postele, vzal si paličku a čo najrýchlejšie sa vybral k Hargreevsovi. Keď prišiel k dverám jeho pracovne, zaklopal.
„Poď dnu, Pogo,“ ozvalo sa zvnútra. Pogo potlačil dvere a vošiel. Reginald Hargreeves dopísal poslednú vec do svojho zápisníka a pozrel sa na Poga.
„Ako vám pomôžem, pane?“ spýtal sa Pogo.
„Pogo, to, o čom sa tu budeme rozprávať, je prísne tajné. Nesmie o tom vedieť nikto. Zatiaľ ani Grace,“ dopovedal Hargreeves a napravil si monokel. Pogo prikývol na znak toho, že rozumie.
„Aký máte plán?“ opýtal sa.
„Nachádzame sa v ťažkých časoch, Pogo. Osud celého sveta sa nachádza v našich rukách a keď niečo nespravíme, svet bude zničený.“
Pogovi sa rozšírili oči a zo strachu začal v ruke stískať svoju palicu. Hargreeves pokračoval.
„Musíme opäť zjednotiť The Umbrella Academy. Všetkých, ktorí zostali.“
„Ako to však urobíme, pane? Nikdy sa tu všetci nestretnú len preto, že ich o to požiadame.“
„Som si toho plne vedomý, Pogo. Je iba jediný dôvod, pre ktorý by sa všetci vrátili domov,“ zapozeral sa Pogovi do očí. „Pohreb ich otca.“
Pogovi sa podlomili kolená a len silou vôle sa udržal, aby nespadol na zem. Potom sa však nadýchol, vzpriamil sa a súcitne sa zapozeral Hargreevsovi do očí.
„Budem stáť za vašimi všetkými rozhodnutiami, pane.“
„Ďakujem ti, priateľu. A teraz poď, máme pred sebou ešte veľa plánovania.“
KONIEC
Pokiaľ si chcete prečítať aj ďalšie Čokopoviedky, navštívte náš REWIND Adventný kalendár a každý deň až do Vianoc si otvorte jeden unikátny príbeh.
Zdroj: Ondrej Kačkoš
