Čokopoviedky #12
Máte pocit, že ste už starí na jedenie čokoládok z adventného kalendára? Nuž, pravda to určite nie je, nikto nikdy nebol príliš starý na jedenie čokolády. No ak máte taký pocit, otvárajte si s nami radšej náš REWIND Adventný kalendár, v ktorom sa každý deň dočkáte Čokopoviedky. Tie nám rozpovedia príbehy obľúbených superhrdinov počas vianočných sviatkov. Dnešné dvanáste okienko sa práve otvára:
Diana a rodinné tradície
Diana sa plavila na lodi. Prešla čarovnou hmlou a pozerala, ako sa k nej neveľký ostrov v diaľke približoval. Diana prepla loď na autopilota, ktorého jej tam nainštaloval Bruce Wayne. Rodinu a priateľov nenavštívila už nejaký čas a tak si povedala, že Vianoce sú ideálnou príležitosťou. Mala však zmiešané pocity, na jednej strane sa na nich veľmi tešila, na druhej strane bola z toho celého nervózna.
Loď bola neďaleko pobrežia a tak Diana zrušila autopilota a prebrala vedenie nad loďou. Hladko pristála na pláži. Povypínala všetky motory a odišla do podpalubia. Chcela sa prezliecť do svojich amazonských šiat, pretože sa chcela vrátiť k svojim ľuďom aj v tradičnom obleku.
Preobliekla sa, vyšla na palubu a zoskočila z lode. Vybrala sa po pláži smerom k mestu. Keď sa chystala prejsť na trávnatú plochu, ktorá stúpala smerom dohora, preletel okolo jej hlavy šíp. Diana ho v lete chytila a s hnevom sa otočila. Na tvári sa jej ale potom zračil úsmev.
„Drahá slečna, kam si myslíte, že idete?“ opýtala sa jej bojovníčka s blond vlasmi, ktorá v jednej ruke držala luk.
„Ahoj, mami,“ povedala Diana a rozbehla sa ku kráľovnej Hippolyte, svojej matke. Keď k nej dobehla, tuho ju objala a Hippolyta jej objatie opätovala.
„Popravde, nečakala som, že ťa konečne uvidím,“ povedala Hippolyta Diane.
„Chcela som ťa pôvodne prekvapiť, ale ako vidím, tebe nič neujde, matka.“
„Rada by som sa pochválila, že áno, no tú tvoju veľkú loď nebolo možné prehliadnuť. Vidím, že sa ti teda darí dobré, ak si niečo také môžeš dovoliť. Ale teraz poď, ostatné Amazonky budú rady, keď ťa uvidia. Akurát sme dorobili vianočnú výzdobu.“
Hippolyta si odložila luk na chrbát a spolu s Dianou sa vybrali do mesta. Diana bola zvedavá, ako vyzerá mestská výzdoba, no keď prišli do mesta, akosi jej zamrzol úsmev na perách.
„Tak ako, dcérka, páči sa ti výzdoba?“ natešene sa spýtala kráľovná. Diana nechcela klamať, no po toľkých rokoch medzi ľuďmi si zvykla na iný druh vianočnej výzdoby. Namiesto svetielok a vianočných ozdôb tu totižto boli zavesené obrovské strieborné bojové štíty a niektoré domy zdobili aj girlandy urobené z lián.
„Je to… nádherné,“ nervózne pochválila výzdobu Diana, no s výzdobou v skutočnosti vôbec nesúhlasila. Nemala však už čas sa nad tým zamýšľať, pretože všetci ľudia, čo boli neďaleko nej, si ju všimli. Na chvíľu nastalo v meste ticho, ktoré však následne vystriedal jasot a všetky Amazonky sa k Diane nahrnuli a začali ju objímať a vítať.
„Ahoj, Diana. Ako sa máš?“
„Čo že si prišla až teraz, my už ťa roky čakáme…“
„Čo máš nové, Dianka. Len sa pochváľ….“
„Ako je tam vonku v tom ľudskom svete?“
„Akí sú ľudia, keď s nimi žiješ?“
Tieto a ďalšie otázky sa na Dianu hrnuli z každej strany, no tá na ne nedokázala reagovať. Prítomnosť všetkých týchto ľudí ju ale potešila, nevidela ich naozaj dlhú dobu a aj keď sa nikto z nich veľmi nezmenil, Diana si uvedomila, že jej chýbali.
„Veľmi ma teší, že môžem byť naspäť doma. Na všetky vaše otázky odpoviem, zostanem tu predsa nejaký čas, no ak mi dovolíte, ešte len teraz som prišla a rada by som išla do svojej izby,“ milo ich poprosila Diana.
Všetky Amazonky s úsmevom ustúpili a nechali Dianu prejsť. Tá si to zamierila rovno do paláca, v ktorom sa nachádzala jej izba. Vyšla po schodoch a zastavila sa pred dverami, za ktorými sa skrývala jej izba. Bola zvedavá, či sa nejako zmenila. Otvoril dvere a… všetko vyzeralo rovnako ako v deň, keď odišla.
„Nechali sme všetky veci tak. Viem, ako nemáš rada, keď sa ti niekto hrabe vo veciach a tak som sa rozhodla, že to ostane nedotknuté,“ povedal kráľovná Hippolyta, ktorá prišla za Dianou do izby. Diana sa usmiala na mamu.
„Ďakujem ti, mami. Všetko tu naozaj vyzerá tak, ako keby som odišla iba včera. Je to super.“
„Oddýchni si nachvíľku, no o hodinu ťa čakám na amfiteátri. Čakajú nás vianočné slávnosti,“ s úsmevom oznámila Hippolyta.
„Teším sa na to,“ opätovala úsmev Diana. Hippolyta sa teda otočila, zatvorila dvere do izby a odišla. Diana osamela. Začala sa prechádzať po izbe a skúmať všetky svoje staré veci. Bolo tam naozaj všetko. Dianin prvý meč. Dianino slávnostné brnenie. Dianin denník. Ten ju zaujal z tých veci najviac. Zobrala ho do ruky a začítala sa do svojich starých zápiskov. Tie v nej vyvolali úsmev a pobavenie. Náhodne sa začítala do časti, ktorú napísala ako malá.
„Milý denníček, dnes som sa učila prvýkrát strieľať z luku. Bolo to veľmi super. Mamina mi darovala dokonca aj môj vlastný luk! Je síce omnoho menší ako jej luk, no mamina povedala, že keď vyrastiem, dostanem taký veľký luk ako má ona. Neviem sa už dočkať. Veľmi som šťastná, že sa konečne učím tieto bojové veci. Na dnes všetko, denníček. Maj sa.“
Diana sa zasmiala a odložila denník naspäť. Keď bola malá, všetko sa jej zdalo jednoduchšie. Dokonca aj keď už bola dospelá, dokiaľ neodišla do sveta ľudí, všetko bolo pre ňu jednoduchšie, lebo sa nemusela o nič starať. Až keď odišla a začala žiť sama za seba, pochopila, aký dokáže byť život obtiažny.
Diana sa stratila vo svojich myšlienkach a takmer zabudla, že mala ísť na slávnosť. Spomenula si na to tesne pred začiatkom slávnosti a rýchlo vybehla izby. Bežala po chodbe, zabočila a vyšla cez hlavnú bránu vonku. Bežala celou cestou až kým sa nedostala do amfiteátru. Pred ním zastavila a nenápadne sa pokúsila zamiešať do davu Amazoniek, ktoré už sedeli v amfiteátri a pozerali sa smerom na pódium, na ktorom stála kráľovná Hippolyta a akurát niečo rozprávala:
„… a tak nech naše vianočné slávnosti môžu začať. Diana, prišla by si, prosím ťa, vystreliť šíp ako symbol ich začiatku?“
Všetky pohľady sa nasmerovali na Dianu, ktorá nechápavo hľadela na matku. Popravde aj zabudla, že sviatky u Amazoniek sa slávia bojovými hrami. Pomaly jej začínal chýbať Santa Claus a typická vianočná americká atmosféra.
„Áno, samozrejme,“ nakoniec zo seba dostala Diana a nervózne sa usmiala. Pomaly vstala a prešla okolo niekoľkých Amazoniek, až kým neprišla k matke.
Hippolyta sa na dcéru usmiala a podala jej luk a šíp. Diana si ho zobrala do rúk, napla šíp do tetivy a zamierila na zapálený drevený terč, ktorý visel niekoľko metrov nad zemou a od Diany bol vzdialený asi sto metrov.
Zvládneš to, Diana. Aj keď si nestrieľala roky, ty to zvládneš, pomyslela si Diana a snažila sa upokojiť. Namierila na terč, natiahla tetivu a vystrelila. Šíp vyletel, išiel rýchlo ako… no ako šíp, no nanešťastie terč minul asi o 10 centimetrov.
Dav Amazoniek stíchol a neveriacky pozeral na princeznú Dianu, ktorej šíp ležal zapichnutý v zemi pod terčom. Hippolyta zobrala od dcéry luk a rýchlo vystrelila šíp na terč. Jej šíp ale neminul. Tentokrát dav Amazoniek zajasal a Diana sa nenápadne vytratila z pódia.
Na pódium ale vyšli dve Amazonky a začali spolu zápasiť. Tretia Amazonka im robila rozhodkyňu. Hippolyta zišla z pódia tiež a prišla k dcére. Položila jej ruku na plece.
„Nič si z toho nerob, Diana. Tlak urobí veľa a tiež to, že si z luku nestrieľala určite dlhú dobu. A teraz poď, sadneme si do hľadiska a pozrieme sa na to, ako naše Amazonky medzi sebou bojujú.“
Hippolyta s Dianou si sadli do amfiteátra a pozerali na ďalšie dve zápasníčky. Diana si to chvíľu s obľubou pozerala, no netrvalo dlho a začala sa nudiť. Nervózne začala podupkávať nohou.
„Mami, ako dlho to bude ešte trvať?“ opýtala sa potichu matky. Hippolyta sa zamračila.
„Už si zabudla? Veď tieto hry vždy trvajú dva dni. Dnes je ten prvý deň, no a predpokladám, že sa skončia niekedy v noci. Prečo?“
„Ale nič, len tak zo zaujímavosti,“ usmiala sa Diana, no v skutočnosti bola sklamaná. Tešila sa domov na sviatky, no zabudla, ako veľmi „tradičné“ sviatky u Amazoniek sú.
Zápasenie trvalo ešte asi hodinu, potom ho vystriedalo šermovanie. Amazonky nabehli na pódium vždy po dvoch s krásnymi mečmi a pustili sa do boja. Dianu to zaujalo trošku viac ako zápasenie, šerm mala totižto vždy z týchto disciplín najradšej.
Po niekoľkých pre niekoho úspešných, pre niekoho neúspešných súbojoch vyšla na pódium iba jedna bojovníčka. Celé publikum sa zadivilo.
Veľká čiernovlasá Amazonka sa postavila do stredu pódia a začala rozprávať:
„Drahé sestry Amazonky. Ja, Phoebe, jedna z našich najlepších bojovníčok, som sa rozhodla nebojovať so súperkou, ktorú mi pridelili. Ak bude teda súhlasiť, chcela by som do boja vyzvať princeznú Dianu.“
V radoch Amazoniek to zašumelo. Diana sa vystrela a pozrela sa najprv na matku a potom na svoju vyzývateľku. Nechápavo sa zamračila.
„Dcérka, ak sa na to necítiš, nemusíš ísť bojovať. Si unavená z cesty, ostatné Amazonky to určite pochopia,“ povedala Hippolyta Diane.
„To je v poriadku, mama“ odpovedala Diana mame a zakričala smerom k pódiu: „Phoebe, prijímam tvoju výzvu. Doneste mi niekto meč.“
Diana prišla na pódium a čakala, kým jej prinesú meč. Phoebe sa zatiaľ rozcvičovala a zabávala publikum svojimi trikmi s mečom.
Som zvedavá, ako to zvládnem. Kedy som naposledy s niekým naozaj šermovala? Už si ani nepamätám. Snáď som nevyšla z cviku, pomyslela si Diana. Iná Amazonka jej doniesla zo zákulisia meč a Diana ho s poďakovaním zobrala. Postavila sa čelom k súperke a zaujala bojový postoj.
Phoebe sa tiež otočila čelom k Diane a tiež zaujala bojový postoj. Súperky sa pozerali do očí a jedna druhú si premeriavali. Začali sa točiť v kruhu, sledovali každý pohyb svojej súperky, nič im neušlo. Diana sa pokúsila urobiť prvý krok, urobila výpad, no Phoebe ho odrazila. Súperky prestali krúžiť a pustili sa do divokého boja.
Diana sa držala, no po chvíli zistila, že súperke nestačí. Phoebe mala lepšiu techniku a tak netrvalo dlho a Phoebe ju odzbrojila. Meč odletel neďaleko Diany, tá k nemu teda rýchlo priskočila a vrátila sa do boja.
Opäť sa pustili do divokého boja, no Diana už bola vyčerpaná a Phoebe ju znova ľahko odzbrojila a ešte ju aj udrela plochou stranou meča zozadu do hlavy. Diana spadla na zem.
„Vidím, princezná, že si medzi ľuďmi zmäkla. Alebo si taká slabá bola vždy? Potom dobre, že si išla preč, neviem si predstaviť, žeby nám raz mala vládnuť taká slabá kráľovná,“ posmievala sa jej Phoebe a jej posmešky spustili aj vlnu smiechu v radoch divákov.
Dianu to však nahnevalo, a to poriadne. Postavila sa, nahnevane pozrela súperke do očí a prekrížila ruky na hrudi. V tom momente z jej rúk vyšila tlaková vlna, ktorá odhodila Phoebe dozadu a jemne poškodila aj veľkú časť pódia. Publikum zostalo ticho, rovnako ako vtedy, keď Diana netrafila terč.
Diana sa pozrela na ležiacu súperku, ktorá zostala ležať na Zemi a zrejme mala bolesti. V tom momente z Diany vyprchal hnev, preľaknuto sa pozrela na mamu, potom na súperku a potom spravila veľmi odvážnu vec. Ušla.
Utekala dlho a ani nevedela kam. Sledovala akúsi vychodenú cestu, ktorá ju doviedla až na pláž k jej zaparkovanej lodi. Diana na ňu vyšla a sadla si do svojej kajuty, kde si ľahla na posteľ a len tak bezmyšlienkovo hľadela do stropu.
Zo zízania do stropu ju vyrušilo až zaklopanie na dvere jej kajuty. Diana sa strhla a pozrela sa, kto stojí vo dverách. Bola to jej mama.
„Ahoj. Ako je na tom Phoebe? Ublížila som jej veľmi?“ opýtala sa matky Diana a sadla si na posteľ.
„Nie, Phoebe je v poriadku. Maximálne sa jej na tele objavia nejaké modriny, ale inak nič vážne. Ja sa skôr bojím o teba, dcéra moja. Si v poriadku? Prídeš mi roztržitá a to u teba nie je veľmi zvykom,“ zverila sa so svojimi starosťami Hippolyta.
„Ach mami, naozaj nie som vo svojej koži. Veľmi som sa tešila domov, že vás všetky uvidím, no akosi mám pocit, že už medzi vás nepatrím. Ľudia ma príliš zmenili. Nie len v tom, že som pri nich jemne zlenivela a moje bojové zručnosti sú horšie ako bývali. Zmenu cítim aj vo vnímaní sveta, vo vnímaní maličkostí, akými sú Vianoce. Naše amazonské tradície mi už prídu divné a neviem sa dočkať, kedy sa vrátim domov a uvidíme všetky tie ozdoby so Santom. Asi už medzi Amazonky jednoducho nepatrím,“ so smútkom v hlase hovorila Diana, pričom sa celý čas pozerala na podlahu.
Hippolyta si prisadla k dcére na posteľ, objala ju a povedala:
„Diana, možno už nie si najlepšia lukostrelkyňa alebo šermiarka, no máš stále jednu vec, v ktorej vynikáš. A tou je tvoja odvaha. Žiadna z Amazoniek pred tebou nemala takú odvahu, aby opustila náš ostrov a navštívila svet ľudí, nie to aby tam ešte medzi nimi žila. Ty si to však zvládla a napriek všetkému si tam zostala desaťročia a rozhodla si sa im pomáhať. A to je ďalšia vec, ktorou vynikáš spomedzi Amazoniek – láskavým srdcom. Tak preto nebuď zarmútená, že už sa im nevyrovnáš v boji, ktorý sa dá naučiť. Buď vďačná, že vynikáš niečím, čo sa naučiť nedá.“
Diane sa v očiach objavili slzy, no nerozplakala sa. Objala silno matku a bola jej vďačná, že ju takto podporuje.
„Ďakujem ti, mami. Za všetko, čo si pre mňa kedy urobila a za všetko, čo pre mňa robíš aj teraz.“
„Je mi potešením, dcérka. A počúvaj, viem, že náš spôsob Vianoc už nie je ten, na ktorý si zvyknutá, tak ak sa nebudeš chcieť vrátiť do mesta, pochopím to.“
„Nie, nie, chcem sa vrátiť. Jednak sa musím ospravedlniť Phoebe za to, čo som urobila. Bolo to nešportové. A tiež, prísť sem na ostrov zo sveta ľudí bol veľký kultúrny šok, tu to funguje úplne inak ako tam. Musím sa opäť aklimatizovať, ale verím, že sa opäť dostanem do vianočnej nálady, ktorú som tu zažívala zamlada,“ usmiala sa Diana na mamu.
Hippolyta jej úsmev opätovala. Vyšli z lode na pláž a veselo smerovali naspäť k amfiteátru, v ktorom sa mali konať ďalšie „vianočné súťaže“. Tie jej už pomaly znova začínali pripomínať vianočného amazonského ducha, ktorého ako malá tak milovala.
KONIEC
Pokiaľ si chcete prečítať aj ďalšie Čokopoviedky, navštívte náš REWIND Adventný kalendár a každý deň až do Vianoc si otvorte jeden unikátny príbeh.
Zdroj: Ondrej Kačkoš
