Čokopoviedky #14
Máte pocit, že ste už starí na jedenie čokoládok z adventného kalendára? Nuž, pravda to určite nie je, nikto nikdy nebol príliš starý na jedenie čokolády. No ak máte taký pocit, otvárajte si s nami radšej náš REWIND Adventný kalendár, v ktorom sa každý deň dočkáte Čokopoviedky. Tie nám rozpovedia príbehy obľúbených superhrdinov počas vianočných sviatkov. Dnešné štrnáste okienko sa práve otvára:
Misia Budapešť
Laura Bartonová položila na stôl posledné kusy jedla a zavolala všetkých na štedrovečernú večeru. Ako prvý prišiel Clint, jej manžel a známy Avenger, ktorého všetci poznali pod menom Hawkeye. Po ňom prišiel jeho najmladší syn Nate a nakoniec aj jeho staršie deti Cooper a Lila. Spoločne si sadli za stôl a chytili sa za ruky. Clint predniesol modlitbu:
„Drahý Pane, ďakujeme ti za tento rok, ktorý je za nami a za to, že tu máme opäť Vianoce. Požehnaj naše jedlo a daj, nech sú tieto sviatky pokojné. Amen.“
„Amen,“ zborovo povedal zvyšok rodiny.
Zvyšok večere už prebiehal ale v tichosti. Boli to ich prvé Vianoce po tom, ako Hulk luskol a prinavrátil všetkých zmiznutých ľudí. Boli to ale aj ich prvé Vianoce bez tety Nataše. Nad vianočným stolom bolo preto cítiť istú ťaživú atmosféru, o ktorej všetci vedeli, no nikto na ňu nechcel ako prvý poukázať.
„Tak ako? Chutí vám večera?“ prelomila nakoniec ticho Laura.
„Je to výborné, Laura,“ povedal Clint a usmial sa na manželku.
„Áno, je to super, mami,“ pridali sa k otcovi aj jeho deti.
„To som teda rada, že vám chutí.“
„Oci, chýba ti teta Nataša?“ z ničoho nič sa opýtal malý Nate. Všetci ostali zaskočení, táto citlivá téma sa teda otvorila.
„Áno, samozrejme, že mi chýba. Bola to moja najlepšia priateľka a vaša teta,“ povedal Clint so smútkom v hlase.
„Povedz nám o nej nejaký príbeh, ocko. Prosím, nech si aspoň takto uctíme jej pamiatku“ prosila Clinta jeho dcéra Lila. Clint sa najprv zahľadel kamsi doďaleka, ako keby si spomínal na spoločné dobrodružstvá a až potom prehovoril.
„A ktorý by ste chceli počuť? Príbeh o tom, ako sme sa s tetou Natašou stretli?“
„Nie, ten sme už počuli veľakrát. Nemáš v rukáve nejaký príbeh, ktorý si nám ešte nerozprával?“ opýtal sa ho syn Cooper. Clint sa zamyslel.
„Hovoril som vám už niekedy o misii v Budapešti, na ktorú ma kedysi s tetou Natašou poslali?“ opýtal sa. Všetci len pokrútili hlavami na znak toho, že im o tom doteraz nerozprával. „Na túto misiu nás poslali šéfovia organizácie zvanej S.H.I.E.L.D. asi rok alebo dva roky pred tým, ako sa narodil Cooper. Ja a teta Nataša sme boli najlepšími agentami a tak na túto operáciu poslali iba nás dvoch. Nemôžem vám povedať všetky detaily, čo sme tam mali urobiť a prečo, ale poviem vám časť príbehu, vďaka ktorej sme sa s tetou Natašou stali najlepšími priateľmi. Začalo sa to takto:
Ráno, asi okolo desiatej, sa nám podarilo na súkromnom lietadle patriacom S.H.I.E.L.D.u dostať do Budapešti. Vystúpili sme spolu s vybavením a pilot sa vrátil s lietadlom naspäť do Ameriky. My sme nastúpili do metra a chvíľu sme blúdili po meste, kým sme našli náš hotel. V hoteli sme sa s tetou Natašou ubytovali každý vo svojej izbe, dali sme si pár hodín pauzu, pretože sme jemne trpeli pásmovou chorobou, no po dobrom spánku sme boli svieži a pustili sme sa do práce. Nataša prišla ku mne do izby a spolu sme rozoberali to, ako vykonať misiu. Mali sme plány mesta a informácie od tajných informátorov. Nevedeli sme to ale akosi spojiť.
Subjekt mal každý deň o jednej trasu zo svojho „paláca“ do kaviarne, v ktorej si dal kávu, zostal tam asi pätnásť minút a potom sa vrátil naspäť tou istou cestou domov. Našou úlohou bolo tento subjekt v podobe mafiánskeho bossa zastr… zajať, deti. Samozrejme, ocko predsa nie je žiaden násilník. Problém ale nastal vtedy, keď sme si uvedomili, že sa k nemu nedá dostať. Všetky budovy, okolo ktorých tento boss vo svojom aute prešiel, slúžili na nejaké komerčné účely, teda sa tam nachádzali zvyčajne nejaké obchody. Nebola tam budova, z ktorej by sme bossa mohli „zajať“.
Jediná možnosť bola na veľkej križovatke. Miesto však bolo nevýhodné z toho dôvodu, že sme sa tam nemali kam skryť. Nanešťastie, bola to naša jediná možnosť. Všetko sme si teda naplánovali a rozhodli sme sa ísť vyspať pred týmto ťažkým dňom. Obaja sme totižto dobre vedeli, že z toho nemusíme vyjsť živí.
Ľahol som si večer spať, aby som mal energiu pred touto ťažkou operáciou, no prekvapilo ma zaklopanie na dvere. Nevedel som, kto by to mohol byť, tak som pre istotu išiel otvoriť dvere so zbraňou v ruke. Ukázalo sa ale, že to bola vaša teta Nataša.
„Mohla by som ísť ďalej?“ opýtala sa ma a ja som ju prekvapene pustil ďalej.
„Si v poriadku?“ opýtal som sa jej. Nataša si sadla na posteľ, sťažka si vzdychla a pozrela na mňa.
„Som. Takéto akcie som robila už miliónkrát, nič, na čo by som nebola pripravená. Avšak prvýkrát sa na misiu bojím.“
„Prečo?“ začudoval som sa. Teta Nataša bola chvíľu ticho, zrejme rozmýšľala, no nakoniec sa rozhovorila.
„Doposiaľ som to nikomu ešte nepovedala, Clint. Rozmýšľal si niekedy nad tým, kde som získala všetky svoje bojové a špiónske zručnosti?“
„Nie,“ odpovedal som jej.
„Keď som bola malá, bola som sirota. Nikdy som nepoznala svojich rodičov a prvé roky života som strávila v ruskom sirotinci. Keď som už bola ale vo veku, že by som bola schopná ísť do školy, vzala si ma jedna pani – Madame B. Tá ma vzala do inštitútu, ktorý sa volá Red Room. Zrejme si o ňom nikdy nepočul, no tam trénovali Sovieti malé dievčatá, z ktorých sa potom stali nájomné vrahyne. Aj ja som bola jednou z nich. Bolo to strašné. Boli na nás veľmi tvrdí, chceli z nás mať vražedné stroje. Dokonca sme podstúpili zákrok, vďaka ktorému sme nemohli mať deti. Žiadne deti, žiadna rodina, nič, čo by nás mohlo rozptyľovať od misií.“
„To muselo byť ťažké,“ povedal som jej.
„Ak si rodinu v živote nemal, nemôže ti to predsa chýbať. Po dlhom čase v tomto krvavom remesle som sa však stretla s iným agentom – zabijakom, ktorého úlohou bolo eliminovať mňa. Lenže tento zabijak sa rozhodol pomôcť zlomenej osobe a ukázal jej, aké môže byť priateľstvo. Bol si to ty, Clint. A preto sa na zajtra bojím. Bojím sa, že prídem o rodinu, ktorú som v živote nemala, no ty si sa mi ňou stal,“ dopovedala a pozrela sa na mňa. Ja som sa pozrel na ňu. Nataša Romanovová, žena, ktorá bola schopná zabi… zajať človeka niekoľkými spôsobmi, tu sedela smutná a nevedela, ako naložiť s novým pocitom strachu.
„Nataša, ja ti úplne rozumiem. Viem, aké to je. Vieš, mojich niekoľko posledných misií bolo tiež ťažkých v tomto smere, pretože mám strach o moju manželku Lauru,“ dopovedal som a Nataša sa na mňa začudovane pozrela. „Nikto okrem mňa, niekoľkých vysoko postavených veliteľov a teraz už aj teba o tom nevie, no oženil som sa a s manželkou sme si postavili dom v Missouri. Ak sa vrátim, chceli by sme si už aj založiť rodinu. Avšak stále mám v sebe ten strach, že náš domov odhalia a Laure sa niečo stane alebo že mňa zabijú a Laura sa tam o všetko bude musieť starať sama. No taktiež si myslím, že tento strach mi je motiváciou, aby som sa vždy vrátil domov. Tak nech je aj ten tvoj strach pre teba motiváciou,“ dopovedal som a usmial som sa na Natašu. Tá mi úsmev opätovala.
„Ďakujem ti za tieto povzbudivé slová. A tiež za to tajomstvo. Nikomu o tom nepoviem“
„Ani ja o tom tvojom.“
„Clint, myslíš, že by som vás tam mohla ísť niekedy navštíviť? Neviem si ťa totižto vôbec predstaviť ako farmára starajúceho sa o dom,“ zasmiala sa Nataša.
„Samozrejme, že áno. A vieš čo, tento rok ťa už dopredu pozývam k nám na Vianoce. Aspoň nás tam bude viac,“ usmial som sa na Natašu.
„Bude mi potešením, Hawkeye,“ postavila sa Nataša z postele, potľapkala ma po pleci a odišla do svojej izby. Ja som si potom znova ľahol do postele a ešte chvíľu som rozmýšľal nad tým, akí dobrí priatelia sa z nás dvoch za ten krátky čas stali.
Nanešťastie, neboli sme v Budapešti na dovolenke a tak som ráno vstal, pobalil si zbrane a spolu s tetou Natašou sme sa vybrali ku križovatke, na ktorej sme mali „zajať“ ten subjekt. Prechádzali sme sa, snažili sme sa vyzerať nenápadne a celý čas sme všetko kontrolovali očami. Tesne pred jednou sme sa vybrali na svoje stanoviská. Postavili sme sa tak, aby sme stáli na križovatke oproti sebe a čakali sme.
Ako sme predpokladali, auto s bossom prišlo. Nebolo však samé, pred ním a za ním išlo jedno auto. V tých autách sa zrejme nachádzala ich ochranka. Museli sme byť teda opatrní a presní. Keď išlo prvé auto okolo Nataše, hodila im do otvoreného okna granát. Auto sa rozletelo na kúsky. Ľudia, ktorí boli pri križovatke, sa rozutekali na všetky strany a zvyšné dve autá zastavili. Vystúpili z nich ozbrojení ľudia a začali po tete Nataši strieľať. Ja som vytiahol svoj luk a pokúsil som sa trafiť ich hlavného bossa, no nepodarilo sa mi to. Zostal totižto skrytý v aute za začiernenými oknami a tak som nevedel, kde sa nachádza, a k tomu všetkému to auto bolo ešte aj opancierované. Začal som strieľať po jeho ľuďoch.
Niekoľkých som trafil, no ostatní si uvedomili hrozbu a zavolali si posily. Čochvíľa na nás útočilo asi štyridsať až päťdesiat budapeštianskych mafiánov. Na otvorenom poli sme nemali šancu a tak sme sa s Natašou skryli za vybuchnuté vozidlo. Všade okolo nás lietali guľky, no našťastie nás nič nezasiahlo.
Sedeli sme za prevráteným autom, ja som si pripravoval šípy a Nataša si do zbraní dávala nové náboje. Nevyzeralo to s nami dobre. Pozreli sme sa na seba. Obom nám prebehol v hlave rozhovor z minulej noci a akosi sme si očami sľúbili, že tento boj prežijeme. Povedať sme si to nemohli, lebo pri hluku zo streľby by sme sa ani navzájom nepočuli.
Streľba však po chvíli prestala. Boss s jeho kumpánmi si asi mysleli, že sme mŕtvi. My sme sa však ešte len vtedy pripravovali. Nataša si vzala do rúk dve pištole, ja som si pripravil špeciálne šípy a vyšli sme spoza auta. Spolupracovali sme ako dokonalý tím, mafiáni padali ako muchy. Nataše došli náboje a tak som ju kryl, zatiaľ čo ona so svojimi elektrickými palicami kosila jedného muža za druhým. Keď sa ju pokúsili zastreliť, zostrelil som ich ja.
Naša spolupráca bola natoľko dobrá, že sme po chvíli zostali na križovatke sami dvaja. Všetci ostatní ležali na zemi bez známok života. Jediná živá bytosť, ktorá tam s nami bola, bol hlavný boss v aute. Pristúpili sme k autu, otvorili sme dvere a ukončili jeho… trápenie. Potom sme to auto nechali zvnútra vybuchnúť, aby sme zahladili stopy. Potom sme sa vrátili naspäť do hotela, pobalili si veci a o pár hodín po nás prišiel vrtuľník, ktorý nás odviezol na najbližšiu základňu. Odtiaľ nás poslali domov a dali nám dovolenku za výborne odvedenú prácu. O tom bola naša misia v Budapešti.“
Deti sa užasnuto pozreli na Clinta a nemohli uveriť, že majú takého super ocka. Laura sa pozrela na Clinta trochu pobavene, trochu nazlostene, pretože tento príbeh podľa nej nebol ešte pre uši všetkých ich detí. No čo sa dalo robiť, Clint ho už povedal.
„Teta Nataša aj ty, ocko, ste boli veľmi odvážni, keď ste bojovali proti takej presile,“ povedal Cooper.
„A nebál si sa, ocko?“ spýtal sa malý Nate. Clint sa usmial.
„Samozrejme, že som sa bál. Bolo to nebezpečné. Niečo sa mohlo pokaziť a dnes by sme tu takto nesedeli. Boli okamihy, v ktorých nás od smrti delili milimetre. No našli sme v sebe odvahu a aj ja, aj teta Nataša sme to prežili.“
„A oci? Prišla potom k nám na Vianoce teta Nataša?“ opýtala sa so záujmom Lila.
„Lila, Nataša vtedy na Vianoce prišla. Všetci sme si to užili natoľko, že odvtedy k nám chodila každé Vianoce. Ak jej to teda práca dovolila. Mala nás všetkých rada. A aj keď s vami nemohla často byť, deti, vždy na vás myslela a často sa ma pýtala, ako sa máte.“
„Ocko, takže teta Nataša teda naozaj nemala žiadnu rodinu?“ pýtala sa ďalej Lila.
„Nooo, to neviem. Kdesi v Rusku určite žili jej pokrvní, ale aj nepokrvní príbuzní. Ale ozajstnú rodinu našla potom, keď prišla do Ameriky. Jej rodinou sme sa stali my a taktiež ostatní Avengeri – Thor, Tony, Steve, Banner. Zapamätajte si, deti. Rodina nie sú len ľudia, s ktorými sme pokrvne spojení. Rodina sú ľudia, na ktorých nám záleží, ktorých milujeme, o ktorých sa staráme, a ktorí nám tu lásku opätujú. To je naozajstná rodina. Teta Nataša to zistila a som za to rád, pretože jej to do utrápeného života vnieslo aspoň kúsok svetla.“
Clint dohovoril a nastalo ticho. Do očí sa mu nahrnuli slzy a začali mu tiecť po lícach. Nedokázal to zastaviť. Veľmi mu jeho priateľka chýbala. Deti aj s Laurou sa postavili zo svojich stoličiek, prišli k nemu a objali ho. Takto spolu vo veľkom objatí spomínali na svoju tetu Natašu, ktorá pre nich všetkých veľa znamenala.
KONIEC
Pokiaľ si chcete prečítať aj ďalšie Čokopoviedky, navštívte náš REWIND Adventný kalendár a každý deň až do Vianoc si otvorte jeden unikátny príbeh.
Zdroj: Ondrej Kačkoš
