Čokopoviedky #17
Máte pocit, že ste už starí na jedenie čokoládok z adventného kalendára? Nuž, pravda to určite nie je, nikto nikdy nebol príliš starý na jedenie čokolády. No ak máte taký pocit, otvárajte si s nami radšej náš REWIND Adventný kalendár, v ktorom sa každý deň dočkáte Čokopoviedky. Tie nám rozpovedia príbehy obľúbených superhrdinov počas vianočných sviatkov. Dnešné sedemnáste okienko sa práve otvára:
Všade dobre, doma najlepšie
Barry Allen, známy superhrdina vystupujúci pod menom Flash, si na seba obliekol svoj superhrdinský oblek a na neho si natiahol svoje normálne oblečenie. Do ruksaka si vložil svoju masku a nejaké ďalšie veci a vyšiel zo svojej izby. Plánoval sa tajne dostať z bytu, no jeho mame to neušlo a všimla si ho na chodbe počas toho, ako vykukla z kuchyne. Barry si na seba obliekal zimnú bundu a čiapku. Keď si všimol, že sa pozerá, zastavil sa v obliekaní a mrzuto sa na ňu usmial.
„Kam idete, mladý muž?“ podozrievavo sa ho spýtala mama.
„Idem von s kamarátmi.“
„Aha. No dobre, ale do piatej buď doma. Vieš, že potom máme vianočnú večeru.“
„Áno, ako každý rok. Nemohol by som však jeden rok 24. decembra stráviť s priateľmi?“ podráždene povedal Barry a pregúľal očami.
„Keď budeš žiť sám, rob si čo chceš. No pokiaľ žiješ pod mojou strechou, budeš robiť to, čo ja poviem“
„No dobre, o piatej budem doma,“ skleslo povedal Barry, otvoril dvere a vyšiel z bytu.
Išiel pomaly cez mesto, nastúpil do metra a nechal sa odviezť až na konečnú zastávku. Kým však na ňu došiel, snažil sa dovolať svojim kamarátom. Vytočil prvé číslo, priložil si mobil k uchu a čakal, či niekto zodvihne. Po pár sekundách niekto zodvihol a Barry počul nejaký mužský hlas.
„Ahoj, Alfréd, si to ty? Je doma Bruce… teda Batman? Ja len, či by si čistou náhodou nechcel ísť niekam sadnúť, nechce sa mi totižto tráviť celé Vianoce doma.“
„Zdravím vás, pán Allan, neviem vám na to odpovedať, pretože nie som doma. Som u svojej sestry. Avšak pán Wayne zrejme doma nebude.“
„Aha. Tak nič, Alfréd, maj sa,“ povedal Barry a zložil.
Nechcel sa ale vzdať a tak vytočil číslo Clarka Kenta. Chvíľu zvonilo, no potom sa v slúchadle ozval hlas, ktorý určite nepatril Supermanovi.
„Haló, kto volá?“
„Zdravím, tu je Barry Allen.“
„Ah, ahoj, tu je Lois Laneová. Potrebuješ niečo, Barry?“
„Nuž, chcel som sa spýtať Clarka, či nechce ísť náhodou von do mesta, len tak si niekam sadnúť. Prečo máš jeho mobil?“
„Clark dnes zachraňuje mesto a snaží sa ho vyčistiť pred Vianocami od zločincov, aby mal na sviatky pokoj. Ja mám jeho mobil preto, aby ho pritom nerozbil a zároveň za neho vybavujem dôležité telefonáty.“
„Do kelu, prečo všetci na Vianoce pracujú? Veď sú to sviatky pokoja a oddychu… No nič, skúsim zavolať Aquamanovi. Maj sa, Lois.“
„Počkaj, Barry! Nemyslím si, že Arthur bude mať chuť stretnúť sa s niekým… ľudským. A asi ani nemá telefón. Skús možno Dianu, tá by mohla mať voľno.“
„No dobre, ďakujem ešte raz, Lois. Maj sa,“ dopovedal a rýchlo zložil.
Posledná šanca, pomyslel si Barry, vytočil číslo Wonder Woman na telefóne a priložil si ho k uchu. Z telefónu sa asi po pol minúte ozval Dianin hlas.
„Pekný deň prajem, tu je Diana…“
„Ahoj, Diana, tu je Barry, ja som…,“ Barry sa zarazil a uvedomil si, že Dianin hlas pokračuje v rozprávaní a že nijak nezareagovala na jeho pozdrav.
„… ako ste si mohli všimnúť, toto je iba záznamník. Odchádzam na sviatky za rodinou a budem preto mimo dosah všetkých sociálnych sietí a mobilného signálu. Volať sa mi preto neoplatí, no ak niečo odo mňa chcete, zanechajte mi odkaz. Majte pekné sviatky,“ dopovedala a ozvalo sa pípnutie na znak toho, že jej volajúci môže zanechať odkaz.
Barry si len povzdychol, zrušil hovor a mobil si vložil do vrecka. Oprel si hlavu o sklo a čakal, kým nedôjde s metrom až na konečnú zastávku. Tam vystúpil a sám si išiel sadnúť do najbližšej kaviarne. Objednal si jednu kávu a sám tam sedel a pozeral do zeme.
Nikto so mnou nechce tráviť čas. Som sám, bez priateľov, práve na Vianoce. No ja to tak nenechám. Užijem si tento rok najlepšie Vianoce na tom najlepšom mieste a nedovolím, aby mi ich niečo také pokazilo, pomyslel si Barry.
S novým odhodlaním dopil kávu, ktorá bola veľmi hnusná a vyšiel von z budovy. Prešiel pár metrov a vošiel do úzkej uličky, ktorá bola slepá a v ktorej bolo veľa smetných košov. Za jeden z nich sa skryl a začal sa vyzliekať. Rýchlo zo seba zhodil oblečenie, hodil ho do ruksaka a ten skryl za jeden z košov. Zostal na ňom iba jeho superhrdinský oblek. Potom si na seba dal ešte masku/prilbu a už v uličke nestál Barry Allen, ale hrdina Flash.
Barry sa rozbehol. Bežal a bežal a bežal a vôbec sa nezastavil. Bežal cez lesy, cez púšte, cez vodu, cez lúky, až sa napokon rozhodol zastaviť. Nevedel, kam bežal, proste len bežal a tak ho prekvapilo, že sa zrazu objavil v malej dedinke kdesi v Afrike. Bolo tam horúco a veľká časť ľudí tam chodila dokonca nahá. Barry sa cítil nesvoj.
„Wewe ni nani?“ opýtala sa ho vysoká černoška s odhaleným poprsím. Barry zostal v šoku a chvíľu ani nevedel, čo mal odpovedať. Potom si však uvedomil, že aj keby rád na otázku odpovedal, vonkoncom netušil, čo sa ho pýta.
„Eh, prepáčte, ale nehovoríte náhodou po anglicky? Alebo možno ešte… britskou angličtinou? Nie?“ nervózne sa pozeral na černošku, ktorá na neho zmätene hľadela.
„Je! Wewe ni pepo? Lazima uwe pepo. Wanaume, chukueni silaha zenu na mfukuzeni huko,“ zakričala žena a polonahí černosi chytili akési drevené oštepy a začali ich po Barrym hádzať.
Ten sa zľakol, nechcel bojovať s týmito prostými ľuďmi a tak zobral nohy na plecia. Opäť utekal a zastavil sa až, keď zacítil pod nohami sneh. Podarilo sa mu dostať kdesi na sever. Všade dookola bol sneh, avšak nefúkalo, čo bolo dobré. Barry sa porozhliadol okolo seba a zistil, že neďaleko od neho sa nachádza nejaké mesto. Rozbehol sa a o pár sekúnd bol tam.
V meste bolo pomerne veľa ľudí, všetci nosili teplé kožuchy a baranice a vyzeralo to tak, že sa u nich konal nejaký sprievod. Ľudia stáli po bokoch hlavnej ulice, po ktorej práve išiel voz ťahaný sobmi. Na ňom sedela pekná žena s dlhými blond vlasmi a starý dedko s palicou, celý oblečený v modrom oblečení.
„Je to… modrý Santa?“ spýtal sa sám pre seba Barry. Nevedel si však odpovedať a tak prišiel k najbližšiemu človeku, ktorý bol obrovský, a potľapkal ho po pleci. Muž sa otočil a pozrel na Barryho.
„Prepáčte, pane, kde to som? A je tamto Santa?“ povedal a ukázal na deduška v modrom oblečení.
Keď muž počul slovo Santa, rozčertil sa a začal hlasno rozprávať a popri tom prudko gestikuloval a mával rukami všade navôkol.
„Santa? Santa?! Я подарю тебе Санту, ты придурок в красном забавном костюме! Это Дед Мороз, дурак. Как вы смеете путать его с этой американской ложной идеей. Вы хотите порку?!“
Muž sa začal nebezpečne približovať k Barrymu a ten začal cúvať. Keď toho muža (zrejme Rusa, ako Barry pochopil podľa prízvuku a jazyka) počuli ostatní ľudia, nahnevane sa otočili, a tiež išli k Barrymu so zaťatými päsťami.
„Už zase,“ povzdychol si Barry a rýchlo od nich odbehol, kým sa k nemu nedostali veľmi blízko.
Tentoraz si už musel dať pozor na to, čo povie, alebo na to, čo urobí. Bežal istý čas, no potom sa zastavil a zistil, že prišiel do nejakého veľkomesta. Pre posun času tu už bola tma a celé veľkomesto bolo pekne vysvietené. Keď si ho obzrel, zistil, že je plné vysokých budov a rozpráva sa tu nejakým ázijským jazykom.
Barry chcel zistiť, kde sa nachádza. Prišiel preto k najbližšiemu predavačovi, ktorý predával teplé párky v rožku a vyzeral ako Číňan. Keď ho predavač uvidel, hneď na neho spustil asi po čínsky:
„美好的一天。 我能为您提供什么？ 热狗？ 您还想要keup还是芥末酱?“
„Prepáčte, ale ja vám nerozumiem. Nehovoríte náhodou po anglicky?“ už zúfalo sa spýtal Barry.
Predavač zmĺkol, prehliadol si Barryho v kostýme a potom prehovoril ťarbavou angličtinou s prízvukom:
„Prepačte, pane. Malo mi hneď jasne byti, že vy nie byť odtiaľ. Vy Amerikánec?“
„Ach, áno, som. Ja som dokonca americký superhrdina, preto ten kostým. Nie som blázon,“ začal rýchlo vysvetľovať Barry.
„Ako vam pomožem?“ opýtal sa ho predavač.
„Viete, chcel som sa len spýtať, čo je toto za mesto?“
„Ach, vy to nevediet, drahy pane? Veď toto byti Hongkong.“
„Takže som v Číne. Super. A viete mi ešte povedať, kde je tu nejaké námestie so stromčekom, na ktorom by mohli byť nejaké vianočné oslavy?“
„Vianoce? V Číne? Prepačte, milý pane, ale u nás v Číne ne byť Vianoce, my neoslavovať ich. My oslavovať až Čínsky nový rok,“ usmievavo sám sebe prikyvoval predavač.
„No super, ja som predsa chcel zažiť najlepšie Vianoce. A ako ich mám zažiť, keď tu žiadne Vianoce neoslavujú! Musím ísť niekam inam,“ povedal Barry a rozbehol sa.
„Majte sa, drahý pane, pridite na Čínsky nový rok!“ zakričal za ním predavač a ďalej si pripravoval svoje párky v rožku ako keby sa nič zvláštne nestalo.
Barry opäť bežal. A už ho to začalo unavovať. Chcel konečne nájsť nejaké pekné mesto, v ktorom by poriadne oslávil Vianoce. Zatiaľ sa ho však snažili na rôznych miestach iba zbiť alebo tam Vianoce skoro vôbec neoslavovali. Ako tak bežal smerom na juh, bežal cez Sydney. Omylom ale zakopol do opery v Sydney a trošku z nej odbil.
Rýchlo sa zastavil a obzrel sa, či ho niekto nevidel. Našťastie, všetci boli doma a oslavovali Vianoce. Išiel preto rýchlo kúpiť lepiacu pásku a lepidlo do najbližšieho obchodu, ktorý bol našťastie otvorený. Nakúpil, čo potreboval, a rýchlo sa vrátil k opere.
Po ťažkom boji, ktorý ho stál veľa nervov a potu, sa mu nejakým spôsobom podarilo prichytiť odbitý kúsok tak, že tam držal a vyzeralo to takmer tak ako predtým. Nemohol si dovoliť, aby na ďalší deň ráno v správach bolo to, že americký superhrdina rozbil národnú pamiatku a následne ju opravoval. Rozhodol sa preto bežať ďalej a nestrhávať na seba veľkú pozornosť.
Zastavil sa v meste, ktoré však nechcel navštíviť počas Vianoc, no vždy ho chcel navštíviť počas karnevalu – Rio de Janeiro! Mesto bolo príjemne vianočne vyzdobené a socha Krista mala okolo nôh poukladané svetielka a preto pekne svietila.
„Konečne,“ zaradoval sa Barry. „Mesto, ktoré aspoň trochu pripomína Vianoce, v ktorom som nič nerozbil a kde sa ma nesnaží nikto zabiť. Teda aspoň zatiaľ,“ nervózne sa zasmial a vybehol až na vrchol sochy Krista a usadil sa na jeho hlave. Odtiaľ pozoroval celé mesto.
Je to krásne. Úžasné mesto plné zaujímavých ľudí. Ale nie je to ono. Asi nikdy nenájdem mesto, ktoré by bolo pre Vianoce dokonalé, pomyslel si. Jemne sklamane preto zbehol zo sochy a rozbehol sa domov.
Barry pribehol do svojho domovského mesta a prišiel ku košom, za ktorými mal skryté oblečenie v ruksaku. Nanešťastie začalo medzitým, ako bol preč, snežiť a tak mu ruksak zasnežilo. Po dlhšom pátraní sa mu ho podarilo nájsť a vybral z neho jemne premočené oblečenie. Rýchlo ho pretrepal a natiahol si ho na svoj superhrdinský oblek. Potom pomaly išiel na zastávku metra, za pomoci ktorého sa dostal domov.
Keď však sedel v tom metre a pozeral sa von z okna na svoje mesto, uvedomil si, že celý deň hľadal dokonalé miesto na oslávenie Vianoc, no to najlepšie miesto mal celý čas pod nosom. Nálada, ktorá mu klesla po pozretí celého sveta, sa mu opäť dvihla a prvýkrát videl svoj domov v inom svetle.
Keď vyšiel z metra a išiel po ulici domov, užíval si všetko, čo okolo seba videl. Lampy, vianočnú výzdobu, smradľavých bezdomovcov.
Netrvalo dlho a došiel do bytu. Otvoril dvere a celý naradostnený vošiel dnu.
„Veselé Vianoce, mami!“ zakričal šťastne, čo spôsobilo zmätený výraz na tváre jeho mamy, ktorá vykukla z kuchyne.
„Veselé Vianoce… aj tebe, Barry? Si v poriadku? Nemáš teplotu?“
„Nie, nie, len mám dobrú náladu. Netreba ti s niečím pomôcť? Máme prichystané všetko jedlo a vianočné koláče?“
„Ešte dokončujem polievku a v trúbe sa nám pečú vianočné sušienky. Ak chceš, môžeš mi ísť nakrájať mrkvu.“
„Idem na to.“
Barry s úsmevom na tvári začal krájať mrkvu a jeho mama sa nestačila diviť. A keď začal spievať vianočné pesničky, už z toho bola úplne mimo.
„Barry, si si istý, že si v poriadku? Pred pár hodinami si mal úplne inú náladu a odrazu mi tu doma pomáhaš a ešte aj s radosťou? Je to čudné. Nepil si náhodou? Alebo nebodaj si drogoval?!“
Barry sa zasmial, prestal krájať mrkvu, prišiel k mame a objal ju.
„Vieš, mami, keď som bol von, rozmýšľal som, kde by sa najlepšie dali osláviť Vianoce. Po dlhom rozmýšľaní som si ale uvedomil, že najlepšie Vianoce budú doma, v našom meste, s tebou.“
Barryho mama opätovala jeho objatie a oči sa jej zaleskli od sĺz. Bola šťastná, že má syna, ktorý aj keď je občas zbrklý a uponáhľaný, vždy sa k nej nakoniec vráti.
KONIEC
Pokiaľ si chcete prečítať aj ďalšie Čokopoviedky, navštívte náš REWIND Adventný kalendár a každý deň až do Vianoc si otvorte jeden unikátny príbeh.
Zdroj: Ondrej Kačkoš
