Vzťahy týchto (a aj zopár ďalších) postáv sú prepletené aj viacerými spôsobmi než tými, ktoré som vypísal. To už by ste v tom však mali chaos. Navyše, práve tie ďalšie prepojenia sú to, prečo budete film pozerať.
Kvapka chaosu
Samotné charaktery sú predstavené pomerne chaoticky. Počas filmu sa budete musieť spätne zamýšľať, čo a ako v posledných scénach daná postava robila či rozprávala, a prečo. Nikto vám nezakazuje to brať ako dôkaz komplikovaného, teda dospelého, teda kvalitného scenára. Ja to však beriem opačne, pretože v mnohých prípadoch to znamená, že motivácie postáv sú nedotiahnuté, resp. nejasne zadané. A to by pritom mala byť prvá vec, ktorú scenár spraví pri predstavení nového charakteru.
Dialógy sú však niečo, čo scenár odhadol na výbornú. Charaktery rozprávajú realisticky a tak, ako by sme od nich očakávali. Teda hulvát v každej vete nadáva, z jeho viete je cítiť, čo je zač. Naopak tie vznešenejšie postavy si dávajú veľký pozor na jazyk, v reči používajú aj idiómy a komplexnejšie výrazy. K tejto ilúzii značne prispeli aj samotní herci, ktorých práca je vytvoriť vo svojom vnútre osobu, ktorá sa čo najbližšie priblíži filmovej postave, ktorú hrajú.
Zatiaľ čo Judr. Čierny dokonalo artikuluje a, ako som spomínal vyššie, pôsobí akousi vznešenou aurou, taký Vlk (Gregor Hološka) skvelo zapôsobil ako vodca krvavej vzbury v Leopoldove. V podstate to môžeme jednou vetou zhrnúť tak, že herecké výkony sú fantastické vo všetkých ohľadoch a prípadoch. Avšak, v ich reči sa nachádza množstvo vysvetľovacích viet, čo nie je ani tak chyba hercov ako scenára.
Dostali sme sa k vzbure v Leopoldove. No najprv trochu kontextu.
Sloboda nie je pre všetkých
Po Nežnej revolúcii sa stal prezidentom Česko-Slovenska Václav Havel, ktorý predstavoval symbol slobody. Tú sa chystal všetkým dodať, a to vrátane väzňov. Prezident sa rozhodol pre pomerne široké amnestie, teda odpustenie či zmiernenie trestov odsúdených, čo spočiatku potešilo všetky beznádejné duše, ktoré oslobodzovanie krajiny sledovali spoza mreží. Amnestie sa však (pochopiteľne) netýkali všetkých väzňov, čo viedlo k tragickej vzbure v leopoldskej väznici.
Táto udalosť predstavuje vyvrcholenie filmu. Všetky intrigy medzi postavami k tomu speli, každý má čo získať, ale aj stratiť. Nuž, veľká časť z udalostí je pomerne predvídateľná či inak nezaujímavá. Na isté postavy ako diváci aj tak nie sme až tak naviazaní, ba dokonca by sa nič nestalo, ak by sa ich príbeh ani nevyvrcholil. Veľkým šťastím však je, že príbeh nie je ani tak o politike samotnej, ale skôr o hŕstke ľudí, ktorými táto politika hádže zo strany na stranu.
Réžia a kamera Jonáša Karáska sú miestami prehnane artové, miestami nasilu epické. Film z ohľadu technického spracovania viackrát stráca balans, no naopak je tu viacero scén, ktoré v divákovi vyvolajú emóciu opaku sklamania. Nadšenia? Môže byť.
K tomu chceli dodať aj Matúš Široký, Jozef Lupták a Aleš Březina, ktorí sa postarali o hudbu. Originálny soundtrack je kvalitný, no nedostal veľa miesta. Tvorcovia dali v mnohých prípadoch prednosť populárnym piesňam, ktorými navodili atmosféru a zahrali na aspekt nostalgie. Ich výber však nadchol. Okrem náročného a dobre zvládnutého produkčného dizajnu či kostýmov je to jednoduchý spôsob, ako filmu dodať dobový charakter.
Zhrnutie: Amnestie RECENZIA
Amnestie ponúkajú zaujímavý príbeh, ktorý nie je orientovaný na spoločnosť ako takú, ale na malú vzorku osôb. Na udalosti sa pozerá z diaľky, pričom samotná politika nie je gro scenára. To tvoria prepletené vzťahy medzi postavami, ktoré sú herecky skvelo zvládnuté. Technické spracovanie je priemerné, trpí obzvlášť tempo vo finálnej tretine, kedy nastáva vzbura v Leopoldove. S reálnou dĺžkou 130 minút má zdanlivú dĺžku cez 3 hodiny, ktoré sú z väčšinovej časti vyplnené prijateľnými dialógmi.
Film neponúka okatý sociálny komentár na súčasnosť, pôsobí skôr ako spôsob navodenia spomienok na minulosť. Vzťah so súčasnosťou si musíme vytvoriť už sami, no nejaký tam určite je. Aj z tohto dôvodu by ste určite mali zvážiť návštevu kina. Film Amnestie si preto zaslúži hodnotenie 8/10.
