Každému aspoň niečo ide a má na to talent. No nie každý vie zaťať zuby, prehryznúť kritiku a venovať sa tomu, čo ho baví a napĺňa. Niektorí nevedia ani poriadne nájsť, čomu sa chcú v živote venovať. Na ceste za sebapoznaním a uznaním leží veľa prekážok a nič sa nedá dosiahnuť lusknutím prstov. Či už umelci alebo vedci, všetci musia tvrdo drieť a zdokonaľovať sa, ak chcú niečo v tomto živote dokázať. Mladý nádejný fotograf Andrej Kružliak (@dhajnes) o tom vie svoje. V rozhovore nám prezradil, ako sa k foteniu dostal, a ako napreduje so svojím koníčkom a svojimi zručnosťami.
Andrej Kružliak – ROZHOVOR
Ahoj. Na začiatok sa, prosím, predstav nám a našim čitateľom!
Ahojte! Volám sa Andrej Kružliak a som chalan z Bratislavy. Nemám konkrétne hobby. Mojím koníčkom je vyrábať veci. Som taký stratený „whatever-maker“. No v posledných rokoch som sa postupne začal nachádzať a najviac ma to ťahá k foteniu.
Kedy si začal s fotením a ako vyzerali tvoje prvé pokusy o fotku?
S fotením som sa prvýkrát stretol zhruba pred 10 rokmi, keď moja sestra dostala kabelkovú klasiku – Samsung L100. Práve na jej digitálnom „mydielku“ som prvýkrát fotil. Fotil som mamu v kuchyni, svoju zbierku Hot Wheels, školské výlety… jednoducho všetko.
Druhá vlna mojej fotky prišla veľmi podobne o pár rokov neskôr. Sestra dostala na osemnáste narodeniny Nikon D3200. Aby som sa vyjadril presnejšie, chcela ho ona, ale využíval som ho viac ja. Niekde na internete som si prečítal, že profesionáli fotia na Manual móde, čo samozrejme nie je úplne pravda, ale urobil som teda to, čo by urobil každý mladý chalanisko s foťákom – prepol som na manuál. Na manuále som fotil všetky rodinné dovolenky. To v praxi znamenalo, že mi každá fotka trvala o 5 sekúnd dlhšie, pretože som neustále prestavoval rýchlosť uzávierky a clonu. Výsledkom bolo, že každá druhá fotka bola buď tmavá alebo rozmazaná.
Čo ťa viedlo k foteniu? Máš nejaký vzor?
K fotke ma najviac viedla samotná možnosť fotiť. Zrazu som mal prístup k celkom slušnému fotoaparátu a nevyužívať ho mi bolo ľúto. Tak som ho zobral von a išiel som sa prejsť ulicami Bratislavy, fotil som všetko možné. Fotil som síce aj ľudí, no len okrajovo, oni väčšinou neboli predmetom fotky. Hanbil som sa ich fotiť priamo. Bál som sa zamračených tvári a škaredých pohľadov.
Dnes mám celé zástupy vzorov a inšpirácii. Zo zahraničných to bude Craig Whitehead (@sixstreetunder), ktorý je pre mňa svätým grálom pouličnej fotografie. Z minulej generácie fotografov to bude Saul Leiter, ktorý bol stelesnením newyorskej fotky. Z domácich vzorov to bude určite Welin Nagyova (@welinna), či Martin Tomečko (@martin_tomecko_photo). Ich práca mi ukazuje, že aj doma sa fotí rovnako dobre ako v New Yorku či Londýne. A veľké dvere možností mi otvoril Samuel Gabura s projektom Videokolektív, ktorého som bol súčasťou. Vďaka jeho iniciatíve som sa mohol dostať k fototechnike a ľuďom, o ktorých by som dnes zrejme len sníval…
Čo najradšej fotíš a prečo?
Rád fotím. Je jedno čo. Rád sa nechám zlákať na rôzne ‚challenges,‘ kde sa stretneme viacerí kamoši s foťákmi a ideme zachytávať to, čo sme predtým nikdy neskúsili. Ale zo všetkého najradšej fotím ľudí. A keď poviem ľudí, nemyslím tým vyslovene človeka. Myslím tým osobnosť. Verím tomu, že pre každého z nás existuje unikátny spôsob, akým sa dá jeho osobnosť zachytiť na fotke. O to sa práve snažím.
Ako si vyberáš svojich modelov, ktorých následne fotíš?
Čisto intuitívne. Sú to väčšinou ľudia, ktorí sa modelingu nevenujú. Oslovujem voľne, či už cez Instagram, Facebook, poštovým holubom alebo osobne. Na tom nezáleží.
Teraz si prvák na vysokej škole. Venuješ sa foteniu aj popri štúdiu?
Foteniu sa samozrejme stále venujem. Ale môj univerzitný odbor má celkom ďaleko od fotky a umenia celkovo. Snažím sa fotenie brať ako hobby, ktoré mi je potešením, nie niečo, kde som nútený ísť konkrétnou cestou a dodržiavať pravidlá. Som zástanca porušovania pravidiel estetiky. Ale snažím sa ich porušovať až potom, ako viem, na čo slúžia. V opačnom prípade to je len známka punku.
Kto ťa vo fotení najviac podporuje?
Vo fotení ma najviac podporujú priatelia. Im ďakujem za trpezlivosť, najmä keď ich fotím na film. Niekedy sú nútení nehybne pózovať, kým si všetko ponastavujem a porobím zvláštne kompozície. Následne sú v zvedavosti držaní aspoň mesiac, kým sa k vyvolaniu filmu dostanem, len aby zistili, že z toho nič nebude, lebo sa film vo foťáku uvoľnil a pretočil.
Fotil si už aj pre niekoho profesionálne, či zatiaľ fotíš len pre seba?
Fotil som zopár produktových fotiek pre Pressink, 5ive lab, či neziskovku Vagus. No na peniaze sa budem cítiť až vtedy, keď si budem naozaj veriť. Chcem si byť na 100% istý, že viem podať spoľahlivý výkon.
Kde svoje fotky zverejňuješ?
Primárne na Instagrame – @dhajnes. Budúci rok mám naplánované aj vlastné portfólio. No to si bude vyžadovať hlbšie premýšľanie nad obsahom. Musím si vo svojom vkuse urobiť väčší poriadok.
Aký fotoaparát používaš a aké si počas svojej fotografickej cesty používal? Ktorý je tvoj najobľúbenejší?
Používam Nikon D3200, Canon 700D – 50mm 1.8f, a z analógov to sú doživotná láska Zenit-E a Praktica VLC 3. Do budúcna mám na wishliste „automatického chalana“ – Canon Autoboy AF35M. Na toho sa veľmi teším, čoskoro si ho zaobstarám.
Koľko ti trvá jedno fotenie? Ako to prebieha?
Fotenie môže trvať od 2 hodín až prakticky celý deň. Ak fotím ľudí, tak sa to snažím robiť štýlom, ako by sme sa poznali už od strednej. Som milovník kávy, takže to väčšinou kávou práve začína. Ak sa nepoznáme, tu sa práve spoznáme. Ujasníme si vzájomné predstavy o tom, ako by mohlo fotenie vyzerať, aby sme predišli nedorozumeniam, či NEDAJBOŽE stresu. Nie je nič horšie ako portrét s vystresovaným predmetom.
A niekde v polke býva pauza na jedlo. Ono sa to nezdá, ale fotenie je zaberák, hlavne keď fotím s pevnou optikou. To v praxi znamená, že v jednu chvíľu ležím na zemi a v druhú chvíľu bežím po schodoch, aby som sa dostal k tomu „perfektnému uhlu.“
Preferuješ fotenie v štúdiu, alebo skôr v meste či prírode?
Mesto > Ateliér > Príroda. U mňa v tomto poradí.
Fotíš viac ľudí, ktorí pózujú, alebo skôr momentky?
Oboje. Na film viac pózy a plánované kompozície, digitálne je to voľné.
Teraz je populárne takzvané streetphotography, čo je fotenie ulíc a ľudí na nich, častokrát bez toho, aby o tom vedeli. Venuješ sa aj tomuto? Čo si o tom myslíš?
Streetphotography je môj obľúbený žáner. Je to presne to isté ako fotiť človeka. Snažím sa zachytiť pocit momentu, osobnosť mesta, osobnosť mestskej časti či večernej hodiny. Napríklad na trhovisku na Miletičovej sa dá sobotné ráno krásne zhmotniť na fotkách.
Čo si myslíš o stále populárnejšej práci v digitálnej sfére?
Ak hovoríme napríklad o „marketingu na sociálnych sieťach“, Youtuberoch či Travelbloggeroch, tak poviem len: super! Je to ďalší možný spôsob ako žiť, ako využívať nové technológie a možno i nájsť šťastie. No na druhú stranu, byť tvorcom vo virtuálnom svete znamená byť pod neustálym dohľadom hladných kozumentov. Veľa youtuberov si muselo presne kvôli tomuto urobiť prestávku od internetového života. Majú pocit, že videá netvoria pre radosť, ale len kvôli tomu aby „nakŕmili šelmu“ (pozn. preklad – to feed the beast).
Koľko stráviš upravovaním fotiek a aké programy používaš?
Fotky re-touchujem len občasne, a to v nevyhnutných prípadoch. Veľa fotografov vraví, že polovica fotky je jej úprava, no s tým sa neviem úplne stotožniť. Samozrejme, že fotky upravujem, najmä preto, lebo ulica nie je vždy prívetivá, čo sa svetelných podmienok týka, no snažím sa to nepreháňať. Používam primárne Adobe Lightroom, na zložitejšie, invazívne úpravy používam Adobe Photoshop.
Ako si sa naučil v týchto programoch pracovať?
Photoshop ma bavil od malička a zistil som, že celkovo všetky produkty od Adobe sú ako súrodenci. Poznáš jedného a zrazu vidíš, ako sa celá rodina vzájomne podobá. Tam, kde mi nešli veci intuitívne, mi veľmi pomohol YouTube. Najzložitejšia časť je správne popísať do vyhľadávania, o čo sa pokúšam. Keď sa to podarí, riešenie je väčšinou jednoduché.
Čo si myslíš o tom, že ľudia majú vďaka mobilom v dnešnej dobe možnosť fotiť a zverejňovať všetko, čo im napadne?
Je to super! Len málo ľudí sa delí o naozaj pekné veci. Zo skúsenosti viem, že väčšina ľudí používa Instagram hlavne na zdieľanie svojho súkromného života a drinkov s kamarátmi. Možno trend hovorí, že Instagram je nový Facebook, ale nie je to to isté. Facebook je o ľudoch a udalostiach, Instagram o fotkách a životnom štýle. Ale takto je to možno len v mojich očiach.
Záleží ti na tom, ako vyzerá tvoj Instagram? Čo si myslíš o gýčových fotkách západov slnka?
Áno, snažím sa, aby môj Instagram odrážal nejakú myšlienku. Snažím sa o konzistenciu, ale zisťujem, že to je veľmi zložité. Veď ľudia sa menia, nálady sa menia. A umenie je o ľuďoch a náladách, tak prečo by malo byť konzistentné? Západy slnka mám rád, tiež som mal jedno obdobie, kedy som nimi plnil svoj Instagram. No po čase sa z toho stane „foto klišé“. Na fotke ma západy slnka veľmi nebavia, no v realite ma hocikedy nájdete kráčať dozadu, pretože sa potrebujem dostať z miesta A na miesto B, no zároveň si chcem spríjemniť večer farebnou oblohou.
Čo by si povedal ľuďom, ktorí zvažujú, že by chceli začať fotiť?
Nech v žiadnom prípade nezvažujú. Nech chytia do ruky mobil alebo foťák, a idú vyskúšať. A tiež je dobré nepozerať na fotky svojich vzorov tesne pred fotením. Treba sa na ne pozerať doma, dostať inšpiráciu a potom ísť fotiť s čerstvou hlavou. Všeobecne platí, že v porovnávaní je kameň úrazu…
Ďakujem ti za rozhovor. Je ešte niečo, čo by si rád dodal, prípadne odkázal našim čitateľom?
Aj ja ďakujem. Rád by som na záver použil citát od amerického youtubera Caseyho Neistata, pretože presne vyjadruje to, čo cítim: „Do what you can‘t.“
