Wolfenstein z Aliexpressu
Recenzovaná verzia: PlayStation 5
Atomic Heart RECENZIA – BioShock. Doom. Portal. Control. Resident Evil. Far Cry. To sú len niektoré hry, na ktoré som si počas hrania Atomic Heart spomenul. Je jasne vidieť, že sa prvý titul od cyperského štúdia Mundfish inšpiruje v mnohých hrách a prináša veľké množstvo okukaných herných mechaník, ktoré sa ale väčšinou na počudovanie celkom podarili. No na to, aby Atomic Heart skutočne ukázal svoju vlastnú jedinečnosť, by sa zišlo použiť o čosi viac lepidla.
Určite vás na prvý pohľad najviac pritiahne práve atmosféra sovietskeho sveta 50. rokov, kde sa hra odohráva. Určite vás však neprekvapí, že aj v tomto fiktívnom príbehu ide do veľkej miery o zápas východu a západu. Čo vás však ale určite zaujme, je myšlienka trochu viac pokročilého komunizmu, ktorý hra prezentuje. Všadeprítomní roboti majú ľuďom uľahčiť dennodennú prácu a s najnovším vynálezom Kolektiv 2.0 ich bude možné spoločne ovládať len za pomoci mysle. To sa ale nepodarí a miesto toho sa vás mechanické potvory rozhodnú rovno zabiť.
Úvodné zmätky a stratená pamäť
Prvá hodina hrania bola pre mňa akási hektická a nemal som z nej najlepší dojem. Po peknej prezentácii herného prostredia prichádza hrateľná časť, ktorá spočiatku ukazuje svoje nedobrúsené hrany, ktoré je našťastie neskôr s pribúdajúcim arzenálom ľahšie prehliadnuť. Na začiatok hra pôsobí chaoticky a neusporiadane, neskôr však všetko začne postupne dávať zmysel. Až na pár nezmyslov, ktoré vás budú urputne otravovať celú hru.
Hrateľnosť a gunplay sú zrealizované na výbornú. Zbrane sa odomykajú pomerne pomaly, no všetky je možné vylepšovať podľa vlastnej chuti. Atomic Heart ponúka zbrane na blízko aj na diaľku, začínate s brokovnicou a končíte s ultra-silným palcátom. K zbraniam hra prihadzuje aj špeciálne schopnosti ako zmrazenie či telekinézu, ktoré sú pri boji veľmi užitočné a je ich tiež možné vylepšiť. Časom teda do vzduchu zdvihnete pokojne aj desiatky nepriateľov naraz.
Ak by vás nejaká zbraň omrzela, je ich možné zničiť a získať všetky suroviny naspäť. Rovnako to ide aj s talentovými bodmi, opäť bez akejkoľvek penalizácie. Atomic Heart chce, aby ste experimentovali, žiaľ, nie je moc na čom. Naozaj veľké plus patrí systému zbierania vecí, pretože držaním tlačítka vyčistíte od lootu pokojne aj celú miestnosť vrátane všetkých šuflíkov. A to neomrzelo ani po desiatich hodinách.
Základní nepriatelia v podobe fúzačov sú síce agresívni, no rýchlo omrzia a miestami pôsobia až komicky. Neskôr sa pridá plejáda ďalších mechanických záporákov, ktorí síce trochu súboje oživia, no hovoriť o nejakom komplexnom zážitku sa rozhodne nedá. V hre je aj pár bossov, tí sú na tom už o čosi lepšie. To by bolo k mechanickej časti. Sem tam sa na vás vrhnú aj akísi infikovaní. Tí pripomínajú o čosi agresívnejších zombíkov. Skrátka, ten výborný gunplay by si jednoducho zaslúžil čosi viac.
Posplietané koridory
Lepšie sú na tom jednotlivé úrovne, skôr teda továrenské komplexy, ktoré sú dostatočne spletité a navyše vás donútia aj rozmýšľať. Jednoznačne najlepším prvkom Atomic Heart sú hádanky. Začína to jednoduchšími zámkami na odomykanie dverí, no čoskoro to prerastie do hádaniek, ktoré zahŕňajú celé miestnosti. Raz sa budete hrať s magnetom, inokedy otáčať menšie miestnosti, no a na konci všetko dokopy. Atmosféra „záhadna“ je teda výborná aj napriek menej podareným nepriateľom.
Aj v prípade prostredia sa však ukáže istá polarita. Medzi jednotlivými misiami môžete prechádzať menším otvoreným svetom, kde však vlastne nič nie je. Samozrejme až na robotov. Tých tam je požehnane a ako inak, všetci sa vás snažia zabiť. Na počudovanie môžete jazdiť aj v aute, no to je opäť mechanika, ktorú využijete prinajlepšom párkrát.
Jedinou zmysluplnou aktivitou v otvorenom svete sú testovacie plochy a.k.a. dungeony, kde nájdete vylepšenia pre svoje zbrane. Napriek tomu, že ide vlastne len o umelé natiahnutie hrateľnosti, nemôžem si na ne sťažovať, pretože ponúkajú viac toho najlepšieho, čo hra má – logických hádaniek. A sem tam sa tam objaví aj nejaký boss.
Sovietska dystopia
Prejdime k ďalšej kuriozite. Tou je príbeh. Opäť, na počudovanie sa ten príbeh fakt podaril. Je dostatočne komplexný a navyše v ňom zahŕňa všetky hlavné postavy. Celá záhada postupne stupňuje na tempe, čo je samozrejme správne. Žiaľ, spôsob, akým je ten príbeh rozprávaný, sa nepodaril vôbec.
Nehrateľným scénam chýba vizuálna réžia, strih záberov je otrasný, animácie sa príliš nepodarili a dovolím si tvrdiť, že aj po grafickej stránke nevyzerajú vôbec lákavo. Pritom hra samotná, aj keď jednoznačne nejde v žiadnom prípade o next-gen zážitok, sa drží po grafickej stránke celkom uspokojivo.
Hlavná postava Agent P-3 a.k.a. Sergey toho rozpráva až až. Nehovorí samozrejme sám so sebou, ale s jeho rukavicou menom Charles. Hovorím vám, títo dvaja ani za svet nesklapnú. Na začiatku vás hra nabáda zapnúť pre väčšiu autenticitu ruský dabing. No vzhľadom na to, že nejde momentálne zväčšiť titulky, je pre ne-rusky hovoriacich ľudí takáto možnosť vylúčená. A navyše, ten anglický dabing vôbec nie je zlý. Hlavný problém je scenár.
Poskok P-3
Samozrejme, sem tam som sa zasmial, ale väčšinu času mi obaja pekne liezli na nervy. Zmysluplných dialógov medzi týmito dvomi by ste narátali na jednej ruke. Zvyšok scenára vypĺňa len neustále sťažovanie si na zamotanosť danej situácie. Crispy critters. Toto si dobre zapamätajte, pretože keď si hru zahráte, pochopíte sami.
No ale poďme hlbšie k problému veci. Agent P-3 je oddaný nie len sovietskemu režimu, ale najmä jeho nadriadenému. Koncept ako taký je to zaujímavý. Prial by som si ale, keby Sergey ukázal trochu viac svojej osobnosti a nereagoval by až na skutočne neprehliadnuteľné podnety z okolia. Celý zážitok trošku vylepší koniec, ktorý nie len všetko vysvetlí, ale celkom aj nadchne. Obecne môžem konštatovať, že posledné dve hodiny hrania sú tie najlepšie.
Trochu viac lepidla!
Titul som hral na PlayStation 5, kde bežal pohodlne na 60 snímkov za sekundu. Ako som už spomínal, grafika nesklame ani nenadchne. Počas hrania som musel asi trikrát obnoviť predošlú uloženú pozíciu, pretože sa hra nejakým spôsobom zblbla. Buď mi nešlo niečo hodiť, alebo sa Sergey rozhodol len kráčať len pomaly. Zážitok to ale nijakým výraznejším spôsobom nenarušilo.
Atomic Heart RECENZIA – Zhrnutie
Hra Atomic Heart je zaujímavým počinom, ktorý si od nás odnáša 7/10. Na úvod som ho opísal ako Wolfensteina z Aliexpressu. Myslím tým najmä víziu a ucelenosť celého titulu. V tomto Atomic Heart zlyháva. Napriek tomu, že sa prezentuje ako komplexný titul s jasnou víziou silného sovietskeho despotizmu, chýba mu štruktúra. U hry som sa ale miestami skutočne bavil a posledné hodiny hrania boli naozaj napínavé. Hra od vás tak trochu žiada, aby ste si to celé zlepili vy sami a niečo jej odpustili. Na druhú stranu, len ťažko nájdete niečo iné, čím by tá sovietska atmosféra pretekala tak silno ako skrz Atomic Heart.
