Pandora nebola nikdy tak modrá | Avatar: Cesta vody RECENZIA

Avatar: Cesta vody RECENZIA – James Cameron sa po trinástich rokoch vracia s pokračovaním Avatara. Mladšia generácia si možno ani nespomenie, aké šialenstvo originál vyvolal. Či to už bolo v oblasti rozvoja filmárskych technológií, alebo tržbách, vďaka ktorým si vyslúžil titul najziskovejšieho filmu všetkých čias. Zarobil skoro tri miliardy dolárov.

Cameronov originálny Avatar posunul hranice technológie motion capture, ktorú dnešné blockbustery naplnené vizuálnymi efektami využívajú naplno. Film mal veľmi jednoduchý príbeh, avšak so stále viac a viac aktuálnou ekologickou témou.

Je zvláštne predstaviť si, že v dnešnom svete malicherných filmových korporácií, čo recyklujú a oživujú jednu starú sériu za druhou, jestvuje chlapík s menom James Cameron, ktorému je to všetko jedno. Vykašle sa na dáky deadline, vykašle sa na budget, nenechá sa ničím oklieštiť a vytvorí jeden z najdrahších filmov všetkých čias – trojhodinové pokračovanie trinásť rokov starého, univerzálne rodinne a ekologicky angažovaného filmu zároveň. Veľmi zvláštne. Ako to teda tomuto blockbusterovému bohovi vyšlo tentokrát?

Dobrodružstvo jednej modrej rodiny

Hlavný hrdina Jake Sully, ktorý sa na konci jednotky kompletne prevtelil do tela modrého Na’vi, sa stáva otcom. So svojou modrou manželkou Neytiri majú tri deti, k tomu si ale adoptovali ďalšie dve. Jedným z nich je ľudský chlapec s menom Spider, ktorý podobne ako druhé adoptované dieťa s menom Kiri zohrajú v ďalších pokračovaniach oveľa väčšiu úlohu. Pozornosť smerujúca na Jakea a Neytiri postupne mizne a film sa hlavne sústreďuje na detských hrdinov.

Cameron má naplánované ešte ďalšie pokračovania, takže je zrejmé, že detskí hrdinovia eventuálne vyrastú a ich dejové línie prezentované v tomto filme sú iba jemný náčrt toho, čo nás čaká. Všeobecne je ale rodinný pohľad veľmi vítaná zmena. Avatar dvojka svoje témy expandovala a už nie je iba o ekologickej katastrofe, ale aj intímnejšej, no stále univerzálnej téme – o rodine, o rasovej rozdielnosti a o tom, ako môžeme byť rodina aj keď pochádzame z iných kútov vesmíru.

Vodný ľud a ich suchosť

Modrá rodina je naprieč dejom prenasledovaná a je donútená opustiť les. Nasmerujú si to teda na moria – k vodnému ľudu, čo obýva ostrovy a lagúny. Azúrovo sfarbení, široké ruky nesúci a k moru spirituálne naviazaní vodníci boli prvkom filmu, na ktorý som sa neskutočne tešil. Z ich radov ale vystupovala iba jedna zaujímavá postava a nebola ňou Kate Winslet.

Tá si zahrala vodkyňu vodného kmeňa. Príbehu však slúžila iba ako malá a všeobecne nepodstatná prekážka pre našu modrú rodinu a ich snahu stať sa súčasťou kmeňa. Jake Sully dokonca v jednej scéne prizná, že sa nebál ešte nezaujímavejšieho mužského vodcu vodného ľudu, ale jej. Nič sa o nej ale okrem toho, že je to strohá bosoráčka, nedozvieme. Dalo by sa povedať, že všetko príde časom. Tu sa nachádza hlavný problém tohto filmu – všetko je len v počiatkoch, je to náčrt budúcnosti. Mnoho vecí je naznačených, ba dokonca je jasné, že sa v nich skrýva omnoho viacej, no film jednoducho nemôže mať sedem hodín. To by moderný divák asi nezvládol.

Vizuálne efekty a stvorenia z iného sveta

Čo ale zo strany vodných Na’vi fungovalo, bolo ich spojenie s prírodou – s oceánom. Jednou z najsilnejších scén je, keď sa Pandorské vorvane (Tulkuny) vracajú do zátoky a dozvedáme sa o láskyplnom pute, ktoré medzi sebou vodný ľud a tieto majestátne stvorenia držia. Celá línia o vorvaňoch je skvelá, vizuálne a aj tematicky. Zvyšok morskej fauny však bol trocha sklamaním.

O vizuále hádam netreba veľa hovoriť. Takto by sa to malo robiť. Samozrejme, sú tam isté slabšie momentky, no na druhej strane tu máme fakt veľkolepé bojové scény a neskutočné detaily tvárí a vody. Niektoré scény boli očividne postavené čisto iba na to, aby sa Cameron mohol pochváliť tým, ako dobre dokáže zobraziť emócie na tvári modrého, počítačom vytvoreného a ešte k tomu pod vodou plávajúceho mimozemšťana.

Jedna z najsľubnejších postáv

Tentokrát sa Cameronovi podarilo zviazať témy príbehu s postavami ešte lepšie, než predtým. Druhé pozretie filmu bolo vďaka tomuto prvku omnoho lepšie ako na prvý krát. Podceňovaného syna spája s vydedeným samotárom Tulkunov. Oživený zloduch prechádza podobnou cestou ako Jake Sully v jednotke – nezískava si ale priazeň kmeňa Na’vi, ale svojho syna. A z dcéry ľudskej vedkyne fascinovanej Pandorskou prírodou sa stáva modrá dievčina, v ktorej sa prejavujú nadprirodzené sily.

Jej meno je Kiri. Zahrala si ju Sigourney Weaver, ktorá hrala aj jej matku. Už tu môžeme pociťovať istý nešvár a povedal by som, že v ďalších častiach (ak budú) sa dočkáme odhalenia, že ide o zosobnenie Eywy, bohyne Pandory. Kiri bola z pomedzi všetkých charakterov to najlepšie, čo film ponúkol a nejednu scénu si kradla pre seba iba svojimi tínedžerskými pohľadmi a sympaticky detskou fascináciou prírodou, ktorú sme hádam v mladosti zažili všetci.

Plukovník Quaritch nám dáko omodrel

Vtedy skoro šesťdesiatročný Stephen Lang predviedol v Avatarovi jednotke ikonický výkon. Jeho postava nebola najoriginálnejším a najhlbším antagonistom všetkých čias, no vďaka Langovi sa z Quaritcha stal charizmatický a ostrieľaný mariňák, všetkými svojimi vlastnosťami kontrastujúci postavu Jakea Sullyho. Alfa samec predstavujúci neoblomné, egocentrické, no predsa len slepé presvedčenie, prítomné iba v ľudskej rase.

Cameronovi sa aj tu darí zviazať Quaritcha s nejakou témou – s témou rodičovstva a cudzorodosti. Podobne ako ostatné postavy, má pred sebou zaujímavú, no dosť ľahko predvídateľnú budúcnosť. Jeho úloha vo filme nebola až tak pôsobivá, no viem si predstaviť, že v budúcnosti môže toto pomalé budovanie jeho vzťahu so synom vyprodukovať pár pekných momentov.

Avatar: Cesta vody RECENZIA – Zhrnutie

Čo sa týka negatív – znova, hlavným problémom filmu je to, že sa spolieha na to, že za dva roky bude pokračovanie. Primnoho motívov zostane nedohratých a nepreskúmaných, vrátane takmer celého vodného ľudu. Dĺžka filmu nie je taktiež niečím dobrým. Nemyslím si ale, že by mal byť kratší, práve naopak. Mnoho scén sa neriadi nejakou štruktúrou – niektoré začnú priamo v akcii, iné sa poriadne nedokončia. Zo smutnej scény preskočíme rovno do šťastnej, atď. Preto mám dojem, že Cameron film ešte poriadne zostrihal, preto chýbajú nejaké emocionálne prestávky. Najnovšie správy ohlasujú, že jeho prvý zostrih trojky má deväť hodín. Mhm!

To je možno ale iba tým, že je to blockbuster, mala by to byť jazda od začiatku až do konca. Ale poďme k pozitívam. Avatar: Cesta vody je kráľovský blockbuster. Záver príbehu je ako amalgám jeho predošlých filmov – Votrelci, Titanic a aj The Abyss. Každý, kto má rád jeho filmy, si tam nájde niečo pre seba.

Máme tu vizuálne efekty najvyššej kvality, veľmi dobrý, avšak originálu stále nerovný soundtrack (we miss you James Horner) a krásny fakt, že Cameron stále naplno využíva všetky možnosti moderného zábavného priemyslu, posúva ich vpred a pri tom nimi poukazuje na najvážnejšie témy dnešného sveta.

A robí to tak, aby to bavilo všetkých. V tom vidím jeho najväčšiu silu. Preto je to kráľ blockbusterov a preto mu bude podľa mňa dovolené tvoriť takéto filmy aj naďalej. Táto scenáristicky nedokonalá fanfára na možnosti modernej filmárčiny teda odo mňa dostáva hodnotenie 7,5/10.