Barbora Berezňáková ROZHOVOR
Barbora Berezňáková ROZHOVOR – Pri príležitosti nadchádzajúcej premiéry nového slovenského filmu Skutok sa stal sme sa pozhovárali s jeho režisérkou. Čo nám prezradila?
Zdravím, Barbora! Pre tých, ktorí vás nepoznajú – mohli by ste sa nám stručne predstaviť?
Ja sama sa mám predstaviť? Ako to bolo vždy aktuálne v bezčasovosti internetu? Hmm… ok. *klop klop* Dobrý deň, volám sa Barbora Berezňáková. Som tu správne?
Už čoskoro sa do slovenských kín dostane váš nový dokumentárny film. Vysvetlite nám, prosím, o čom vlastne pojednáva.
Pre mňa je predovšetkým štúdia prostredia, kde žijem. Áno, je to pomerne zložitý kauzálny príbeh o troch hlavných hrdinoch, aj ich psychologická krajina, áno. Ale po tých rokoch, čo som na tom robila, boli pre mňa najdôležitejšie úvahy, že čo takýto Skutok, ktorý sa ne/stal, pre Slovensko a jeho obyvateľov znamená. A myslím, že je dôležité povedať, že sa stal. Skutok sa stal. A deje.
Je Skutok sa stal oproti iným dokumentom v niečom iný?
Iný oproti iným. Hmm… Asi hej.
Vy ste v čase násilného zavlečenia Michala Kováča ml. do rakúskeho Hainburgu mali menej ako 10 rokov. Pamätáte sa ešte na to, ako ste na to reagovali? Rozprávali sa s vami o tom rodičia či iní dospelí ľudia?
Ako osemročné dieťa som zaujala pomerne nezainteresované stanovisko a hrala sa ďalej s falošnými barbinami a skákala gumu. Môj otec, psychológ, pracoval nejaký čas práve pre SIS pre vonkajšiu rozviedku.
Nemal síce s prípadom nič spoločné, ale samozrejme, že sa o tom doma rozprávalo. Súčasne sme vtedy bývali vo Svätom Jure, kde sa skutok odohral. Bol vždy nejako veľmi blízko, ale vtedy som netušila, že sa takto s týmto absurdným príbehom zblížim.
Ako ste sa o vyše 2 dekády neskôr dostali ku tvorbe dokumentárneho filmu o politickom prostredí z obdobia mečiarizmu?
Keď som žila v New York City, robila na nezávislom filme a pre rôzne reklamky, potrebovala som sa dostať nejako viac sama k sebe, k tomu, kto som a odkiaľ som, a tým som sa chcela aj zaoberať. Zhodou okolností vtedy vyšli nejaké články v Denníku SME, a mňa ten príbeh zaujal svojou dramatickosťou, zauzlenosťou a nevyriešenosťou. Vrátila som sa na Slovensko a začala na tom robiť.
Pri tvorbe filmu Skutok sa stal ste sa zhovárali aj s ľuďmi, ktorí pri týchto udalostiach boli. Aké emócie vás napĺňali, keď ste pozorovali, ako to ovplyvnilo ich životy?
Asi najviac také rozčarovanie, ktoré som pociťovala, keď som sa ponorila do starej známej legendy. Že je to inak. Že ľudia nie sú archetypálne stereotypy hrdinov a zločincov, ale každý nesie v sebe dobré a zlé a predpoklady, ktoré ich nejako smerujú reagovať na podnety, robiť rozhodnutia, konať. Psychológia zločinu, okolité detaily, nepredvídateľnosť diania… To všetko je zaujímavejšie a iné zblízka, než sa dá vidieť zdiaľky.
Natáčali ste aj so svedkom únosu Oskarom Fegyveresom. Ako by ste opísali stretnutie s ním a ako vlastne prebiehalo?
Bolo to veľmi silné. Po niekoľkých mesiacoch pátrania po ňom sa mi z ničoho nič sám ozval. Išla som stretnúť hrdinu môjho príbehu, a potom som sa 4 hodiny rozprávala v aute s dospelým mužom, ktorý fajčil jednu od druhej a plakal. Niekoľko dní som potom nemohla zaspať a premýšľala som, čo ďalej, ako to spracovať. Vtedy mi prišlo, že je úplne zbytočné hrať sa na hraný film, tá sila je práve v realite.
Ako ste reagovali na zrušenie Mečiarových amnestií v apríli roku 2017?
No to bol pre mňa šok! Jasné že som bola rada, že sa to podarilo, zároveň to obrátilo môj film hore nohami, a celé som to prerábala, bola to veľká zmena, ale súčasne veľmi abstraktná a nedala sa jednoducho natočiť. Súčasne som aj tušila, že zrušenie amnestií bolo len také gesto, že to neznamená, že vyšetrovanie dovedie do dôsledkov. A to presne vidíme teraz.
Je dôležité, aby sa ľudia zaujímali o témy, o ktorých rozpráva váš nový film. Vnímate, že v súčasnom Slovensku sú ľudia o nich dostatočne informovaní?
Informácie podľa mňa boli a sú stále. Dokonca prípade je aj vyšetrený. Len v istých kruhoch stále nie je vôľa to dotiahnuť. A bežní ľudia sa riadia emóciami. Skôr ide o náladu v spoločnosti byť atentívny k týmto udalostiam, a tá energia tu vtedy veľmi nebola.
To sa našťastie zmenilo, bohužiaľ muselo najprv dôjsť k tak brutálnym udalostiam ako bola vražda dvoch krásnych a nevinných ľudí, aby sa dav nad niečím bol ochotný zamyslieť a postaviť sa za nové nastavenie spoločnosti.
Dnes je hlavnou témou dňa Marián Kočner. Odkazuje film Skutok sa stal aj na neho?
Paradoxne, úplne. Keď som začala na filme pracovať, ani vo sne by mi nenapadlo, ako to nadobudne na aktuálnosti.
Prečo je pravda dôležitá?
Pravda je úplne najdôležitejšia, bez nej sa nedá fungovať. Respektíve dá, ale všetko, čo sa neodvíja od pravda a autenticity je apriori zle nasmerované. Pravda je základným predpokladom k čomukoľvek ďalšiemu, k poznaniu seba samého, k možnosti robiť dobré rozhodnutia založené na realite.
Niekedy je ťažké čeliť pravde a zisteniam, napríklad aj o sebe samom. V konečnom dôsledku je to dôležité, pretože jedine človek, ktorý žije v pravde, má šancu na hlboké prežívanie šťastia a na vnútornú pevnú silu. Príkladom takého človeka je pre mňa Zuzana Čaputová. Ale aj niektorí boji blízki a priatelia.
Povedali by ste, že každý Slovák by mal vidieť film Skutok sa stal?
Haha, áno! Nech sa tak stane. :) V skutočnosti ale vôbec nie som typ, ktorý by niekomu inému kázal, čo má robiť. Motivovať ľudí sa dá jedine príkladom. A láskou.
Porozprávajme sa teraz o vás. Študovali ste na VŠMU v Bratislave, New York Film Academy v USA a na Bellas Artes vo Valencii. Bol filmvždy niečo, čo ste chceli robiť?
Neviem, vždy som sa na svet pozerala po svojom, z čoho vyplývali hlavne rôzne strety a nepochopenia s okolím. K umeniu a hlavne k filmu som mala obrovský rešpekt. Nie som z umeleckej alebo filmovej rodiny, skôr sa u nás čítalo, debatovali veľmi do hĺbky, ako rodina sme mali dosť divoký života plný zmien a sťahovaní, moji rodičia sú veľmi silne nekonformné osobnosti…
Prvýkrát som vyhrala výtvarnú maliarsku súťaž v tretej triede na základnej, písala som poviedky a básne, niečo aj uverejňovali moji učitelia kadekde… Od strednej som bola v kine minimálne 2-krát do týždňa… Ale to, že chcem robiť film, a čo to pre mňa reálne znamená, mi došlo asi až niekedy po vysokej.
Ktorá fáza tvorby filmu, akokoľvek veľká či nepodstatná, vás baví alebo fascinuje najviac a prečo?
Pozorovanie. Premýšľanie o téme, okoloidúca inšpirácia. Práca na filme, alebo akejkoľvek inej kreatívnej činnosti, je z veľkej časti naozaj tvrdá práca, prepisovanie textov, kódovanie materiálov, komunikácia s ľuďmi, koordinovanie všetkého…
Ale potom je tam zopár momentov, keď máte pocit, že ste na niečo prišli, niečo objavili, nejaký diamant odrazil svetlo, našli ste nepopísateľnú exaktnosť v metafore… Asi to neviem vysvetliť, ale ten moment je ako droga. Nechcem bez toho žiť.
Keby ste nepracovali v tejto brandži, čo iné by ste dnes robili?
Ja musím robiť film. Ale keby som fakt nemohla? Hmm… Veľmi rada preberám atypické byty, možno nejaká architektúra, uvažovanie nad priestorom, štruktúry, ukladanie prvkov do systému.
Alebo by som rada robila v nejakom kníhkupectve, čítala. Alebo pomáhať v detskom domove, to by bolo zmysluplné. Alebo dobrodružstvo. Rybárka niekde na mori. Poštárka na bicykli v nejakej odľahlej dedine. Klavíristka na výletnej lodi, predávačka v Bauhause v oddelení rastlín, čo ja viem… som sa zasnívala. Pokojne. Hocičo.
Povedali by ste, kvalita slovenskej kinematografie stúpa alebo klesá?
Stúpa.
Samozrejme, nevyhnete sa ani tejto otázke: Aká je vaša Top 5 najobľúbenejších filmov?
Je nemám Top 5 filmov, skôr mám rada režisérov. Medzi Top sú pre mňa Andrey Zvyagintsev, Harmony Korine, Andrea Arnold, Andrei Tarkovski, Bergman, ale možno pokojne aj taký Sam Mendes.
Barbora, ja vám veľmi pekne ďakujem za rozhovor a prajem príjemný zvyšok dňa! Je ešte niečo, čo by ste našim čitateľom chceli na záver odkázať?
Milujte sa a nenakupujte. Amen.
Barbora Berezňáková ROZHOVOR – Ďakujeme za čítanie. Ak vás režisérka oslovila, určite nenechajte ujsť jej nový dokumentárny film Skutok sa stal, ktorý do našich kín príde už 12. septembra.
