Reťazová reakcia, ktorá spôsobí koniec sveta | Oppenheimer RECENZIA

Oppenheimer RECENZIA – Písal sa rok 1945. Koniec 2. svetovej vojny bol na dosah, pričom spojencom zostávalo poraziť už „len“ Japonsko. Prvou možnosťou, ako to dokázať, bolo dobyť a obsadiť ostrovy vrátane Tokia, počas čoho by bez pochýb vyhaslo mnoho ľudských životov. Druhou možnosťou bolo zasadiť taký tvrdý úder, že Japonsko padne na kolená a bezpodmienečne kapituluje.

Všetci poznáme mená miest Hirošima a Nagasaki, na ktoré boli v dňoch 6. a 9. augusta 1945 zhodené atómové bomby. Zbrane hromadného ničenia, ktoré v pretekoch s nacistami vyvíjali Američania v rámci Projektu Manhattan. Práve tomu sa venuje najnovšia snímka režiséra Christophera Nolana, ktorý po prvý raz prerozprával skutočný príbeh formou životopisu. Podarilo sa mu behom 3 hodín záživne prerozprávať príbeh otca atómovej bomby?

Recenzia na film Oppenheimer (2023)

Hneď počas otváracej scény dostanete najavo, že toto nie je obyčajný film. J. Robertov Oppenheimerov zvedavý pohľad na dážď vystriedajú vízie kvantového sveta, v ktorom vládnu paradoxy a nejestvuje kauzalita. Odrazu vás ohluší burácajúca explózia. Ocitnete sa priamo pri nej, pohltí vás oheň a vy sa v kinosále cítite tak malý a zraniteľný ako nikdy predtým.

Vzbudia sa vo vás emócie zvedavosti a explózia, ktorá by vás mala desiť, vás začne omamovať až hypnotizovať. Fascinuje vás, aký je oheň krásny a mocný. Len až kým ho nezačnú ovládať stvorenia, ktorým jeho sila stále nedochádza.

„Prometeus ukradol oheň od bohov a dal ho ľuďom.
Za to bol priviazaný k skale a naveky mučený.“

Práve toto je ústredná tematika, ktorej sa venuje film Oppenheimer. Nolan nepoňal príbeh otca atómovej bomby ako jednoduchú biografiu, aj keď čerpal zo životopisnej knihy American Prometheus z roku 2005 od Kaie Birda a Martina J. Sherwina. Adaptovaný scenár je neustále prerývaný veľkými existenčnými otázkami o potenciálnom konci sveta. Pýta sa nás, či človek nezašiel až priďaleko, keď rozštiepil atóm, základný stavebný prvok vesmíru.

Teória nie vždy stačí

Práve to je na filme najzaujímavejšie. Spočiatku som očakával podobný film ako Kód Enigmy (2014) s Benedictom Cumberbatchom. V ňom je dopodrobna ukázaný proces, akým Alan Turing zostrojil prvý počítač. Spolu s ním riešime problémy, máme pocit, že sme spoluvynálezcom. Lenže pri Oppenheimerovi sme zaujali inú pozíciu.

Film sa až do takej miery nevenuje tomu, ako bola samotná atómová bomba zostrojená. Samozrejme, občas zachytíme nejaký ten vedecký žargón (ktorý je jednoducho vysvetlený aj pre menej znalých), avšak zväčša sa nachádzame vo filozofickej rovine. Neriešime spolu s Oppenheimerom konkrétne problémy atómovej bomby a jej podrobné fungovanie či komplikácie v procese vývoja, ale skôr sa venujeme otázkam, ako to ovplyvní svet, keď bude zostrojená.

Záleží od diváka, či sú to pre vás dobré alebo zlé správy. Ak mám poskytnúť pre a proti, tak vám možno pomôžem rozhodnúť sa, podobne ako chladnokrvne objektívny Oppenheimer, keď predkladá svoje názory komisii.

Je skvelé, že Nolan nešiel garantovane jednoduchšou cestou a nepoňal príbeh viac ako tvorcovia Kódu Enigmy, ktorý som spomínal vyššie. V ňom je príbeh lineárny, priamočiary a aj keď má svoje zvraty, väčšinu času sa venujeme „len“ vynaliezaniu. Film Oppenheimer je narozdiel od toho rozprávaný nelineárne, neustále preskakujeme roky medzi jednotlivými scénami a vo vrchole Projektu Manhattan sa nevenujeme detailom zostrojenia atómovej bomby, ale filozofickým otázkam a politickej dráme.

Na druhú stranu je škoda, že sme nevideli viac z procesu tvorby atómovej bomby. Nevideli sme, ako sa ťaží a obohacuje urán a plutónium. Nedostali sme sa do fabriky, kde sa tento dôležitý krok deje. V laboratóriu sme videli zopár zaujímavých experimentov, ale bez istej náväznosti. V tomto smere by som bol rád, keby sa film v rámci svojej 180-minútovej dĺžky ešte viac venoval samotnému zostrojeniu atómovej bomby miesto politických intríg.

Viacvrstvový príbeh

Keď už je reč o politických intrigách, aby sme sa lepšie zorientovali, musím vám presnejšie vysvetliť, akým spôsobom je skutočný príbeh prerozprávaný. Vo svojej podstate by sa dal rozdeliť na 3 vrstvy.

Prvou vrstvou je život Oppenheimera. Sledujeme, ako sa z nešikovného študenta so zápalom pre šialené nápady a matematiku stáva nádejný fyzik. Neskôr profesor kvantovej mechaniky, ktorý začne spolupracovať s kolegami z vedľajšieho laboratória na pokusoch so štiepením atómov. Až kým sa nestane riaditeľom Projektu Manhattan, v rámci ktorého sa zostroja dve bomby, ktoré ukončia druhú svetovú vojnu. A dokonca aj o kúsok ďalej, na začiatok Studenej vojny.

Druhou vrstvou je vypočúvanie Oppenheimera z dôvodu predĺženia jeho bezpečnostnej previerky. Zisťujeme niečo viac o jeho politických postojoch a nie vždy múdro zvolených priateľoch. V podstate ide o rozhovory medzi jednotlivými postavami z príbehu, ktoré sa diali počas niekoľkých dní v období niekoľko rokov po konci 2. svetovej vojny.

Treťou vrstvou je príbeh Lewisa Straussa (Robert Downey Jr.), predsedu Komisie pre atómovú energiu. Ten sa odohráva počas sedení pred vplyvnými politikmi, počas ktorého sa dozvedáme viac o jeho vzťahu s Oppenheimerom, ich odlišných politických názoroch a osobnej animozite.

Tieto vrstvy príbehu sa neustále prelínajú a prekrývajú, pričom v logickom slede udalostí sa navzájom ženú vpred. Ako flashback za flashbackom, Nolan nás neustále prehadzuje z jedného obdobia do druhého a pomaly odkrýva kontext. V tomto zhone rýchlych a inteligentných dialógov sa nepozorný divák rýchlo stratí, preto zabudnite na pauzu na toaletu. Ak vám ujde čoby len jedna veta, je možné, že sa vám celkom vytratí význam nasledujúcej scény.

Biografia ako žiadna iná

V tomto ohľade je Oppenheimer naozaj unikátne spracovaný životopisný príbeh. S nelineárnym a neobyčajným rozprávaním deja má Nolan bohaté skúsenosti (napríklad Memento), pričom všetky svoje klady využil v tejto historickej epike naplno.

Typicky je film obohatený o momenty, počas ktorých sa vám zastaví rozum. Nie preto, lebo by nám tvorca vnukol myšlienku, ktorá nám nikdy nenapadla. Ale preto, lebo nás Nolan doviedol k tejto myšlienke svojím vlastným spôsobom. Čo ak je koniec sveta nevyhnutný? Je zánik ľudstva len otázkou času, lebo reťazová reakcia, ktorá ho spôsobí, už bola spustená? Existencialistické rozhovory J. Roberta Oppenheimera s Albertom Einsteinom vás ohromia a jednoznačne patria medzi najlepšie scény z celého filmu.

Pocit, ktorý sa vo vás vzbudí počas prechádzky z kinosály smerom k autu či autobusovej zastávke, môžem opísať len ako paradox. Po filme, ktorý sa venuje jednému z najdôležitejších a technicky najpokročilejších vynálezov v histórii, sa cítite až duchovne pozdvihnutý. Práve ste boli súčasťou niečoho, čo je mnohokrát väčšie ako vy. Cítite sa, že máte na rukách krv, ktorá neexistuje. Cítite vinu, aj keď si hovoríte, že vás sa to predsa netýka. Ovalí vás horlivá explózia emócií.

Christopher Nolan a jeho Los Alamos

Podobne ako Oppenheimer, ktorý si vybudoval mesto s názvom Los Alamos, v ktorom spolu s inými poprednými vedcami zostrojil atómovú bombu, aj režisér Christopher Nolan akoby mal svoju vlastnú továreň na zázraky.

Režisér-scenárista týmto počinom opäť potvrdil, že patrí medi absolútnu špičku súčasnej kinematografie. Keby boli unikátne a skvelé filmy bombami, Nolan by bol tým najobávanejším bombardérom. Absolútne perfektná réžia a neuveriteľný adaptovaný scenár robia z Oppenheimera udalosť, ktorú by si mal každý povinne zažiť. Pretože toto nie je len pasívne pozeranie filmu, ale aktívny zážitok.

Podobne ako J. Robert, ani Nolan nebol na tento zázrak sám. Po svojom boku mal kilotony talentu, pričom nesmieme začať nikým iným ako titulným hercom Cillianom Murphym. Bez jeho bravúrneho výkonu a chladnokrvných očí by Oppenheimer nebol ani z polovice tak dobrým filmom, akým sa ukázal byť.

Nemôžme opomenúť ani Roberta Downeyho Jr. v úlohe Lewisa Straussa, ktorý, pravdupovediac, ukradol každú scénu, v ktorej sa nachádzal – dokonca aj od Cilliana. Myslím, že nominácia na Oscara ho isto neminie.

Herecký ansámbel dopĺňajú mená ako Matt Damon (generál Leslie Groves), Florence Pugh (Jean Tatlock), Emily Blunt (Kitty Oppenheimer) či Rami Malek (David Hill). Nesmieme zabudnúť ani na Jacka Quaida, Josha Pecka, Davida Dastmalchiana, Caseyho Afflecka, Garyho Oldmana a mnohých ďalších, ktorí sú v tomto hviezdnom zozname. Všetci do jedného podali skvelý výkon, pričom vyzdvihnúť treba najmä charizmatického Damona, odvážnu Pugh a srdcervúcu Blunt.

Toto všetko dopĺňa úžasná hudba Ludwiga Göranssona, s ktorým režisér naposledy spolupracoval pri Tenete. Zábery nakrútené na 70 mm IMAX kamery sú samé o sebe nádherné, no s Göranssonovými nôtami sú pozdvihnuté na úplne inú úroveň. Preto vás prosím, na Oppenheimera zájdite len do čo najväčšieho a najhlučnejšieho kina, ktoré máte poruke. Stojí to za to.

Oppenheimer RECENZIA – Zhrnutie

Christopher Nolan opäť raz dokázal, prečo patrí medzi špičku súčasnej kinematografie. Oppenheimer je životný príbeh ako žiadny iný, preto si vyžadoval unikátny spôsob rozprávania deja. Občas je mätúci a príliš sa venuje opakujúcim sa motívom politických intríg a drámy v senáte, no vo svojej podstate nemá problém udržať vašu pozornosť aj napriek 180-minútovej dĺžke. Fantastickí herci, úžasná kamera a hudba sú podčiarknuté existenčnými témami a otázkami, ktoré vo vás budú rezonovať ešte dlho po prvom (a určite nie poslednom) zhliadnutí. Toto je film, ktorý by mal každý vidieť. Zo všetkých týchto dôvodov dostáva Oppenheimer hodnotenie 9/10.