Francúzska depeša, Liberty, Kansas Evening Sun RECENZIA
Francúzska depeša, Liberty, Kansas Evening Sun RECENZIA – Len ťažko by sme našli originálnejšieho a pozoruhodnejšieho filmového režiséra ako je Wes Anderson. Navyše takého, ktorý oslovuje divákov po celom svete nielen v klubových kinách, ale aj v multiplexoch. Hoci ho na piedestál verejnej mienky vyniesol film Grandhotel Budapešť, jeho filmografia je oveľa viac pestrejšia. Od výpravného dobrodružstva Život pod vodou, až po animovaný film v postapokalyptickom svete Psí ostrov.
Hoci sám pochádza z Texasu, ani jeho ďalší film nie je žiadna drsná mlátička, ale dynamická, farebná dramédia s prvkami satiry. Ešte v roku 2018 kolovali chýry, že umelec natáča muzikál z povojnového obdobia. Nakoniec ale vyšiel s pravdou von o osobnom príbehu, v ktorom vzdáva hold reportérom z obľúbeného týždenníka The New Yorker. Jednotlivé filmové poviedky sú založené na skutočných reáliách zverejnených v tomto magazíne a na životných príbehoch ich autorov.
Okolo filmu sa dlhšiu dobu „motali“ dve herecké mená – Natalie Portman (Star Wars: Epizódy I – III, Čierna labuť) a Brad Pitt (Vtedy v Hollywoode, Ad Astra). Režisér však aj v tomto filme vsadil na overené tváre svojich dvorných hercov ako Bill Murray (Krotitelia duchov), Adrien Brody (Predátori), či Owen Wilson (Marley a ja). Okrem nich si do filmu prizval Frances McDormand (Tri billboardy kúsok za Ebbingom), Léu Seydoux (Nie je čas zomrieť), či Timothée Chalameta (Duna).
„There´s nothing more powerful than a good story.“
Stala sa tragédia. Alebo sa ešte len stane? Slávny editor amerických novín tlačených vo Francúzsku, Arthur Howitzer jr., zomrel. V jeho kancelárii sa stretáva tím najlepších novinárov, ktorých úlohou je vydať posledné, najlepšie číslo obľúbeného periodika. A samozrejme tiež napísať vhodný nekrológ. S podobnou úlohou si môžu poradiť jedine redaktori z Francúzskej depeše, Liberty, Kansas Evening Sun!
Film mimo krátkej hlavnej dejovej linky, pozostáva zo štyroch poviedok, ktoré nám predstavia reálie francúzskeho mestečka Ennui. Jeho dynamickú minulosť, ešte dynamickejšiu prítomnosť a skupinu neuveriteľných postáv, ktoré písali jeho históriu. Od prehliadky mesta sa presunieme do cely k obvinenému maliarovi, ktorého múzou sa stala bachárka. V ´68 budeme čeliť marxistickej revolúcii, aby sme sa v poslednom príbehu mohli zúčastniť pátrania po komisárovom synovi.
Všetko podriadené režisérovej vízii
Predstavte si pohľadnicu. Takú tú, ktorá je rozdelená do niekoľkých štvorčekov a obdĺžnikov a v každej je nejaký príjemný výjav z prímorského mestečka. Tak na mňa pôsobia Andersonove filmy a o tomto to platí dvojnásobne. Vzhľadom k tomu, aký má režisér jazyk a akým spôsobom sa prostredníctvom filmu vyjadruje, je každá jeho snímka absolútne podriadená jeho vlastnej vízii. Na to, aby dosiahol, že každý jeden záber bude vyzerať ako fotka, diapozitív, výstrižok z novín, karikatúrna kresba, musí ho na slovo počúvať kameraman, zvukár, strihač, kostymérka, herec, jednoducho všetci, ktorí za vznikom filmu stoja.
Takýchto režisérov na svete nie je veľa, každému z nich ale musí celý štáb bezvýhradne dôverovať. Druhá vec je, ako podobné snímky pôsobia na ľudí. Je to ako keď spoznáte cudzieho človeka – buď vám sadne, rozumiete si, alebo si nemáte čo povedať. Preto je Wes Anderson tak jedinečný. Ja osobne jeho filmy milujem, počas premietania však zo sály odišli štyria ľudia. A nešli iba na záchod, takže si s ním asi nemali čo povedať.
Niekedy je menej viac
Tým, že film pozostáva v podstate z piatich samostatných príbehov, každý jeden z nich ponúka množstvo postáv, dejových liniek, významov a spôsobov samotného natáčania scén. Keď si k tomu doložíte režisérovu prácu s maketami, animáciou, strihom, situačným (miestami sa zadalo, že aj interným) humorom a s mnohými ďalšími prvkami, po skončení filmu máte pocit, že si napriek komediálnemu žánru musíte na chvíľu vyvetrať hlavu. Andersonov prístup ku kinematografii je jedinečný, ale menej je niekedy viac.
Preto si aj myslím, že to bol práve Grandhotel Budapešť, ktorý posunul tvorcu do širšieho diváckeho povedomia. Jasná prezentácia svojho štýlu, príbeh plynúci z bodu A do bodu B, dvaja hlavní hrdinovia a jedno veľké dobrodružstvo. Francúzska depeša je iná v každom ohľade. „Štýl“ zostáva, ale päť príbehov vyrozprávaných z rôznych perspektív, viac ako desiatka hlavných hrdinov a tri veľké dobrodružstvá. Každé hodné vlastného samostatného filmu.
Nerecyklovaná kvalita
Zároveň treba oceniť, že režisér po sebe neopakuje, nevykráda sa. Celý film skôr pôsobí ako nadstavba jeho predchádzajúcich snímok a jeho pomyselná kvalitatívna „latka“ neklesá. Drží si svoj štandard originality, svojského feelingu a satirického (a sarkastického) pohľadu na svet a jeho peripetie. Svedčí o tom aj armáda hereckých áčkových hercov, ktorí sa pravidelne v jeho filmoch objavujú (pretože mu dôverujú).
Niekedy je dobré z času na čas v rámci svojej profesionálnej kariéry len tak vypnúť. Určite si to myslí aj Bill Murray v úlohe zosnulého editora, Benicio Del Toro ako kriminálny maliar, alebo Owen Wilson ako cyklistický sprievodca mestom. Všetci v rámci svojich postavičiek, ktoré tvoria jednu celistvú panorámu, podávajú výborné a úsmevné výkony.
Francúzska depeša, Liberty, Kansas Evening Sun RECENZIA – Zhrnutie
Nechajme tvorcov tvoriť a oslavujme ich za to, čo po sebe zanechajú. Wes Anderson, Tim Burton, Guillermo del Toro a všetci im podobní režiséri robia filmografiu inou, zábavnejšou, zaujímavejšou. Francúzska depeša je ľúbostným listom Wesa Andersona všetkým novinárom a hoci sa zdá, že sa v tomto prípade tak trochu odtrhol z reťaze, je neuveriteľne osviežujúce ponoriť sa do jeho farebnej mysle, kde neexistujú nezvládnuteľné problémy. 8,5/10.
