Horizon Zero Dawn Remastered RECENZIA
Recenzovaná verzia: PlayStation 5
Možno sa to nemusí zdať, no už stihlo ubehnúť sedem rokov odkedy po prvýkrát vyšiel akčný titul Horizon Zero Dawn. Jedna z velebených exkluzivít spoločnosti Sony vychádzajúca pre vtedajší štvrtý PlayStation. Takmer okamžite sa z nového univerza stal hit. Projekt Guerrilla Games zbieral výborné hodnotenia, Aloy si získala srdcia hráčov a nemožno sa teda čudovať, že v súčasnosti je práve tento post-apokalyptický svet obrovským ťahúňom japonskej firmy.
Ostatne, ak ma pamäť neklame, ide snáď o posledný skutočný risk, ktorého sme sa z ich produkcie dočkali. Days Gone nenaplnilo tak úplne očakávania a teda sa nikdy nestal franšízou. Death Stranding sa opieral o Kojimu, čiže bolo zhruba jasné, že si nejakú základňu nájde. V prípade God of War šlo o návrat, Marvel’s Spider-Man zasa nie je originálnou IP. Vedel by som obdobne pokračovať ešte nejakú dobu. V terajšej generácii bol zďaleka najzásadnejšou neznámou Returnal. Vzhľadom na povahu projektu je ale scestné si myslieť, že by kedykoľvek dostal dvojku alebo inovoval svoj veľmi špecifický koncept do podoby vlastnej série.
Niekdajší autori úspešného Killzone teda rozhodne nestavili všetko na istotu a snáď aj preto Horizon obdobne zafungoval. Dnes má na konte dva veľké tituly, plnotučný VR počin, spin-off z LEGO a v príprave sú ďalšie záležitosti rozširujúce toto nekonvenčné univerzum mnohých podôb a možností. Aktuálny prírastok však napriek všetkej pozitivite nebol prijatý ideálne. A to je pri milovaných značkách vždy prekvapujúce.
Generačný problém
Ten dôvod je jednoduchý a nedávno som ho rozoberal aj v recenzii na remake Until Dawn. Dostali sme sa do doby početných herných prerábok, ktoré pravidelne sekundujú novým titulom. To, samozrejme, nie je nič nové. Remaster verzie klasík sú tu s nami už pekných pár desiatok rokov. V minulosti nám ich existencia až toľko neprekážala a to zrejme z toho dôvodu, že grafický progres bol často krát omnoho citeľnejší. Fotorealizmus ale je skutočnosťou už zhruba posledných osem rokov.
Herná zábava je v bode pomyselnej dokonalosti, kedy naozaj väčšina veľkých AAA titulov pôsobí po tejto stránke absolútne špičkovo a netreba na nich výraznejšie nič meniť. Následne majú mnohí pocit, že The Last of Us Part I vyzerá ako pôvodná hra spred jedenástich rokov. To ale nie je úplne pravda. Len málokedy sa však stane, že používatelia konfrontujú svoje domnienky s realitou. Napriek tomu ale plne rozumiem tvrdeniam, že novšie verzie ani nie dekádu starých záležitostí príliš nie sú potreba.
Nesúhlasím s nimi, avšak dokážem ich rešpektovať. Každému by ale malo byť jasné, že za uplynutý čas stihla prísť ďalšia hráčska generácia, ktorá nutne nemusela pôvodný Horizon hrať. Má teda pre nich zmysel púšťať sa do tejto atraktívne sa javiac záležitosti? Práve túto otázku budeme zodpovedať v najbližších riadkoch a odsekoch.
Funkčný úvod do pestrého univerza
Svet a jeho postavy vedia relatívne rýchlo vtiahnuť do diania. Aloy je sympatická od prvých momentov, pričom vďaka šikovne vybranému počiatočnému momentu s ňou máme ihneď vytvorený pozitívny vzťah. Vidíme ju ako odvrhnuté bábo, ktoré dostane meno od jej mentora a otcovskej figúry, Rosta. Táto silná ženská hrdinka následne v tutoriálovej sekvencii a jednej pôsobivej montáži zostarne, zocelí sa, no od dospelosti a samostatnosti má ešte predsa len ďaleko. Tak k nej pristupujú aj ostatní. Neberú ju na ľahkú váhu. Súčasne nie je neohrozenou hrdinkou v štýle Laury Cruz, neskôr premenovanej na Laru Croft.
Je primárne vyvrheľom, ktorý sa snaží spoznať svoju minulosť a popritom čelí rôznym skúškam, nebezpečenstvám ale aj vzniknutým priateľstvám. Azda najklasickejší koncept spájaný so žánrom science fiction alebo fantasy od jeho dávnych knižných začiatkov. Nakoľko však možno hovoriť o funkčnej schéme, zrejme vám príliš prekážať nebude. Spracovaná je profesionálne a dostatočne poctivo.
Ostatne, elementárne naratívne piliere sú umne zakomponované do mimoriadne originálneho sveta. V ňom sa zbierka mnohých klišé bezproblémovo skryje. Respektíve, zásluhou duchaplnosti a živelnosti sekundárnych charakterov hravo odpustíte kĺzanie po zaužívaných princípoch rozprávania známych z herného média. Navyše, príbeh veľmi príjemne graduje. Nechýba mu potrebná pompéznosť, avšak ani ono povestné srdiečko či funkčný ťah na bránku emocionality v momentoch, kedy je to vhodné. Nehovoriac o tom, že napriek istej všednosti scenáristi dokážu prekvapiť. A to často krát spôsobom, ktorý ma vyložene zdvihol zo sedačky, keďže som ho vôbec nečakal.
Odvrátená strana mince
Budovanie sveta bude pre niekoho pôsobiť problematickejšie. Dôvod je prostý. Samotní autori nastavia pravidlá tak, že s Aloy by sa nemali rozprávať postavy z frakcie Nora. No a prvé dve vedľajšie úlohy následne tento štandard porušia iba preto, aby mohol vzniknúť quest. Vnára sa sem istá nekonzistencia. Tá je schopná hráča vytrhnúť z diania a na moment mu pripomenúť, že prítomné prostredie je skutočne iba digitálnou fikciou, nie ozajstnou realitou. Niečo podobné zabolí. Ešte väčšmi, keď už ste sa adekvátne ponorili do príbehu lákajúceho záhadami.
Už o pár desiatok minút ale tvorcovia dokážu priniesť výbornú dialógovú sekvenciu. Nenásilne rozširujúcu povedomie o histórii, ako aj o postavách. Sršiacu vtipom, no zároveň bez absencie dramatizácie, prípadne adekvátnej vážnosti. Jednoducho, zaujímavá slovná výmena ako z kvalitného RPG súčasného strihu. Naozaj pôsobí zvláštne, ako je tento titul miestami nesúrodý. Nerád by som ale tvrdil, že mi obdobný neduh kompletne zničil zážitok. Šlo by o zbytočné preháňanie.
Aj tak ale občasné zakopnutia bijú do očí a mierne prekážajú, nakoľko nahlodávajú inak funkčnú imerziu šliapajúcu na plné obrátky. A aby som nezabudol, titulu kraľuje výborné hudobné podkreslenie. V ňom sa miesi slušný zástup rôznorodých nálad a pocitov, ktoré dotvárajú konkrétne momenty. Pri súbojoch tónom nechýba patričná dynamika, smutné sekvencie pre zmenu podfarbujú melancholické tóny okamžite vzbudzujúce emócie. Je to radosť počúvať a zároveň možno písať o soundtracku, ktorý by si zaslúžil miesto vo vašej poličke. Ideálne v podobe kvalitnej vinylovej platne. Ak by ste sa k nej dostali, podrží vás aspoň digitálny Spotify so štyrmi hodinami obsahu.
Rozum a taktika na prvom mieste
Hernú náplň tiahne primárne akčná zložka. Vo väčšine titulov je lov istým spôsobom nezaujímavou súčasťou, ktorá je vo svojej podstate (takzvaný) gimmick. Trochu sa zakrádate, následne napriahnete luk a ošípaná vzdialená pätnásť metrov razom padne ako na bitúnku. Ošklbete jej mršinu a ide sa ďalej. V prípade Zero Dawn však reprezentuje tento element kľúčový prvok, ktorému bola poskytnutá patričná hĺbka. Každé z dostupných mechanických zvierat má svoj vlastný spôsob, akým sa pohybuje, útočí a prispôsobuje kritickým situáciám. Práve preto je nutné učiť sa o nich a hľadať cestičky ako správne pristúpiť k ich špecifickej ofenzíve.
Niečo podobné je mimoriadne svieže. Bojové časti totiž vďaka tomu nie sú iba sériou efektných momentov, kde zbesilo klikáte do tlačidiel vášho ovládača. Práve naopak. Ide o taktické sekvencie, kde vám myseľ pracuje na plné obrátky. Navyše, s postupom v hre získavate aj atraktívnejšie prostriedky k deštrukcii kovového mäsa, čím sa dynamické bitky stávajú ešte intenzívnejšími. A áno, svoju zásluhu na tom odvedie aj lepší ovládač než staručký DualShock 4.
Každopádne, početné variácie sokov napomáhajú rozmanitosti. Titul sa vďaka tomu nestane monotónnym, napriek tomu, že väčšinu času strávite práve utekaním a strieľaním z lukov či najrôznejších elektrizujúcich prakov. Vynechávať by som ale nemal ani váš verný oštep. Možno vás však prekvapí, že nefunguje úplne tak, ako si zrejme na prvú dobrú predstavíte. Ide najmä o sekundárny druh ofenzívneho prostriedku.
Tradičné prvky ako z iných otvorených svetov
To znamená, že sa príliš nevypláca skočiť medzi skupinku naštvaných predátorov a švihať pevne zovretými dlaňami zvierajúcimi masívny drevený predmet s ostrou špičkou blyštiacou sa v lúčoch slnka. Ako teda využívať túto krásnu zbraň? Jednak na ľudských protivníkov, ktorí sú k nej omnoho náchylnejší než komplikované kovové konštrukty. Ak sa ale rozhodnete rozsekať tieto divé zvery, jestvuje taká možnosť. Len si musíte každé zabodnutie veľmi dobre načasovať a premyslieť. Luk hrá prím, ak ale schopne skombinujete všetky dostupné zbrane, stáva sa takmer neporaziteľným.
Kľúčovou zložkou sú aj RPG prvky. Nemyslím tým teraz prítomnosť dialógových možností alebo jednoduché voľby v kritickom príbehovom bode. Hovorím o odevoch, iných druhoch lukov, špeciálnych schopnostiach a mnohých ďalších súčastiach, ktoré sú primárne spojené s týmto žánrom. Koniec koncov, až moderné variácie prišli s tvarovaním naratívnej štruktúry a definitívne ukázali, ako budú obdobné projekty vyzerať v časoch budúcich.
Kvalitná žánrová kombinácia
Každopádne, myslím, že počet dostupného vybavenia je adekvátny. Nie príliš honosný, avšak súčasne ani nepocítite nedostatok. Sú tu tituly, ktoré ponúkajú omnoho väčšie možnosti? Rozhodne áno. Menovite napríklad tretí Zaklínač alebo aj Cyberpunk 2077 od identických poľských autorov. Na strane druhej však oceňujem, že každá nová zbraň, ktorú získate, má svoje opodstatnenie a využitie proti divej zvery. Rovnako prítomné obleky si navolíte podľa vašej gameplay preferencie. Radšej sa zakrádate a väčšinu protivníkov odstránite potichu? Výborne, viete si vybrať takzvanú stealth róbu. Pre odvážnejších bojovníkov sú takisto pripravené konkrétne kostýmy.
Dohromady to veľmi dobre funguje a rozširuje inak primárne akčnú hrateľnosť. Potešil ma aj fakt, že si postupne musíte vytvárať a rozširovať priestor pre ukladanie zbraní, surovín a ďalších predmetov určených k spracovaniu alebo predaju. Hoci by niekomu mohlo prísť, že ide o zbytočné zdržiavanie, ja osobne oceňujem, že mi tvorcovia umožnia vidieť progres v neskorších fázach hry. Skutočne mám následne pocit, že postava, s ktorou som začal, je celkom iná ako tá v endgame časti. A niečo podobné je na nezaplatenie, nakoľko pri ohliadnutí sa späť vidíte tú poctivú cestu vyšliapanú vašimi skúsenosťami a cennými dobrodružstvami.
Rovnako zábavné ako pred rokmi
Remasterovaná verzia Horizon Zero Dawn ponúka rozumnú cenovku pre vlastníkov minulej edície a súčasne zatraktívni zážitok z mierne zastaralého projektu. Samozrejme, aj originálna záležitosť stále dokáže ulahodiť oku, avšak roky na nej cítite. I keď nie nutne zásadným spôsobom. Nájdu sa hráči, ktorí budú mnohí vehementne tvrdiť opak, keďže aktuálne internetom koluje trend označovať aktuálne konzoly ako generáciu prerábok bez zaujímavého obsahu. Čo síce je do nejakej mieri pravda, na strane druhej ale nevidím nič zlé na tom, že v snahe maximalizácie ziskov vypustí Sony do sveta aspoň takto kvalitnú invenciu žánrovej ikony.
Koniec koncov, ešte pred desiatimi rokmi mnohé znovu vydávané hry vyzerali takmer rovnako ako ich predošlé verzie spred dvoch dekád. Tento prístup mi preto príde stále lepší. A to ešte väčšmi s prihliadnutím na fakt, že japonská firma ponúka práve veľmi lacný upgrade pre už existujúcich zákazníkov. Ono je však celkovo nespokojnosť s ponukou titulov pre PlayStation 5 pochopiteľná.
Herný priemysel sa od roku 2020 výrazne zmenil. Náklady stále rástli, avšak množstvo dostupných hráčov (a teda potenciálnych kupujúcich) už tak rapídne vystreliť nemohol. Následkom toho vznikla expanzia Sony aj na pole osobných počítačov, takže majú niektorí hráči zákonite pocit, že tých exkluzivít dostanú jednoducho menej. Okrem toho, vývoj začal byť v prípade tých najväčších projektov naozaj dlhý, takže sa musíme zmieriť s tým, že na konkrétnu platformu sa pozrie menej počinov, ako tomu bolo v starších dobách. Do tejto premennej môže časom vstúpiť výraznejšie umelá inteligencia a efektívne skracovať náročné technologické procesy (prosím, len nie tie kreatívne). Každopádne, to je pieseň budúcnosti.
Ďalšie dobrodružstvá čakajú
Síce teda vychádza slušný zástup prerobených hier, neprejde kalendárne obdobie, kedy by sme nedostali aspoň dva veľké produkty z dielne Sony. Najmä preto by som to celé zas tak čierne nevidel. Asi teda tušíte, že problém s existenciou modernejšieho spracovania príbehu hrdinskej Aloy nemám. Nájdete v nej totiž identické kvality, avšak aj drobnejšie neduhy, ktoré boli v tomto akčnom RPG vlastne od počiatku a kritizoval som ich aj pred štyrmi rokmi pri PC verzii.
Mimo to však ide o nadmieru zábavný titul, ktorý ponúka ohromný a pútavý svet hodný vášho prehľadávania i spoznávania. Už som to napísal aj v úvode recenzie, naozaj si nespomínam, či ešte vydavatelia prišli s takto originálnou značkou. Death Stranding je predsa len veľmi špecifický a nie pre každého, Spider-Man je zabehnutým menom a ďalšie projekty pre PlayStation 5 boli primárne pokračovania. Days Gone si vybudovalo ohromný kult, ale v jadre ide o tradičnú zombie strieľačku s dych berúcimi hordami. Naozaj mám pocit, že poslednou novou IP PlayStation Studios, s ktorou sa dá aj do budúcna pracovať (preto sem nepatrí už zmienený Returnal), je práve Horizon, postupne sa rozširujúci do ďalších médií.
Dúfam, že sa vďaka remasteru dostane k pôvabnej ryšavej bojovníčke aspoň zopár nových hráčov, ktorí boli príliš malí a nevnímaví, keď vychádzala takmer desať rokov stará jednotka. Takže ide o kvalitný remaster v pravom slova zmysle? Určite áno, prináša lepšie vizuálne stvárnenie, vyššie snímkovanie a intenzívnejší prežitok, čo je zásluhou najmä haptickej odozvy ovládačov DualSense. Prežili by sme bez neho? Určite áno. Keď už ale naň došlo, prečo by sme si ho znova nemohli užiť v ešte vyleštenejšom háve? Osobne nechcem hľadať dôvod na nenávidenie niečoho, čo som možno v minulosti prešiel alebo hral iba preto, že očakávam iné hry. Práve preto odchádza titul s výsledným hodnotením 8,5/10 a nálepkou mimoriadne kvalitného RPG.
