Spisovateľ menom Michael Ende je známy vďaka svojim klasickým knižným dielam, medzi ktoré patrí napríklad aj známy Nekonečný príbeh. Povedať, že tento Nemec to mal ako malý ľahké, by bola lož. Pravda je taká, že ho kruto zasiahol nacistický režim v jeho domovskej krajine, o čom v roku 1956 začal písať príbeh. Tento príbeh vyšiel v knižnej podobe o pár rokov neskôr pod názvom Jim Gombička, Lukáš a lokomotíva Ema. Styky z nacistami v ňom pretvoril na fantazijné udalosti a komunikoval metaforami, čím vytvoril príbeh ako pre deti, tak aj pre dospelých. Dnes máme možnosť pozrieť si filmovú adaptáciu. Ako to dopadlo?

Jim Gombička RECENZIA

Príbeh fantasy filmu sa začína na malom ostrovčeku s vlakovou stanicou, lokomotívou Emou a jej rušňovodičom Lukášom. Jedného dňa prišiel na ostrov poštár, ktorý tam doručil záhadný balík. V ňom sa nachádzalo čierne dieťa, ktoré bolo adoptované ostrovanmi a pomenované Jim Gombička. Ako však Jim rástol, kráľ sa začal obávať, že keď Jim dospeje, tak na ostrove neostane dostatok miesta. Taktiež Lukášovi oznámil, že lokomotíva Ema bude musieť byť odstránená.

Lukáš sa teda rozhodol, že spolu s Jimom a Emou odídu preč z ostrova. Z lokomotívy tak spravili provizórnu loď a v noci odplávali. Nakoniec sa dostali až na pobrežie Mandaly, ktorej v tom čase vládol smútiaci cisár. Jeho dcéra, princezná Li Si, bola totiž unesená a držaná v Dračom meste. Lukáš a Jim teda ponúkli pomoc a vydali sa hľadať princeznú. Počas ich dobrodružstiev však Jim začal odhaľovať aj pravdu o svojej tajomnej minulosti. Ako to celé dopadlo?

Život mimo koľajnice

Filmový príbeh je predovšetkým o fantastickom dobrodružstve založenom na rodine. Ako vlastnosti, tak aj žánre – tieto tri slová opisujú snímku Jim Gombička, Lukáš a lokomotíva Ema v takmer celej jej podstate. Od začiatku nám je jasné, že tento svet sa veľmi líši od toho nášho. Je viac nereálny ako skutočný. Popri tom ale obsahuje veľké množstvo metafor a skrytých tém, ktoré režisér Dennis Gansel preniesol z knihy. Vnímať ho môžeme teda z dvoch rozličných strán. Ako dospelí, no taktiež ako deti. Vidíme zároveň to odkryté a očiam zrejmé, no neunikne nám ani to, čo je schované pod povrchom.

Áno, Jim Gombička je film pre deti, na ktorý sa môžeme pozerať aj s nadhľadom znalostí o spisovateľovi. Pravda je totižto taká, že spisovateľ Michael Ende knihu pôvodne vôbec nepísal ako detský príbeh. Taktiež ani dospelý. V roku 1956 jednoducho vzal pero do ruky a so svojimi znalosťami a zlými skúsenosťami z nacistického Nemecka začal písať fantastický príbeh – sám pre seba. Ním chcel ponúknuť kontrast voči rasistickej ideológii Nacistov. Tieto znaky sú citeľné aj v novom filmovom prevedení, no tak vágne, že bez týchto znalostí si to ani neuvedomíte. Znamená to však, že sa naň nemôžeme pozerať len ako na fantastický film?

Fantázia bez medzí

Historický podklad a inšpirácie spisovateľa Michaela Endeho príbehu ani vo filmovej podobe neuberajú na fantazijnom čare, ktoré si prevažne užijú deti. Práve naopak. Vo svojej podstate, teda takej, akou sa budú na film pozerať vaše deti, je toto dobrodružný príbeh o odvážnych pútnikoch a rodine. Ako ale vieme, fantázia nejestvuje bez reality, s ktorou môže mať vzťah kontrastu – rozdielu medzi skutočným a neskutočným. Spojením týchto dvoch ale vzniká niečo, čo zaujme všetky vekové kategórie.

Jim (Solomon Gordon), Lukáš (Henning Baum) a Ema (Shirley MacLaine) putujú svetom s cieľom zachrániť odcudzené dieťa cisára, čiže človeka, ktorého nikdy pred tým nestretli. Jim je pritom sám strateným dieťaťom, teda na prvý pohľad nepatrí do rodiny, v ktorej vyrastal. Mladý chlapec a všetci v okolí však majú morálny kompas nastavení správne a prezentujú ideu nekompromisnej jednotnosti. Kontrastujú nacizmu. Film šíri správne myšlienky správnym štýlom.

Zaseknutí na vlaku do neznáma

Pri odmyslení metafor a skrytej stránky filmu žiaľ na stranu negativity treba uznať, že scenár je extrémne chabý. Michael Ende pre svoj príbeh vytvoril veľké množstvo zaujímavých, jedinečných postáv, ktoré svojimi vlastnými spôsobmi zaujali nielen deti. Vo filme sa však tieto vedľajšie postavy objavujú len na malú chvíľu, čo je veľká škoda. Napríklad Zdanlivý obor, obyčajný človek, ktorý sa pri oddaľovaní zdá byť väčší a väčší, je extrémne zaujímavý koncept. Jeho samota, nepodtrhnutý sociálny komentár ale ostávajú takmer nevyužité.

Povedať tým asi chcem to, že tempo filmu je úplne mimo. Väčšinu času trávime len so základnými tromi postavami a dlhými scénami, kedy lineárne putujú. Miesto toho by sme chceli vidieť viac zastávok, lepšie spoznať bočné postavy a viac preskúmať živle tohto fantastického sveta. Jednoduchosťou však trpí a po čase sa stáva nudným, keďže prakticky celá druhá tretina filmu je len o cestovaní. Ako však každý dobrý cestovateľ vie, zmysel nie je v tom dostať sa z bodu A do bodu B, ale v spoznávaní nového prostredia a ľudí. To je niečo, čo by si mali scenáristi Dirk Ahner, Andrew Birkin a Sebastian Niemann uvedomiť.

Krásne spracovaný

Prekvapivo vážny a bez veľkého množstva humoru – úprimne neviem odhadnúť, ako na tento film budú vnútorne reagovať deti. Jim Gombička je v istých ohľadoch veľmi realistický. Postavám často hrozí nebezpečie i smrť a vtipov nie je toľko, aby sa situácia vyvážila. To je však jedno veľké plus, keďže toto vyvažovanie filmári nepriniesli pomocou humoru, ale pekných vizuálov. Tie samozrejmé s rozpočtom 25 miliónov eur nie sú na úrovni Pixaru, no majú svoje špecifické čaro, ktoré vie opakovane vytvoriť iba európska produkcia. Stiesnené pľace a finančné obmedzenia podporujú, ba priam inšpirujú kreatívny dizajn, ktorý je pre európske rozprávky špecifický. A tu funguje opäť.

Ako sa tak zamýšľam, film nemá okrem chabého tempa a nevyužitého potenciálu žiadne iné mínus. Je to však veľké mínus, ktoré úplne nezakryjú ani zaujímavé postavy a ich vývoj. Napríklad Jim chce celý čas zistiť, odkiaľ pochádza. Keď sa to však konečne dozvie, príde na to, že jeho skutočná rodina a ozajstný domov je tam, kde vyrástol, nie tam, kde sa narodil. Aj technické spracovanie príjemne prekvapilo, obzvlášť fantastická kamera a kompozícia obrazu, ktorá ako Michael Ende spolupracuje s tematikou spájania hrejivej fantázie a chladnej reality.

Zhrnutie

Príbeh zosnulého spisovateľa konečne dostal filmovú podobu a zaslúžil si titul najväčšej nemeckej produkcie. Popri tom všetkom však tvorcovia zachovali čaro európskych počinov, ktoré tak veľmi milujeme. Množstvo zaujímavých postáv je neuspokojivé, no tie, ktoré sa objavili nás uspokojili. Žiaľ sú zasadené do lineárne prevedeného scenára, ktorý vážne trpí nudným a nepremenlivým tempom. Dospelí sa medzičasom aspoň môžu zamýšľať nad témami kritizujúcimi nacizmus. Zo všetkých dôvodov dostáva film Jim Gombička, Lukáš a lokomotíva Ema hodnotenie 6,5/10.