Ju-On: Origins RECENZIA
Ju-On: Origins RECENZIA – Väčšina z nás má rada poctivé horory. Či už sledujete Fulciho morbídny gorefest, podmanivo budované Psycho od Alfreda Hitchocka alebo audiovizuálny teror James Wana, chcete sa báť, byť znechutený alebo aspoň otrasený. Ide o zážitok a intenzívne pocity, ktoré v nás hororové diela vyvolávajú. Japonská séria Nenávisť na tom bola donedávna veľmi podobne. Po kompletnom pozretí jej seriálovej adaptácie s názvom Ju-On: Origins, mám ale pocit, že tvorcovia absolútne rezignovali na tradičné žánrové súčasti, pričom ich početné kvalitatívne prešľapy sumarizuje dnešná recenzia.
Kompletná franšíza Ju-on sa skladá z trinástich samostatných filmov, dvoch kratších snímok, jednej videohry, niekoľkých komiksov a grafickej novely. Je toho naozaj mnoho, avšak treba dodať, že v prepojenom a komplikovanom dianí zlovestnej kliatby sa už pravdepodobne nedokáže orientovať ani pôvodný autor Takashi Shimizu.
Každopádne, množstvu fanúšikov nejde ani tak o rozsiahlu zápletku rôznych charakterov a obetí, ako o kvalitnú porciu typicky japonského hororu. Americkým spracovaniam sa nikdy príliš nedarilo a rovnako prepadlo i najnovšie pokračovanie z minulého roka. Najmä preto ma potešilo, že sa seriálu zhostili opäť tvorcovia z východu.
Taktiež sa radím medzi fanúšikov hororu, no a japonská tematika bola pre mňa odjakživa atraktívna vďaka istej bizarnosti a nepríjemnej morbídnosti, ktorá je s ňou spojená. Z tohto dôvodu mi Ju-On: Origins takmer okamžite padlo do oka, ale hneď v prvej epizóde sa zmenilo napätie z desivého neznáma na úmorný boj nad frustráciou z výsledného produktu.
Origins príbeh bez počiatku
Už samotný názov napovedá, že by mali autori pracovať s pôvodnými koreňmi kolosálneho zla, ktoré šíri smrť a nenávisť. Priznám sa, nie som expert na toto hororové univerzum, avšak veril som v to, že pôjde o dôstojný počiatok, ktorý mi hravo zodpovie všetky základné otázky. Z nejakého dôvodu si ale scenáristi Hiroshi Takahashi a Takashige Ichise predstavujú origin story celkom inak, než väčšina sledujúcich divákov.
Vysvetľovaniu zrodu kliatby sa autori venujú iba okrajovo (nikdy prvotné udalosti ani neuvidíte), až sa z kľúčového počiatku stáva v zásade nepodstatný element. Je minimalistický, takmer neexistujúci a vo finále máte skôr ďalšie otázky ako jasné odpovede. Autori na seba nabaľujú sériu bizarných udalostí, krutých (explicitne brutálnych a absolútne nemorálnych) smrtí, kde badať určité opakujúce sa prvky, no nič z toho zmysel nedáva.
Nadprirodzenosť kliatby je jedna vec, avšak psychedelické a prehnane surreálne situácie možno dokážu navodiť nepríjemné pocity, ale nakoniec ešte väčšmi poukazujú na to, že autori nemali žiaden kľúč k rozlúsknutiu.
Dianie je pritom situované do niekoľkých časových línií. Tie sa navzájom prelínajú, ovplyvňujú, no a ako asi tušíte, spojovníkom všetkých príbehov je prekliaty dom s hrozivým tajomstvom a násilnou minulosťou. Je tu ale jeden do očí bijúci problém.
Príliš mnoho za príliš krátku dobu
Minutáž je prikrátka a rozprávanie relatívne jednoduchých príbehov je podávané až nepríjemne komplikovane. Nemám nič proti nechronologickej naratívnej línii, neprekáža mi niekoľko hlavných charakterov.
Dokonca by mi nevadilo ani to, že sa medzi postavami zvláštnym spôsobom a bez hlbšieho zmyslu skáče. Občas to totiž pôsobí tak, že bol výsledný produkt náhodne pozliepaný. Ak má ale epizóda v priemere 25 minút čistého času, nefunguje to.
Podobne dlho trvajú epizódy sitcomov, avšak pre vykreslenie psychológie a nadviazanie kontaktu so skutočnými charaktermi v seriózne ponímanom projekte to nestačí. Fungovalo by to v prípade, ak by Origins bolo založené výhradne na intenzívnom strašení počas takto krátkej epizódy. Seriálové Ju-On je ale skôr pomalou detektívkou, ktorá sa snaží orientovať na charaktery.
Scenár sa sústreďuje na zobrazenie rôznych podôb kliatby, s ktorou hlavné postavy prišli do kontaktu. Robí to však zvláštnym spôsobom, no a ten diváka príliš nezaujíma. Žiaľ, nedá sa v ňom takmer ničoho konkrétneho chytiť.
S postavami ste len chvíľku a už sa strihá na inú časovú líniu, čo pôsobí chaoticky. Okrem toho, jednotlivé obdobia od seba nie sú vizuálne odlíšené, takže sa v nárazových strihoch rýchlo stratíte. Hneď niekoľkokrát som premýšľal nad tým, ktorú líniu to vlastne sledujem.
Pátranie po koreňoch a sledovanie nešťastných osudov ale nie je ani príliš strhujúce. Len zriedkavo sa deje niečo pútavé alebo aspoň žánrovo atraktívne (či už z pohľadu detektívky alebo hororu). Väčšinou tak počúvate všedné monológy, kde máte spravidla pocit, že niekto vystrihal dobrých štyridsať minút z konkrétnej epizódy.
V takejto podobe je celá séria len málovravným zlepencom neistej podoby. Origins balansuje medzi detektívnym príbehom a intenzívnym hororom, no neposkytne dostatok ani z jedného, čím sklame priaznivcov dobre vystavaných žánrových diel.
Nadpriemerné produkčné kvality
V audiovizuálnom spracovaní problém nie je. Zvukovo a hudobne ide o hutnú záležitosť, ktorá má špecifickú atmosféru a relatívne vie pracovať i s málom (rozpočet zrejme nebol výrazne hlboký). Filmári si vystačia s drobnými náznakmi a v konkrétnych momentoch šokujú mierou explicitného násilia.
Aj spomínané surreálne finále je pútavé. Po definitívnom ukončení však vyznieva iba ako štylistické cvičenie, kde režiséri potvrdzujú, že vedia vydesiť a vystavať kvalitný horor, ktorému však chýba náležité príbehové opodstatnenie. Bizarnosť bez evidentného zmyslu nemožno považovať za umeleckú voľbu, nakoľko ide výhradne o lenivosť alebo bezradnosť.
Je škoda, že snažiaci sa herci a produkčné kvality vychádzajú navnivoč vďaka neschopnému scenáru. Jeho neochota spĺňať parametre hororu je evidentná. Mimo niekoľkých naozaj kvalitných momentov desu však Origins neponúka absolútne nič, čo by stálo za spomienku a preto sa hŕstka scén stáva zďaleka najzaujímavejším bodom seriálového projektu.
Ju-On: Origins RECENZIA – Zhrnutie
Vo finále je Ju-on: Origins zmäteným seriálovým projektom, ktorý nováčikom v japonsko-americkej sérii nepovie zhola nič, no a skalných fanúšikov nemá čím zaujať. Pri mimoriadne krátkej minutáži je až príliš komplikovaný, zbytočne prekombinovaný a zabúda na to najpodstatnejšie – efektívne predstaviť svet, zlovestnú kliatbu a plniť tak svoju hlavnú rolu, teda byť plnohodnotným počiatkom temných filmových hororov.
Žiaľ, i na strašenie dôjde len zriedkavo a tak väčšinu epizód presedíte v meditatívnom stave, z ktorého vás vytrhne najmä občasná surovosť a nepríjemná brutalita zarývajúca sa pod kožu. Je naozaj škoda, že sa takto atraktívna látka, odohrávajúca sa v pre tunajšieho diváka exotickom prostredí, dočkala obdobne nedôstojného spracovania. Produkčné kvality pritom nie sú najhoršie, avšak ak vás nepustí mdlý scenár, mnoho desivej vody nenamútite.
A hoci samotný záver necháva otvorené vráta pre prípadné pokračovanie (i filmová značka sa dočkala početných iterácií), myslím, že sa bez neho zaobídeme. Prvá sezóna je nanešťastie náramne únavnou cestou, ktorá milovníkov obľúbených žánrov nikdy plne neuspokojí a vďaka vyššie spomínaným problémom si viac ako 3/10 nezaslúži.
