„Neprestaneme sa hrať preto, lebo sme zostarli; zostárneme preto, lebo sme sa prestali hrať.“
Život je neúprosný v tom, že sa nás stále snaží zmeniť. Nebolo to ani tak veľmi dávno, čo sme sa ako deti bezstarostne naháňali po ulici. To však samozrejme netrvalo večne. Pre väčšinu z nás sú práve tieto časy najšťastnejšími rokmi života, ktoré nikdy nezískame späť. Čo ak by sme sa však opäť mohli zmeniť na bezstarostné deti a proste hrať naháňačku? Film Taguj! nám predviedol, ako by to vyzeralo! Zaujal nás komediálny príbeh, v ktorom partia dospelákov hrá naháňačku?
Taguj! RECENZIA
Partia piatich neuveriteľne súťaživých kamarátov má naozaj špeciálnu tradíciu. Každý rok sa celý jeden mesiac naháňajú a snažia sa dohrať tú istú naháňačku, ktorú hrajú už od základnej školy. Niekedy riskujú svoje životy, práce a vzťahy, len aby sa mohli navzájom dobehnúť a vášnivo vysloviť slová „Si to!“ Po tridsiatich rokoch sa hra končí svadbou neporazeného hráča, čo by z neho konečne malo spraviť ľahký cieľ. On však vie, že po ňom pôjdu…
Ak takto neznie námet na úžasnú a absurdnú letnú komédiu, tak Hawkeye je najsilnejší Avenger. Novinka Taguj! vo všetkých možných traileroch sľubovala, že pri nej vypneme a užijeme si hodinu a pol šialenej zábavy. Do veľkej miery sa to filmu podarilo. Snímku totižto nemôžem popísať nijak inak, ako dobrú komédiu. Problémy však nastali vtedy, keď sa scenáristi začali uberať trochu inou cestou… Cestou, ktorá filmovému žánru komédie vôbec nesvedčí.
Čo to vlastne bolo?
Aby som vám mohol povedať, čo bolo na filme Taguj! najhoršie, musím vám najprv opísať to, čo nás na nej bavilo najviac. Zábava logicky pramenila zo zaujímavého nápadu a množstva vtipných situácií, ktoré vznikli vďaka myšlienke piatich dospelých ľudí, ktorí sa naháňajú. Paradoxne však práve tieto situácie boli len akýmsi predjedlom. Skutočne zábavnými totižto boli práve sympatické postavy a interakcia medzi nimi. Je pravidlom, že dialógy v takto absurdnej komédii nikdy nemôžu byť realistické. Pocitovo tak však aj napriek všetkému pôsobili, čo bolo naozaj milé prekvapenie. Žiaľ, ako film pokračuje, všetko naberá vcelku iný smer.
Najlepšie časti filmu boli tie, kedy postavy len postávali a rozprávali sa o hlúpostiach – tak, ako skutoční kamaráti. Scenáristi Rob McKittrick a Mark Steilen ale začali mať iné nápady a očividne im neprišlo správne priniesť nám jednoduchú komédiu. Do príbehu namiesto ďalších vtipov začali vsúvať lenivé emócie, ktoré na plnej čiare skazili tón filmu. Bolo to špinavé a neuspokojivé. V mnohých situáciach som si vlastne ani nebol istý, čo to vlastne pozerám. Je film Taguj! naozaj komédia? Prečo potom scenáristi filmu precenili svoje schopnosti a snažili sa svetu dokázať, že vedia natočiť akože dojímavý dej s akože dojímavým odhalením?
Suchý, ale osvieži
Základná štruktúra humoru tu nie je ničím špeciálna, ale vo väčšine prípadov zaboduje. Neprehliadnuteľne sa snaží pôsobiť tak živo, ako je to možné a nikdy sa nepýta, či to stojí za to. Každú šancu na vtip vezme a vyžmýka naplno. Častokrát je humor tak suchý, ako hrdlo jednej z postáv pri fajčení trávy a vyfúknutí počítačovo-generovaného dymu. Áno, nevyhneme sa ani tak ohraným klišé, ako typický stoner. Všetko je to ale zaobalené v postavách a hercoch, ktorí slovo „fu*k“ používajú tak nonšalantne, že aj to najväčšie klišé je v ich podaní uvoľnené a ani neprekáža.
Svieži je taktiež v zmysle nepredvídateľnej partie kamarátov, do ktorej by na prvý pohľad nikto nemal patriť. A o tom to z veľkej časti bolo. Taguj! sa nám snažil ukázať, ako fungujú priateľstvá a život, ktorý sa nás stále snaží rozdeliť. Aké filmové ponaučenie by sme si mali z tejto komédie vziať? Prekvapivo, vcelku úctyhodné! Snímka nám názorne predviedla, ako môžu rozdielni ľudia koexistovať a spolu sa zabávať, a to všetko len kvôli spoločnej hre, ktorú začali v detstve hrať. Malo by to teda znieť nejak takto: „Neprestaneme sa hrať preto, lebo sme zostarli; zostárneme preto, lebo sme sa prestali hrať.“ Nie je okatá náhoda, že postavy sa s týmto výrokom opakovane stotožňujú.
Menej je viac
Všetko to znie prevažne pozitívne, no ako celok to skrátka nevyšlo. Pýtate sa prečo? Nuž, ako som už spomínal vyššie, miestami som si vlastne nebol istý, o aký žáner ide. Miešanie humoru s emóciami nie je zlé. Taguj! však chcel miešať absurditu s tragédiou. Keď sa tieto dva extrémy spoja, celkom dokonalo sa anulujú a výsledok je prinajlepšom vlažný. Režisér chcel uspokojiť všetkých naraz, no nakoniec neuspokojil nikoho. Neželám si nič viac, než aby sa tvorcovia pred natáčaním rozhodli, čo vlastne chcú dosiahnuť.
Natočiť ešte šialenejšiu komédiu, v ktorej by postavy cestovali po svete, maskovali by sa, aby nachytali svojich kamarátov a podobné vtipy, ktoré nám boli sľubované no nedodané, by bolo skvelé sledovať. Zároveň by vôbec nemusel byť prehliadnuteľný iný pohľad na dej – ten, ktorý nám scenáristi čoraz viac naznačovali ku koncu filmu. Rozhodnutie spraviť z počinu Taguj! stopercentnú drámu o živote, dospievaní a kríze stredného veku s prvkami komédie, ktoré by dodali improvizujúci herci by nikto taktiež neodsudzoval. Spraviť však oboje naraz je ekvivalentom rappera spievajúceho Nessun Dorma.
Zhrnutie
Nová komédia Taguj! nám sľubovala prevažne ľahký, šialený a uvoľnený humor. Všetko to však podkopávali kreatívne rozhodnutia, ktoré mali za úlohu do deja predstaviť zbytočné emócie. Na herecké obsadenie v podobe mien ako Jeremy Renner, Ed Helms, Hannibal Buress, Jake Johnson a Jon Hamm sa pozeralo dobre, obzvlášť zábavné boli ich interakcie. Soundtrack pozostával z niekoľkých parádnych piesní, ktoré taktiež zlepšovali náladu. Vcelku dobre vymyslený námet žiaľ stroskotal na tvorcoch, ktorí s divákmi nenašli spoločnú reč. Splynutie absurdity a tragédie sa nekoná. Film Taguj! po finálnom sčítaní kladov a záporov dostáva hodnotenie 6/10.
