Marvel’s Spider-Man 2 RECENZIA
V roku 2018 sa na naše herné obrazovky dostal ambiciózny projekt Marvel’s Spider-Man. Titul vychádzajúci v produkcii japonského Sony nám sprostredkovalo mnohokrát velebené Insomniac Games. Skúsení autori série Ratchet & Clank alebo dnes už zabudnutej FPS akcie Resistance vstúpili do neprebádaných vôd, v ktorých sa nikdy predtým neocitli.
Toto zoskupenie takmer bezchybne preniklo k legendárnemu komiksovému hrdinovi, pričom doručilo výborný žánrový zážitok, na ktorý doposiaľ spomínajú mnohí. Nesnažili sa len mechanicky opisovať známy príbeh, v skutočnosti ani nešlo o generický origin, čo je iba dobre. Prišli s vlastnou naratívnou líniou, ktorá prekvapila posunutím časovej osy a tým pádom i celkom novou optikou. Práve tá bola doposiaľ neznáma pre postavu Petera Parkera, nakoľko väčšinou šlo o tínedžera v školskom veku. To sa v hernej prvotine zmenilo a z neistého chlapca sa stal dospievajú muž. Hráči boli prekvapení, občas šokovaní, no najmä nadšení.
Tajuplný návrat
Súčasne sa podarilo autorom, aj zásluhou otvorenejšieho konca jednotky, nalákať na pokračovanie, ktoré malo doraziť neskôr. Ďalšie tri roky sa niesli v duchu postupného odkrývania. Ukážky a trailerová kampaň však boli pomerne striedme. Neprezrádzali mnoho, viac-menej iba naznačovali. Je pravdou, že sme sa dozvedeli o prítomnosti Venoma, no čakal niekto po uzatvorení minulej časti niečo iné? Schválne si ale pozrite niektoré predchádzajúce prezentácie a uvedomíte si, že mnoho o druhej časti vlastne neviete.
Ako je na tom ale kvalitatívne Marvel’s Spider-Man 2? Ide o dôstojné pokračovanie úspešnej prvotiny, ktoré súčasne možno považovať za nadpriemernú invenciu hry spred pol dekády? To si rozoberieme v nasledujúcich odstavcoch venujúcich sa nepochybne najhorúcejšiemu projektu súčasnej hernej jesene. Už na úvod však bez akéhokoľvek preháňania prezradím, že ide o najlepšiu exkluzivitu terajšieho kalendárneho obdobia.
Síce starší, no stále v rovnakých problémoch
Spider-Man je všestranným hrdinom vhodným pre všetky vekové kategórie. A áno, uvedomujem si, že k nám prichádza Wolverine od rovnakých autorov, avšak nemám ani len najmenšie ilúzie, že by šlo o prístupný titul. Stačí na to jednoduchá logika. Insomniac Games je verné komiksovému pôdorysu muža v červenom obleku. Preto predpokladám, že rovnakú logiku aplikujú aj na milovaného Logana. Koniec koncov, i druhá virtuálna avantúra Milesa a Petera akoby vypadla z kvalitne napísaného príbehu s textovými bublinkami.
Príbehové rozprávanie je posunuté o nejaký čas. Obaja ústrední chlapci sa stali mužmi riešiacimi serióznejšie životné strasti, dokonca aj existenciálne otázky. Práca, vysoká škola, vzťahy – to všetko priamo ovplyvňuje poslanie, ktoré skalopevne sedí na ich ramenách.
V prípade, že ste nehrali predchádzajúce tituly, nie nutne to musí vadiť. Samozrejme, s postavami budete mať väčší kontakt a niektoré momenty tým pádom vyznejú predsa len dramatickejšie, prípadne ešte väčšmi dojímavo. Autori však, po vzore minuloročného God of War, prišli s rekapituláciou, ktorá vám odprezentuje najzásadnejšie momenty oboch hier.
Táto retrospektíva je výrazne viac komplexná ako bola pri Kratovi. Tam som mal pocit, že finálny výsek je až príliš simplicitný a nedokáže plne predať epickosť severského príbehu. Tu však po dopozeraní nadobudnete pocit, že poznáte všetko dôležité, pričom ste pripravený na štart nového dobrodružstva. Následne už sa rozpútava postupne gradujúci príbeh, ktorý je osobný i veľkolepý. Už naposledy som ocenil, že scenáristi veľmi šikovne balansovali na pomedzí komornej fresky skutočných ľudí a žánrovo očakávanej akčnej jazdy plnej zvratov.
Hrdina s ľudskou tvárou
Pokračovanie tento trend nasleduje do bodky. Znova sa Peter Parker a Miles Morales musia snažiť o zachovanie si svojho všedného života, zatiaľ čo počas dlhých nocí bojujú so stále aktívnejším zločinom. To rozhodne nie je hračkou a akonáhle do Veľkého jablka začnú prichádzať nové tváre, netrvá dlho a v New Yorku sa rozpúta chaos, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Joker z Temného rytiera od Christophera Nolana.
Hneď na začiatku som nadšene výskal. Nastavené tempo je brilantné, réžia nezriedka strhujúca, no a celý úvod trvajúci zhruba hodinu je dokonalou ukážkou, že hry stále vedia prekvapiť i nadchnúť. Ak by sme stále žili v ére demoverzií, nemám najmenších pochýb, že by vyzerala práve takto. Následne sa, pochopiteľne, mierne spomalí, avšak ide o prirodzenú variáciu tempa.
Na tej je založené celé rozprávanie. Po masívnej akčnej scéne skladajúcej sa z kinetických naháňačiek skrz úzke ulice mesta New York prichádza na rad súboj s veľkou nepriateľskou prevahou. Nasleduje nejaký ten pamätný boss a potom relatívne komorný osobný moment využívajúci dramatický potenciál postáv. Ten však výborne vynikne práve vďaka tomu, ako sa v ňom zrkadlí ťarcha hrdinov bez masky. Akonáhle totiž zhodia svoj oblek a arogantný prístup voči desiatkam zločincov, uvedomíte si, že to sú skutoční ľudia. Na pomery žánru navyše veľmi dobre napísaní.
Majú vlastné problémy, emócie, prežívajú smútok aj nefalšovanú radosť. Podľa mňa po príbehovej stránke fungujú tie skvostné akčné over the top pasáže aj vďaka takýmto segmentom. Viete totiž, že pod maskou je človek, s ktorým ste niečo prežili. Videli ste ho padať, taktiež ste s ním boli na vrchole. Tým pádom je možné sa s ním enormne ľahko stotožniť. Zaujíma vás nad rámec archetypálnej figúrky strieľajúcej z rúk pavučinu a z úst vtipné hlášky zosmiešňujúce neraz groteskných sokov.
Prílišné zavďačenie sa súčasným filmovým štandardom
Čo sa týka istého príklonu k politickej korektnosti, miestami mierne zasahuje do plynulosti a prirodzenosti rozprávania. Nie, nevadí mi, že v modernom New Yorku sa vyskytujú etniká všetkého druhu, to je v poriadku. Vlastne, niečo podobné odpovedá realite. Skôr narážam na fakt, že využívať hluchonemú postavu v dialógu s bežne rozprávajúcimi charaktermi je pomerne čudné. Respektíve, občasne to uberá na vážnosti scény, keďže sa súčasne využíva ako hovorené slovo, tak aj posunková reč.
Paradoxne, aj v situáciách, kedy ich znevýhodnená osoba nemôže vidieť. Osobne nemám nič proti takejto forme začlenenia obdobných postáv. Musí to však disponovať určitými hranicami, ktoré nenarúšajú prirodzený chod príbehu.
New York, New York
Pred piatimi rokmi som bol absolútne uchvátený spracovaním herného New Yorku. V tej dobe sa jednalo o niečo nevídané, aspoň pre mňa. Osobne som asi nikdy predtým nezažil tak silný pocit z autentickosti nejakého prostredia. Nešlo iba o kopírovanie ulíc či architektúry budov. Keď som lietal skrz úzke medzery medzi dvomi budovami, prípadne sa len prechádzal po zaľudnených chodníkoch, mal som pocit, že kráčam po skutočnom meste, ktoré dýchalo životom. Nejestvovalo naozaj, avšak hra vo mne vytvorila pocit jeho skutočnosti mimo digitálne prostredie núl a jednotiek.
Som preto veľmi rád, že sa túto atmosféru podarilo pretlačiť aj do druhého dielu. Ba čo viac, vyznieva teraz ešte zaujímavejšie, pretože máte k dispozícii obe strany rozľahlého ostrova. Jednotlivé hlavné ulice sú pritom preplnené detailmi formujúcimi realistický svet ako žiadny iný. Ľudia kráčajú z jedného miesta na druhé, taxíky bujaro trúbia, bezdomovci prosia o peniaze. Pouliční gitarista naruší hluk metropoly svojimi veselými tónmi. Navyše, NPC charaktery nezriedka reagujú na prítomnosť pavúčieho muža, chcú sa s ním odfotiť, prípadne v skriptovaných sekvenciách prídu nakrútiť reportáž o tom či onom zločine.
Najkrajší herný svet posledných mesiacov?
Nechcem pritom tvrdiť, že by neexistovali komplexnejšie herné svety. Len nedávno sa na piaty PlayStation pozrel Baldur’s Gate 3, avšak ten si vypomohol segmentovaním oblastí. Tu všetko prítomné prebieha v reálnom čase a priamo pred vašimi očami.
Prvých niekoľko hodín máte pocit, že niečo podobné je takmer nemožné vyrobiť. Lenže potom si začnete všímať istú schému, ktorá sa opakuje. Insomniac Games prišlo s relatívne slušným množstvom variácií i kombinácií tvárí, pohybov a aktivít, avšak tie sa predsa len po určitom čase minú. Pozorní hráči sledujúci dianie na uliciach preto trochu narazia.
Teraz tým nemyslím, že by sa im nenávratne zborila ilúzia skutočnosti virtuálneho New Yorku. Akurát sa o niečo oslabí, pričom už nikdy ju autori celkom nezískajú späť. Napriek tomu ale ide o úchvatné prostredie, ktoré bez akýchkoľvek problémov môže súperiť s tými najkrajšími mestami terajšieho herného priemyslu. A síce proti tomu titulu nič nemám, tak v porovnaní s nedávnym Mirage je Marvel’s Spider-Man 2 niekde úplne inde.
Akrobacia v útrobách najrýchlejšieho mesta sveta
Samotný New York je pritom plný aktivít, ktoré spravidla súvisia s príbehom. Áno, prostredníctvom poctivých obyvateľov mesta sa viete dopočuť o práve prebiehajúcich zločinoch, ktoré predstavujú nikdy nekončiacu vlnu voliteľných úloh. Tu a tam ide o automobilovú naháňačku, inokedy vpadnete do centra obchodu so zbraňami. Ďalší vypomáhate Milesovi alebo Petrovi, vďaka čomu sa do popredia dostávajú spoločné eliminácie neprajníkov čestného živobytia. Táto aktivita je veľmi fajn, akurát by jej prospelo, ak by bola viacej regulovaná. Ono nie je príliš zábavné, ak vám každú minútu na obrazovke vyskakuje rovnaká verzia zločinu (dokonca v identických lokáciách), ktorý ste zastavili už niekoľkýkrát.
Každopádne, mestské aktivity rozhodne nekončia. K dispozícii sú špeciálne fotografie opradené ľahkým príbehom. Tie zbierate pre jedného novinového vydavateľa. Zasa raz je to niečo veľmi jednoduché, avšak skvelo to osviežuje akčnejšie ladenú hrateľnosť. Nájdete tu aj tradičné vedľajšie úlohy v podobe ľahkých misií, častokrát využívajúcich pomalší postup bez závratnejších stretov.
Kladivo na zločin
Zvyšok sa spravidla venuje prítomným zloduchom, pričom narazíte ako na veľmi peknú naratívnu líniu s jedným prekvapivým antagonistom z úvodu (v traileroch nie je vôbec), prípadne sa vracajú tradičné pevnosti, kde musíte vybiť skupinku nepriateľov.
Všetky tieto prvky majú jednu vec spoločnú – je nutné počas nich skákať skrz zaľudnené mesto. Je pritom fantastickým pocitom, keď v obrovskej rýchlosti preletíte niekoľko ulíc, začnete plachtiť (keďže po novom niečo podobné bezproblémovo dokážete), no a razom ste v úplne inej časti mesta.
Pohyby sú plynulé a animácie na seba nadväzujú v dokonalých prepojeniach. V tomto exceloval aj minulý diel, pričom ten terajší kinetiku dotvára k maximálnemu satisfakčnému bodu, kedy chcete pri každom jednom odrazení sa od zeme skákať aj v reálnom svete. Znova raz musím poukázať na nedávny projekt Ubisoftu, ktorý nielenže pôsobí rovnako už posledných pár rokov, súčasne si pridáva naozaj krkolomný pohyb, ktorý občas naozaj frustruje. V Marvel’s Spider-Man 2 ale všetko šľape ako perfektne navrhnutých stroj najrýdzejších kvalít.
Batman v červenom
Súbojová zložka je kľúčovou súčasťou celej hrateľnosti. Vlastne, dalo by sa povedať, že po svižnej explorácii budete zďaleka najviac rozdávať kopance i údery či svižne preskakovať pomedzi oponentov, do ktorých miestami vpálite pavúčie siete. Stále si pritom Marvel’s Spider-Man 2 udržiava schému, s ktorou kedysi prišila Arkham trilógia s ikonickým Batmanom v hlavnej úlohe. Jedno tlačidlo pre rýchly atak, ďalšie pre ťažký a obranu, prípadne odskočenie z centra nebezpečenstva. Znie to všetko veľmi jednoducho, no iba na papieri, verte mi.
Problém, respektíve výzva, prichádza v momente, kedy vývojári začnú efektívne kombinovať rozličné typy protivníkov. V tomto ohľade ide v podstate o autorské majstrovstvo. Titul disponuje strelcami, tradičnými pešiakmi, mohutnejšími sokmi evokujúcimi Kingpina, pričom tieto tradičné archetypy variuje prostredníctvom rôznych frakcií.
Čo sa týka priamej akcie, dalo by sa povedať, že ide o adekvátne rozšírenú nadstavbu útokov i konceptu, ktorý bol nastavený v predchádzajúcej časti. Pravidlá sa tu nemenia, akurát miestami kartami zamieša spoločné tlčenie do antagonistov, ktoré nezriedka prinesie efektný ukončovací úder. Mnohé pohyby sú zreprodukované, pričom sa využívajú i prvky spin-off počinu Spider-Man: Miles Morales. Ostatne, ako som už opakovane zmienil, aj v rámci akčných pasáží sa spravidla strieda Peter Parkera s Milesom Moralesom, čím do celého hrania prinášajú mimoriadnu nekonvenčnosť.
Jeden DualSense vládne všetkým
Každopádne, už úvodný akčný segment mi umožnil zaspomínať na rok 2018, kedy som počas relatívne pokojnej jesene prechádzal prvotinu tejto série. Naozaj sa mi pozdáva fakt, že si titul ako taký udržal výbornú dynamiku. Stretnutia so sokmi pôsobia príjemne svižne, odmeňujú rýchle reakcie a, navyše, opätovne si zakladajú na kombinovaní rôznych vymožeností a priamej ofenzívy. Subjektívne som vždy volil zovretú päsť, no je mi úplne jasné, že nie každý si niečo podobné vyberie. To je ale úplne v poriadku.
Preto majú obaja pavúčí muži dostatok technologických pomôcok, ktoré dokážu v krízových situáciách otočiť mincu šťasteny vo váš prospech. Prítomné prvky spoločne dobre fungujú a prospešne si nahrávajú k streleniu pomyselného gólu.
Len ťažko sa dostáva pocit z bojovania do recenzného textu. Osobne si myslím, že ani videá či obrázky priamo z hry nedokážu tak úplne predať efekt, ktorý komiksové bitky ponúkajú. Môžete mi však veriť, že stojí za to zažiť ho na vlastnej koži. Efektu na hráča prispieva aj ovládač DualSense, ktorý síce tak trochu zabúda na haptickú odozvu, avšak vibrácie umožňujú plne precítiť každý atak. Či už prijatý alebo rozdaný.
Tradične, frenetické prestrelky pästí a nôh po audiovizuálnej stránke fungujú na výbornú. Sony (našťastie) disponuje dostatočným množstvom peňažných prostriedkov a súčasne aj talentom v podobe tvorcov z Insomniac Games. Vďaka tomu je všetko prítomné obrovským zážitkom, ktorý pôsobí nevídane a len tak naň nezabudnete.
Typické neduhy žánru
Ako to však býva, nie všetko je bezchybné. Aj tu sa pretlačili očakávané problémy, ktoré sú s podobným typom titulov spojené. Za prvé si myslím, že príležitostne sú niektoré strety zasadené do príliš komorných interiérov alebo exteriérov (strešné prostredia). To by nevadilo, ak by však tvorcovia do malého štvorca nevtlačili niekoľko oponentov, kedy nie je úplne možné adekvátne manévrovať. Následne nastávajú situácie, pri ktorých sa dostávate do takzvaných mŕtvych uhlov, prípadne sa hrateľný charakter zasekáva o každý druhý predmet v okolí.
Nie je ťažké vytvoriť výzvu, ak nerešpektuje váš základný koncept. Robil to predminulý God of War, avšak jeho pokračovanie to napravilo. Tu mám dojem, že sa zvolil presne opačný prístup. Zatiaľ čo prvotina mi zakaždým ponúkla ideálnu arénu hodnú bojovej hry s nutnosťou uskakovať do všetkých smerov, sequel mi miestami vyložene zväzoval ruky poriadne pevnou pavučinou. Nehovoriac o tom, že niektoré ataky sokov ignorujú hit boxy a doskakujú k vašej postave, čím narúšajú prirodzenú náročnosť hry.
Najväčší hit jesene?
Je to dosť pravdepodobné. Hoci tento rok rozhodne dobrými titulmi nešetril, Marvel’s Spider-Man 2 vyhráva (minimálne) v rámci filmovej prezentácie i prerozprávaní ďalšieho kúsku skladačky, ktorú budem rád sledovať aj v budúcnosti. Svojím dianím nestagnuje, ani neprekračuje na mieste. Skôr prirodzene rozširuje trajektóriu, ktorej počiatky sa začali písať pred piatimi rokmi.
Myslím, že táto séria tu s nami ešte nejakú dobu pobudne, pričom je evidentné, že sa nám tu rysuje akási veľkolepá trilógia s aktuálne jedným spin-offom. Rovnakú cestičku nasledoval aj Batman, avšak, musím sa priznať, že do budúcna by som očakával predsa len väčšie zmeny. Ak naposledy ľudia nazývali fantastický Ragnarök ako rozšírenie God of War z roku 2018, identickú vetu budú aplikovať aj v prípade sequelu pavúčieho muža.
Stretneme sa v rozšíreniach…
Marvel’s Spider-Man 2 je jedným z adeptov na titul roka. Fanúšikovia komiksov ho budú mať ako náplasť po naozaj priemerných MCU filmoch posledných mesiacov, no aj náhodní okoloidúci dostanú výborný akčný titul s miestami dych berúcim vizuálnym stvárnením.
Súbojové sekvencie, napriek ich početnosti, nenudia, autori neprestajne prichádzajú s novými nápadmi, pričom niektoré misie sa vám svojou veľkoleposťou zaryjú hlboko do pamäti – stačí si zahrať úvod, ktorý je v tomto ohľade obrovským katalyzátorom výborného príbehu ako vystrihnutého z tej najlepšej série vzájomne previazaných komiksov.
Mojou najväčšou výčitkou preto zostáva technický stav pred vydaním. Autori ale už sprostredkovali hneď niekoľko opravných patchov.
Vy už preto s najväčšou pravdepodobnosťou dostanete titul dotiahnutý k takmer úplnej dokonalosti. Preto by nebolo celkom fér, aby som podobný neduh (ktorý mi vadil zďaleka najviac) zohľadňoval aj vo výslednom hodnotení. Druhý Marvel’s Spider-Man preto odchádza so záverečným hodnotením 9/10 a prianím, aby ma do virtuálneho New Yorku vrátilo ešte nejaké DLC.
