Na nože: Glass Onion RECENZIA
Rian Johnson tri roky po prekvapivom úspechu svojej extravagantnej detektívky prichádza s jej pokračovaním, ktoré produkčne zaštítil digitálny kráľ menom Netflix. Dokázal však scenárista a režisér v jednej osobe úspešne nadviazať na svoj hit? Prípadne je tento sequel slabším odvarom úspešného starosvetského konceptu stále výbornej jednotky? Práve na tieto otázky sa vám pokúsi odpovedať dnešná recenzia snímky Na nože: Glass Onion.
Ja mám vlastne Riana Johnsona rád. Nie som vyložene jeho fanúšikom, avšak so Star Wars: Poslední Jediovia nemám žiaden zásadný problém – narozdiel do väčšiny fanúšikov. Prvotné Na nože ma tiež mimoriadne bavilo (hoci ten film chyby mal a nešlo o scenáristicky dokonalú prácu). Asi vás teda neprekvapí, že som sa na Glass Onion v podstate tešil. Marketingovej kampani som sa účelovo vyhol, nakoľko dnešným trailerom už nemožno veriť.
Moje očakávania teda pramenili výhradne z predchádzajúcej tvorby tohto filmárskeho zoskupenia. Či už sa vám páčil štýl, ktorým sa prostredný diel novej Star Wars trilógie vydal, alebo naopak, jedno Johnsonovi uprieť nikto z nás nemôže. Je to šikovný scenárista a výborný režisér, ktorý má zmysel pre detail a cit pre estetické vizuálne stvárnenie.
Ostatne, Na nože bolo sympaticky komornou záležitosťou tvorenou niekoľkými interiérmi a exteriérmi. No napriek tomuto obmedzeniu tá snímka čarovala zábery, ktoré by jej iné opulentné projekty mohli iba ticho závidieť. Ako teda dopadol prechod rozbiehajúceho sa detektívneho univerza na digitálnu platformu? Dokázal Rian ustáť takmer absolútnu kreatívnu slobodu, prípadne sa opätovne ukázalo, že ak niektorým tvorcom rozviažete ruky, môže to byť kontraproduktívne?
Masky, hádanky a hry
Istému porovnávaniu sa nevyhneme. To je údel snáď každého pokračovania úspešnej či neúspešnej série. Druhý diel je zasadený do roku 2020. Teda do obdobia, kedy zúrila asi najsilnejšia vlna vírusu COVID-19, ktorý na dlhú dobu ovplyvnil nás všetkých a i filmovanie mnohých projektov. Samotná snímka toto nešťastné obdobie využíva k ľahkej komike, avšak po chvíli je zrejmé, že ide iba o akýsi doplnok, ktorý s príbehom ako takým nemá nič spoločné.
Každopádne, centrom diania je mysteriózna hra miliardára Milesa Brona (Edward Norton). Bohatý magnát si pozve niekoľkých známych, vrátane Benoita Blanca (Daniel Craig), na svoj súkromný ostrov s prehlásením, že počas ich návštevy zomrie. Čo sa skrýva za týmto tvrdením a ako smrtiaca bude celá hra pre jej účastníkov vám už ale bude musieť rozpovedať film samotný.
Hravosť na prvom mieste
Johnson rád prekvapuje. To už vieme nejakú dobu. A ak by sa niekedy pustil do tvorby mysterióznych stolových hier na štýl Cluedo, myslím, že by mu to išlo. Na nože: Glass Onion je mimoriadne dômyselnou skladačkou, ktorá nezriedka s divákom pracuje naozaj zaujímavými spôsobmi. V konkrétnych momentoch mu vyložene klame. Samozrejme, Johnson to robí férovým spôsobom, nie obmenou videného či počutého deja. Režisér a scenárista v jednom si pritom zakaždým dáva pozor, aby bol minimálne jeden krok pred samotným divákom.
Niečo podobné je, samozrejme, iba dobré. Podobná hra nás všetkých počas pozerania udržuje v príjemnom napätí. A taktiež v očakávaní typického rozuzlenia, kedy zistíme, čo všetko sme prehliadli a hlavný detektív zachytil. Lenže duša projektu sa v tom tentokrát predsa len trochu zamotala. V žánrovej detektívke je totiž minimum tradičného, pre diváka stimulujúceho, pátrania. Glass Onion má bohatú súpisku rôznorodých postavičiek, kde sa musí každá aspoň na krátky moment prejaviť. To má ale za následok, že expozícia trvá zhruba polovicu filmu a k nejakému zločinu dôjde skutočne až po dlhých šesťdesiatich minútach.
Dômyselný labyrint bez katarzie
Neznamená to nutne, že by sa vôbec nič nedialo, avšak snímka pomerne dlho nastavuje pešiakov na šachovnici a nič skutočne prevratné s nimi nerobí. Humor, bizarnosť, ľahká mystika i exotika prostredia. To všetko tam je. Chýba však háčik, ktorý by sa o diváka poriadne zachytil a držal ho počas celej bohatej minutáže. A ak dôjde na to šťavnaté pátranie, sofistikovane poskladaný príbeh opätovne zaradí spiatočku. Následne sa venuje všetkému možnému, akurát nie brilantnosti ústredného protagonistu a jeho detektívnej genialite. Chápem, že Rian to takto asi chcel, no výsledok je kvôli tomu iba mierne zábavný a vyložene strhne snáď len na pár krátkych okamžikov.
Ak by som mal použiť porovnanie s prvotinou, tá si diváka získala v úplnom počiatku. A hoci taktiež pracovala s diváckymi očakávaniami, napätie sa v nej budovalo až do samotného záveru, kedy bol zločin definitívne vyriešený. Tu niečo podobné nenájdete, nakoľko je Benoit odstavený na druhú koľaj a do popredia sa dostáva iná postava, ktorej identitu vám, nanešťastie, prezradiť nemôžem.
Vo finále to príliš dobre nefunguje a výsledná skladačka síce do seba nakoniec zapadne, mnohé veci v nej sú pospájané prostredníctvom náhody. Tej ako diváci príliš neveríme a niekoľkokrát dokonca pôsobí veľmi hlúpo a nelogicky. V inej snímke by sme nad tým možno mávli rukou. Problém ale nastáva v momente, kedy pozeráme kvalitne vystavaný príbeh, ktorý však trpí nekonzistentným písaním. A to je nepochybne najväčším neduhom posledného veľkého filmu súčasného kalendárneho obdobia.
Vizuálne podmanivé
Obrazotvornosť v spojení so zvukovou zložkou je tu na veľmi vysokej úrovni. Johnson prichádzal so skutočne krásnymi zábermi aj v jeho jedinom Star Wars filme (škoda prakticky mŕtvej trilógie pod jeho vedením). A aj tu sú relatívne komorné kulisy využité k absolútnemu úžitku. Snímka pôsobí exoticky, atraktívne a všetko na obraze nádherne kontrastuje a podporuje pôsobivú vizuálnu zložku. Naozaj si pritom nespomínam na krajší (hraný) film z produkcie Netflixu.
Príležitostne si však všimnete drobné chyby v strihu či nešťastne osvetlenú scénu. Len ťažko povedať, kde presne nastala chyba, keďže ide o úplne zjavné problémy. Našťastie k nim ale nedochádza veľmi často a vyrušia vás iba niekoľkokrát.
Trochu ma však prekvapilo herecké vedenie režiséra. Chápem, že postavy sú zámerne vedené ako karikatúry, no v konkrétnych situáciách mi prišlo, že osadenstvo až zbytočne tlačí na pílu. Najviac je to cítiť v prvej polovici snímky z Daniela Craiga, ktorý je vyloženým hlupákom. Áno, v jeho prípade to má scenáristické opodstatnenie, no aj tak mi to prišlo príliš. Dúfam pritom, že potvrdený tretí diel v tomto ohľade spustí nohu z plynu a z Johnsona sa tak nestane druhý Taika Waititi. Teda režisér, ktorý jednoducho nepozná adekvátnu mieru.
Benoit Blanc a jeho druhý veľký prípad
Rian Johnson nie je zlý režisér a už vonkoncom nepatrí medzi brakových scenáristov, aj keď sa ho snažia odporcovia Posledných Jediov takýmto spôsobom neprestajne (už päť rokov) vykresliť. Opak je ale pravdou. Dokáže s ľahkosťou charakterizovať postavy prostredníctvom akcie i dialógu a súčasne bezproblémovo vystavia dômyselné logické klbko, ktoré postupne rozpletá a podľa potrieb príbehu zasa zamotáva.
Ako aj jeho predošlá detektívka, i v tomto prípade ide o naozaj pôvabnú záležitosť, ktorá je plná audiovizuálnych nápadov, extravagantných kostýmov a príjemného hudobného podkreslenia. Áno, je cítiť, že snímka vznikala počas covid reštrikcií a je predsa len o niečo komornejšia. Avšak celková elegancia jednotlivých scén hravo vynahradí určité limity dôb minulých. Pomáha tomu i pestrý soundtrack a originálna hudba, pretože spoločne dodávajú mnohým scénam adekvátnu šťavu.
Súčasne Johnson prichádza s dômyselnou hrou, ktorá nezriedka divákovi klame, metie ho a snaží sa mu prostredníctvom poloprávd a zamlčaných výpovedí odprezentovať necelistvý obraz. K tomu sofistikovaná naratívna štruktúra postupne pridáva ďalšie a ďalšie dieliky. No a tie vo finále vytvoria jasnú skladačku, ktorá dáva zmysel a je poctivo vystavaná i vopred pripravená. A to je moment, kedy sa prejavuje Rianova sila a hravosť pri tvorbe pútavého príbehu. Má to totiž neuveriteľne v ruke.
Končí nešťastne
V čom teda tkvie pomyselný kameň úrazu? Pravdepodobne v tom, že to tentokrát nie je detektívka. Respektíve je, no tradičné pátranie a klasický žánrový prístup známy z jednotky je tu prítomný asi na pätnásť minút. Namiesto toho tu máme podobné pokračovanie ako v prípade Dannyho dvanástky od Stevena Soderbergha. Aj tam bol scenár brilantne spracovaný, avšak vo finálne to bol heist film bez skutočnej lúpeže. Tu máme zločin, ale ozajstnej, poctivej detektívnej práce je tu pramálo. A to je vzhľadom na žáner zásadný problém.
Všetko nakoniec zabíja zbytočne opulentný a polopatistický záver, ktorý pôsobí ako tradičná agitka stále nepríjemne prerábajúceho Netflixu a Benoit Blanc v podaní Craiga v ňom hrá druhé husle. Áno, kritika súčasnej spoločnosti, kapitalizmu a intelektuálneho deficitu predstaviteľov vrcholných pozícií konkrétnych priemyslov je vítaná, avšak v takejto podobe je až príliš jednoduchá a neveľmi podnecujúca. Namiesto vianočného darčeku od Johnsona vo forme ďalšieho detektívneho hitu sme ako diváci dostali len satirickú divadelnú hru, ktorá síce poteší zdanlivou komplexnosťou, ale pri spätnom zamyslení si uvedomíte, že ide vlastne iba o efektne zaobalenú banalitu.
A to je azda najväčší dôvod, prečo z vás pokračovanie neočakávaného detektívneho úspechu vyšumí rýchlejšie, než by ste chceli. A taktiež aj rýchlejšie, než by chceli samotní tvorcovia. Zostanú vo vás síce audiovizuálne perličky, atraktívne kulisy či výstrednosť svojského Benoita, s odstupom času si ale uvedomíte, že vo vás pokračovanie absolútne nič nezanechalo. A to je veľká škoda. Práve preto odchádza Na nože: Glass Onion s nie veľmi prívetivou známkou 4/10.
