Keď sa ocitnem na premiére filmu od českých alebo slovenských tvorcov, vždy sa ma zmocní fantastický pocit. Reálne pozerať našu domácu tvorbu je najlepší spôsob, ako ju posúvať ďalej. Nech sa deje, čo sa deje, vždy ju treba podporovať – aj keď konkrétny projekt sklamal. Najúžasnejšie však je, keď z československej kolaborácie vzíde naozaj podarený film, za ktorý sa nemusíme hanbiť, ba práve naopak naň môžeme byť hrdí! Podarilo sa niečo takéto Jiřímu Mádlovi s jeho druhým režisérskym počinom?
Na streche RECENZIA
Profesor Rypar (Alois Švehlík) poskytne dočasné útočisko Songovi (Duy Anh Tran), mladému Vietnamcovi, ktorého našiel na streche svojej bytovky. Nenápadný pán, ktorý je nahnevaný na väčšinu sveta, by nikdy netipoval, ako veľmi mu rozhodnutie zájsť si na cigaretku zmení život. Dokážu spolunažívať? Bude to pre dvojicu zdanlivo odlišných ľudí vôbec mať význam, alebo si zbytočne otrávia existenciu?
Znie vám táto zápletka mierne povedome? To asi každému. Podobný príbeh bol totižto natočený už miliónkrát. Najviac zo všetkých sa podľa ľudí plných predsudkov podobá na drámu Gran Torino od Clinta Eastwooda. Môžno vám príde zvláštne, že toto je vôbec prvý aspekt filmu Na streche, ktorý opisujem, no má to jednoduchý dôvod. Chcem to mať za sebou. Recenzia totižto nemá byť o tom, na aký iný počin sa posudzovaná snímka podobá, kto sa kým inšpiroval alebo prečo to raz bolo lepšie ako inokedy. O čom však má byť, je jej kvalita.
Deľba podstatného od menej podstatného
Na streche je takmer komorná dráma s mnohými, opakujem, mnohými prvkami komédie. Hneď zo začiatku je vidieť, že režisér/scenárista Jiří Mádl svoj projekt pevne chytil do rúk a nebál sa prizvať aj ruky pomocné. Tie predstavuje napríklad hlavný kameraman Martin Žiaran, ktorého skvelá práca posúva kvalitu o stupienok vyššie. Opäť si určite hovoríte, že je zvláštne riešiť kameru ešte predtým, ako sme sa porozprávali o základnom bloku každej drámy, ktorým je príbeh. Ako tomu bolo vyššie, aj toto chcem mať za sebou.
Ide totižto „len“ o vec vonkajšieho spracovania. Filmárstvo je samo o sebe umením, ale v prípade snímky Na streche určite nie je hlavným záujmom diváka. K tomuto vám možno napovedalo pomenovanie „komorná dráma,“ ktorým som Na streche označil. Čože to znamená? V skratke ide o to, že takýto druh filmu zamieňa veľkoleposť za osobnosť. Žiadne veľké scény a dokonca ani zbytočné plytvanie časom. Čokoľvek sa na plátne deje, vrátane samotného filmárstva, je len prostriedok, ktorý nám odovzdáva informácie o intímnych pocitoch postáv. A práve to novinku definuje perfektne.
Nedáva to zmysel, ale má to význam
Pokiaľ čakáte, že v týchto odstavcoch vám konečne prezradím niečo viac z príbehu, opäť sa pletiete. To sa vôbec nechystám. Čo dáva zmysel s vyššie popísanou definíciou filmu Na streche, je, že na príbehu z veľkej časti nezáleží. Ono by vám to o samotnom pocite z jeho sledovania aj tak nič nepovedalo. Ide tu o fantastické postavy. Dvaja ľudia, ktorí majú hĺbku, sa ocitli vo svete plytkosti a trpkosti. Nejde ani tak o spôsob, ktorým sa so svojimi životnými výzvami vysporiadajú (alebo sa o to aspoň pokúsia), ako skôr o to, čo ich k tomu dovedie.
Preceňovanie a podceňovanie seba a ostatných, sebarealizácia, súvislosti s minulosťou a dospievanie k nejakej budúcnosti. Vyzerá to tak, že písanie scenáru ide Mádlovi od ruky. Pokiaľ sa nad tým poriadne zamyslíte, naozaj nie je veľa filmov, ktoré sú hnané postavami a ich vnútornými pocitmi. Väčšina príbehov pôsobí, ako keby si tvorca vymyslel koniec svojho deja a potom spätne rozmýšľal, ako sa doňho dopracovať. Nepochybujem, že Mádl to spravil podobne. Podarilo sa mu však vytvoriť ilúziu, ktorá sa na plátne skvelo rozuzľuje.
Veď aj tak je to jedno, tak sa aspoň zasmej
Najväčšia sranda je na tom všetkom to, že začiatok a koniec deja sú jediné veci, na ktorých vôbec záleží. Samozrejme mi dáte za pravdu, ak vám poviem, že v živote sa nie vždy všetko podarí. Vaša snaha proste občas vyjde nazmar. Prečo by to potom nemalo podobne vyzerať aj vo filmovom príbehu, ktorý je dopredu hnaný postavami, teda istou mierou realizmu? Môžno si hovoríte, že to znie tak, ako keby bol Na streche dielom pesimistu. Opak je však pravdou.
Na veľa veciach, o ktoré sa postavy snažia, nakoniec nezáleží. S kontextom príbehu to dáva skvelú životnú lekciu, respektíve ich je hneď niekoľko. V skratke nám film hovorí, že vždy treba hľadať iné riešenie, nesmieme sa pozabudnúť v minulosti a keď niečo nevyjde, možno to nakoniec vôbec nevadí. Tieto vágne poučky tvoria skvelú súhru s množstvom naozaj ľudského a úprimného humoru. Možno sú tieto odstavce chybami, možno na nich nezáleží. Najlepšie je totižto film Na streche opísaný ako takmer dokonalá kombinácia drámy a komédie.
Zhrnutie
Na streche je typ filmu, pri ktorom sa nezameriavate na konkrétnosti, ale široké posolstvá a emócie príbehu. V deji je viacero nedostatkov, ktoré zvyšku ubližujú, no nie natoľko, aby sa vytratili všetky podstatné témy. Vyššie spomenutá kamera Martina Žiarana je na naozaj vysokej úrovni, pričom nesklamali ani René Rypar a jeho hudba.
S réžiou nemal najmenší problém Jiří Mádl, ktorý má pred sebou ešte veľmi dlhú a plodnú kariéru. Áno, do jeho fantastického scenára sa zatúlali aj plytké vedľajšie postavy Márie Bartálos či Vojtěcha Dyka, no titulná dvojica starého pána (Alois Švehlík) a mladého Vietnamca (Duy Anh Tran) spolu tvoria to, čím tento počin je: jeden z najlepších československých filmov za dlhší čas. Zo všetkých dôvodov si snímka Na streche zaslúži hodnotenie 8/10.
