Najlepšie hudobné filmy, ktoré sa oplatí vidieť
Kvalitné hudobné filmy vznikajú každý rok. Tie mainstreamové majú v kinách pravidelne slušnú návštevnosť. Festivalové hudobné filmy zase radi oceňujú kritici. Mnohé z nich nám ukazujú životné príbehy skutočných legiend, ktoré dnes pozná každý.
Čo však hudobné filmy, ktoré sú životopismi hudobníkov, ktorí už dlho nežijú, no ich hudba je relevantná aj dnes? Čo kapely, ktoré kedysi boli kontroverzné, no svojich filmov sa dočkali až teraz? No a čo snímky, v ktorých hrdinovia sú pankáči s Downovým syndrómom? Toto sú niektoré z nich.
5. Walk the Line (2005, réžia: James Mangold)
Country spevák a skladateľ Johnny Cash bol možno prvý a určite najznámejší man in black v rockovej hudbe. Smrť staršieho brata, komplikovaný vzťah s otcom, prvé hity, alkohol a drogy, nová láska, ktorú našiel v speváčke a komediantke June Carter. Potom legendárny koncert vo väznici a ďalších asi päťdesiat albumov. A zaslúžený pokoj. Réžie sa chytil James Mangold a hlavné úlohy dostali prvotriedni herci.
Walk the Line z roku 2005 mal, ako jediný z nášho výberu, oscarové ambície. Jeho najväčším tromfom bola, pochopiteľne, hudba a herecké výkony. Joaquin Phoenix si vtedy pripísal svoju druhú nepremenenú nomináciu, Reese Witherspoon si sošku odniesla za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe.
Svojho času očakávaný (a komerčne úspešný) film bol však rokmi zatienený nielen silnou filmografiou hlavného herca. Hollywood každoročne vypustil do sveta aspoň jeden emóciami nabitý trhák, životopisný film nevynímajúc. Walk the Line sa pomaly vytratil z povedomia tak, ako aj samotný man in black. A to je škoda.
4. The Dirt (2019, réžia: Jeff Tremaine)
Kapela Mötley Crüe patrila v osemdesiatych rokoch medzi veľké hviezdy amerických hitparád. Zhýralý životný štýl jej členov pôsobil ako karikatúra hesla „drogy, sex a rock and roll“, všetky známe klišé dovedené do extrému. Presne takým je aj film The Dirt. Je v ňom dekadentná (ale aj dementná) zábava, metal, hlášky a nad tým všetkým visí otázka, čo by sa stalo, keby hlupáci nemali šťastie.
Takúto kapelu mohol vierohodne zachytiť jedine človek zodpovedný za Jackass, Jeff Tremaine. V jednej z úloh sa objaví aj raper Machine Gun Kelly, presnejšie ako bubeník Tommy Lee (ten, ktorý sa rád bije so ženami a s inými hudobníkmi).
Film u kritikov veľa chvály nepobral. Ak sa ale stále dokážete zasmiať na tom, ako sa niekto kope do hlavy, alebo ak ste skúšali hlavou preraziť drevenú dosku, zabavíte sa.
3. Lords of Chaos (2018, réžia: Jonas Åkerlund)
Ak Mötley Crüe vyzerali, ako by ich na zemský povrch teleportovali z vesmíru, tak členov nórskej black metalovej kapely Mayhem vyvrhlo na povrch samotné peklo. Nórsky black metal je fascinujúcou etapou v metalovej hudbe. Dal hudobnému svetu niekoľko dobrých kapiel, ale aj jednu samovraždu, dve vraždy a niekoľko vypálených kostolov. Začiatok deväťdesiatych rokov bol teda divoký nielen na Slovensku. Súhrn toho podstatného z tejto scény nájdete v Lords of Chaos. Okrem životopisného filmu tu máme vraj aj triler, a dokonca aj horor.
Z hercov najviac zaujme Rory Culkin. Ten si zahral kľúčového člena Mayhem, tvora s prezývkou Euronymous. Rory s pomaľovanou tvárou stále nevyzerá tak hrozivo ako starší Macaulay, no sami doma by ste s Euronymousom v jeho podaní asi ostať nechceli.
2. Control (2007, réžia: Anton Corbijn)
Hoci anglická kapela Joy Division fungovala len štyri roky, ich odkaz je aktuálny aj po štyridsiatich rokoch. Od roku 1980, kedy si spevák Ian Curtis zobral život, sa v každom nasledujúcom desaťročí našlo niekoľko hudobníkov, ktorí sa ku odkazu Joy Division hrdo prihlásili. Control nám ukazuje príbeh mladej kapely a predovšetkým jej nešťastného frontmana.
Režisér Anton Corbijn je predovšetkým skúseným fotografom. Film má v sebe dokumentárny realizmus, vizuálne je príťažlivý tak ako Corbijnove čiernobiele fotografie. Našťastie je tiež zbavený akejkoľvek patetickej alebo komickej scény. Aj tým sa Control odlišuje od niektorých filmov z tohto výberu.
1. The Punk Syndrome (2012, réžia: Jukka Kärkkäinen, J-P Passi)
Fínsky dokumentárny film Kovasikajuttu zachytáva nielen kapelovú rutinu punkového zoskupenia Pertii. Jeho členovia Pertti, Kari, Sami a Toni sú totiž buď autistami, alebo žijú s Downovým syndrómom. Od roku 2009 si vytvorili zástup fanúšikov, pričom koncertne vycestovali aj za hranice rodnej krajiny. Nie každej kapele sa to podarí.
Vo filme napríklad uvidíte, ako si môže punker užiť pedikúru, alebo aké to je písať text o káve, ktoré je dobrá len vtedy, keď ju pijete. Zistíte, že aj rocker s Downovým syndrómom môže mať zlomené srdce. No The Punk Syndrome hlavne ukazuje, že punkerom môžete byť aj vy, ak chcete. Stačí, že vás frustruje realita bežných dní a máte talent. Film má humor, ale aj srdce.
Máte aj vy svoj obľúbený hudobný film? Ak áno, podeľte sa s nami o svoje tipy.
