Neboj sa, zlatko RECENZIA – Po svojom komediálnom debute si Olivia Wilde opäť sadla na režisérsku stoličku. Tentoraz však rapídne otočila žáner a prináša mysteriózny, až psychologický triler. Zavedie nás do utopistickej spoločnosti v 50. rokoch, kde môžu páry žiť v mestečku ideálnym životom. Jedinou podmienkou je diskrétnosť. Lenže čo keď veci prestávajú hrať?
Neboj sa, zlatko – RECENZIA
Film nás hneď od svojho začiatku prenesie do stredu diania. Vidíme krásne prostredie polovice minulého storočia tak, ako nikdy nevyzeralo. Ale presne o to ide – idealistický svet projektu Víťazstvo, v ktorom muži každé ráno odchádzajú pracovať na prísne tajných projektoch a ženy ostávajú v domácnosti. Zvyšok času posedávajú pri bazéne s drinkami či nakupujú.
Lenže nič na prvý pohľad perfektné zrejme nemôže naozaj existovať. To si začne uvedomovať aj hlavná hrdinka Alice (Florence Pugh). Ako ostatné manželky odprevádza každé ráno do práce svojho muža Jacka (Harry Styles). V na prvý pohľad komickom, ale vo svojom podstate mrazivom zábere tak vidíme v rade farebné Studebackery ako opúšťajú štvrť.
Skvele navodená atmosféra a hromadiace sa tajomstvá
Hneď tu by som vyzdvihol prácu kamery, za ktorou stál Matthew Libatique. Perfektne dokázal nejedeným záberom vystihnúť atmosféru a priniesť skľúčené pocity či dokonca úzkosť. K tomu ešte perfektne podčiarkuje vyznenie emócií neštandardný soundtrack.
Tajomno sa však buduje aj rozhovormi postáv. Napríklad od samého začiatku každý spomína mysteriózneho Franka (Chris Pine). Záhad sa však začne hromadiť a dejú sa veci, ktoré si hlavná hrdinka nevie vysvetliť. K tomu sa ich začne spytovať aj jedna zo žien zo susedstva, Margaret (KiKi Layne). Čo tam vlastne robia? Odkiaľ pochádzajú ich zásoby? Na čom odchádzajú pracovať muži každý deň?
Scenár sa miestami stráca sám v sebe
Divák samozrejme nemôže očakávať, že mu budú tieto odpovede servírované hneď. Avšak príchod na ne sa zamotáva v scenáristických kľučkách a odbočkách, ktoré aj po rozuzlení nemali v podstate žiaden dôležitý dopad na smerovanie deja (napríklad pád lietadla).
Miestami snímka stavila skôr na prezentovanie toxickej maskulinity a témy feminizmu ako na dej samotný. Pravda, režisérka aj s trojicou scenáristiek to dokázali servírovať rozumnými dávkami a tak to nepôsobilo nasilu pretláčané ako v niektorých iných súčasných produkciách.
Strih, ktorý nechá diváka v pozore
Zvrat, ktorý sa na konci odohral, bol vo svojej podstate šokujúci. Ak má však človek pozretých už niekoľko utopistikých, sci-fi či podobne ladených projektov, vie to predpokladať ako jeden z možných záverov. Tak som sa trochu nevedel ubrániť pocitu, že som pozeral 123 minút dlhú epizódu Zóny súmraku (či pre novšieho diváka Black Mirror).
Avšak film ako taký nestavil na dej samotný (ktorý si uvedomíte, že vo svojej podstate nie je nejak komplikovaný), ale na cestu k zodpovedaniu otázok. Hlavnú hrdinku tak vidíme opätovne prepadať panike a presviedčanú o tom, že je všetko v poriadku. Tu navyše rýchlymi strihmi nechávajú diváka v neistote, čo sa medzi scénami odohralo.
Neboj sa, zlatko RECENZIA – Zhrnutie
Vo výsledku je teda Neboj sa, zlatko okúzľujúcim a znepokojujúcim kúskom zároveň. S kamerou a zvukom prináša scény, ktoré nejednému sledujúcemu dokážu privodiť pocity úzkosti. Režisérka si vo filme sama aj zahrala a k tomu dokázala priniesť ďalšie poriadne herecké obsadenie. Okrem spomenutých tu vidíme Gemmu Chan, Nicka Krolla či Timothyho Simonsa (a jedno nečakané burlesque cameo).
Na druhej strane však pokrivkáva po scenáristickej stránke. Je jasné, čo sa tvorcovia snažili povedať, miestami sa však zrejme strácali v samotnom skripte a nikam nevedúcim momentom. Film je však určite príjemným (aj keď tu je protirečenie proti mrazivému), technicky výborne zvládnutým kúskom, ktorý netreba vynechať. Dal by som mu hodnotenie 6,5/10 (pričom jazýček váh kolísal medzi 6,5 a 7).
