Plastic Symphony RECENZIA – Režisér Juraj Lehotský (Nina, Zázrak, Slepé lásky) vo svojom najnovšom filmovom počine, Plastic Symphony, zobrazuje príbeh dvoch nevlastných bratov. Dávid rád sadí kôstky, je komunikatívny a úsmev mu z tváre nemizne ľahko. Matúš je hudobným virtuózom, zdráha sa citov a zhovorčivosti, radšej sa vyjadruje prostredníctvom svojich skladieb. Navonok absurdné duo spájajú dve veci – vzájomná bratská láska a hra na basu v centre Viedne.
V slovensko-česko-poľskej snímke sa v hlavnej úlohe predstavila mladá vychádzajúca hviezda, Poliak Bartosz Bielenia (účinkoval vo filme Corpus Christi, snímka bola nominovaná na Oscara v kategórii Najlepší zahraničný film). V bratskom tandeme ho doplnil Vojtěch Zdražil (Dávid). Judit Bárdos stvárnila opatrovateľku Lenku, úspešného muzikanta Alberta si zahral rumunský herec Sabin Tambrea.
Spod igelitu do Viedenského Koncerthausu
Matúš a Dávid žijú skromným životom, no nebývalo to tak vždy. Starší z bratov mal vykročené k sľubnej hudobnej kariére, študoval na prestížnej univerzite v Berlíne. Jeho napredovanie skomplikovalo úmrtie adoptívnej matky a z tohto dôvodu opúšťa nemeckú metropolu. Po návrate do Bratislavy sa svojej vášni venuje naďalej, zmenila však podobu. Spoločne s bratom pravidelne cestujú vlakom do Viedne, kde v centre mesta hrajú známe skladby a symfónie pre turistov. Počas svojich pracovných výletov sa Dávid spoznáva s opatrovateľkou Lenkou, ktorej sa zapáči jeho nekončiaci optimizmus.
Stephansplatz je ale pre Matúšove vízie primalý, začínajú ho tlačiť nenaplnené topánky úspechu. Neváha preto prijať lukratívnu ponuku od bývalého spolužiaka Alberta, bez mihnutia oka vymieňa hru na basu s bratom za koncertovanie pre viedenskú smotánku. Postupne sa duo začína rozpadať a obaja sa vyberajú po dráhe sólistov. Dávid sa bližšie spoznal s Lenkou a tá mu vybavila prácu kuchára v dome pre seniorov, kde môže radosť rozdávať plnými naberačkami. Matúš má presne to, po čom vždy snil – uznanie publika a nekončiaci potlesk, no ani tieto aspekty úspechu ho nerobia skutočne šťastným. Dozvedá sa znepokojujúcu novinu, ktorá jeho kariéru opäť položila na kolená. Opúšťa Viedeň a znova sa udomácňuje v Bratislave.
Hodnotenie
Plastic Symphony vás od úvodných minút zaujme nádherným vizuálom. O kameru sa postaral Timotej Križka. Jeho umenie najviac vynikne v dlhých scénach bez strihu, ktorých je vo filme nemálo. Zábery skvelo doplnila postprodukcia. Snímka preto nepôsobí plastovo (aj keď to má v názve) či chladne, ale farby živo dotvárajú príbeh dvoch nevlastných bratov. Čo sa týka samotného scenára, ten už na tom nie je tak oslnivo.
Najviac zlyháva v dialógoch, najmä medzi dvomi hlavnými protagonistami. Aj keď chápeme režisérov zámer vykresliť Matúša ako životom ubitého umelca, ktorý radšej chytí do ruky sláčikový nástroj než vysloví pár viet, no na plátne to divácky nepôsobí najatraktívnejšie. Talent oboch hercov sa nedokáže naplno prejaviť, ich vzájomné interakcie sú strohé, neúprimné, s veľmi malým dúškom uveriteľnosti.
Celkovo sme mali pocit, že sa Plastic Symphony snaží zapôsobiť na diváka muníciou, ktorou nedisponuje vo svojom arzenáli. Idea príbehu je netypická a osviežujúca, ale jej prevedenie zlyháva. Často krívalo tempo filmu. Scény, ktoré mali byť kratšie, boli miestami zbytočne neuťaté prestrihom, a naopak chvíle, ktoré si zaslúžili viacej času na striebornom plátne, sa ho nedočkali.
Bartosz Bielenia nesklamal
Výkon poľského herca nadchol, a jeho dlhotrvajúca príprava na Plastic Symphony nebola márna. V rozhovore pre Denník N prezradil, že sa pre rolu vo filme naučil slovenskú výslovnosť a slovenčine aj trocha rozumie. Taktiež dodal, že sa učil hrať na violončele cez aplikáciu Zoom, lebo nechcel len napodobňovať hru na sláčikovom nástroji. V konečnom výsledku bol skvelou voľbou režiséra Juraja Lehotského. Majstrovstvo Bartosza Bieleniu tkvie najmä v jeho mimike, prežívanie pocitov je viditeľné na každom pohybe tváre.
Vojtěch Zdražil mu sekundoval úctyhodne. Hlas českého herca ale vo filme nezapočujete, ten mu v Plastic Symphony zapožičal Oliver Arsztalos. Judit Bárdos sa mihla v snímke minimálne, a preto sa s jej postavou nedokážete veľmi stotožniť. Sabin Tambrea svoju postavu namysleného kariéristu stvárnil viac než dôveryhodne, no dodal celkovému príbehu len plytkú energiu zápornej postavy.
Plastic Symphony RECENZIA – Zhrnutie
Šťastie neznamená vždy úspech a úspech nie je vždy šťastím. Tak ako skvelý filmový námet nedosiahne vždy svoj plný potenciál. Plastic Symphony je ambicióznym projektom režiséra Juraja Lehotského, no väzy mu lámu nedopracované dialógy a tempo jednotlivých scén. Crescendo filmu, taktiež, nebolo uspokojivé, a druhá tragická udalosť v Matúšovom živote prišla z ničoho nič.
Najsilnejšími stránkami filmu sú jeho vizuál a výkon Bartosza Bielenia. Perfektná kamera Timoteja Križku je veľkolepá, v našich končinách nie často vídaná. Poliak nadviazal na fantastickú prácu z Corpus Christi, a sme zvedaví, v ktorom filme ho ešte budeme mať možnosť vidieť. Zhrnuté, podčiarknuté. Plastic Symphony si odnáša 6,5/10.
