Nový Predátor bude desiť, ale primárne svojou výslednou kvalitou
Dlho predtým, než sa začala písať táto recenzia titulu Predator: Hunting Grounds, som jej autorom a vlastne ani hre ako takej kladné prijatie nepredpovedal. Kompletná marketingová kampaň bola koniec koncov chudobná, nevýrazná, dokonca možno použiť slovo mdlá.
Po vydaní gameplay videí mnohí stratili akýkoľvek záujem investovať svoj cenný čas do nového Dead by Daylight v kabáte populárnej akčnej značky rokov osemdesiatych, ktorá patrí k režisérskym klenotom Johna McTiernana.
Osobne im to ani nevyčítam. Ostatne v dobe, kedy pripadne na jeden týždeň päť nových titulov, si môže každý vybrať to dobré a zvyšné hry ignorovať úplne. Každopádne to nič nemení na fakte, že početné herné portály a publikujúce stránky sa musia venovať i nekvalitným projektom.
Práve preto som sa na Predator: Hunting Grounds určitým zvráteným spôsobom tešil. Do hrania som sa púšťal s nulovými očakávaniami dúfajúc, že dostanem aspoň niečo. Minimalistický záblesk kvality, prípadne štipku originality alebo zábavnosti. Ako to teda vo finále dopadlo? Myslím, že nič výrazne nepokazím, keď prehlásim, že to bolo naozaj tak zlé, bolestivé a kruté, ako sa očakávalo.
Kultové monštrá vo virtuálnom svete hier
Predátor i Votrelec sa svojou podstatou a fungovaním ideálne hodia na herné adaptovanie. Sú to veľké monštrá, ktoré pre postavy predstavujú enormné nebezpečenstvo, ba priam okamžitú smrť za sprievodu mučivých výkrikov strachu a agonickej bolesti.
Ich prítomnosť a samotná existencia by vás mala znepokojovať. Odporný vzhľad a bravúrna práca dizajnérov, ktorí vynaložili nemalé množstvo kreativity pri vytváraní odstrašujúceho výsledku, priniesla svoje plody. Tie mali podobu monštier, ktoré pôsobia ako dokonalá ilustrácia najstrašnejších nočných môr života. Súčasne však obe stvorenia budia u každého človeka nevídaný rešpekt.
Obaja sú rovnocennými oponentami a excelujú v umení lovu i zabíjania. Najmä preto je až bizarné, že sa tomuto duu v hernom priemysle príliš nedarilo, aspoň nie za posledné roky. Zďaleka najlepšou hernou adaptáciou bola séria Aliens vs. Predator, respektíve jej prvé dva diely.
Bola to fantastická first person shooter značka. Umožňovala hráčom vžiť sa do kože vojaka, votrelca i predátora a prejsť si tromi výbornými kampaňami, ktoré boli pretkané hororovou atmosférou, na svoju dobu náramne zábavnou akciou a slušnou vizuálnou stránkou. Žiaľ, tu by sme mohli skončiť s vymenovávaním naozaj úspešných a kvalitných titulov, kde sa objavili títo neľudskí antagonisti.
Zostáva nám spomenúť už len survival akciu Alien: Isolation. Tá je minimálne z môjho pohľadu dokonale verným herným pokračovaním pôvodného filmu, ktoré si udržiava esenciálne vlastnosti skľučujúcej snímky a vďaka svojmu spracovaniu povyšuje prehĺbenie z hororového zážitku na dovtedy neprebádanú úroveň. Predátor sa však ďalšej mimoriadne kvalitnej hry nikdy nedočkal.
Predator: Hunting Grounds od počiatku prekvapuje
Predchádzajúce riadky mohli naznačovať niečo iné, ale do hrania som neprichádzal so žiadnymi negatívnymi pocitmi. Predsa len je pre legitímnu analýzu nutná objektivita, do ktorej nemôžu vstupovať prehnané emócie, či vopred vytvorená nechuť voči konkrétnemu projektu.
Aj napriek tomu ma úvodné minúty neuveriteľne prekvapili a myslím, že znechutia každého, kto za posledného pol roka hral akúkoľvek novinku súčasnej generácie (nutne sa ani nemuselo jednať o AAA záležitosť). Po vizuálnej stránke ide o brak. Predator: Hunting Grounds nielenže nevyzerá ako hra z roku 2020, ona by mohla veľmi ťažko súperiť s dobovými FPS akciami prvej dekády nového tisícročia.
Celá džungľová kulisa je neuveriteľne rozmazaná, neostrá, zle osvetlená a po grafickej stránke tak neaktuálna, až sa človek pýta, či to autori z Illfonic myslia vážne. Friday the 13th: The Game nebol v tomto ohľade nijak prevratný, ale oproti Hunting Grounds sa jedná o výdobytok modernej doby a ukážku technologických možností herných štúdií.
Dotyk minulosti
Naopak najnovší počin amerických autorov predstavuje jednu z graficky najzastaralejších hier, ktorá vychádza na prahu novej generácie a stojí za ňou veľký vydavateľ, presnejšie Sony Interactive Entertainment.
Už z predošlých videí sme všetci vedeli, že nepôjde o vizuálny vrchol subžánru, ale novinka z nejakého dôvodu pôsobí v konečnej a predávajúcej sa verzii ešte horšie ako pred ôsmymi mesiacmi v počiatočných ukážkach.
Niekde očividne musela nastať obrovská chyba. Ja dúfam, že sa pracuje na odstránení zmienených vizuálnych nepodarkov, keďže momentálne jedinou pomôckou, vďaka ktorej odlíšite strom od oponenta, je to, že po vás maskáčovo odetý terorista začne strieľať (a to rozhodne nepreháňam).
Najmä preto sú problémy technického rázu neakceptovateľnou súčasťou hry a hrania. Môže sa zdať, že vývojári si postupne odškrtávali všetky možné neduhy primárne konzolových (príležitostne aj počítačových) first person shooter titulov. Početné prepady snímkovania v nepochopiteľných častiach hry? Máme.
Neskoro sa načítavajúce textúry v každom druhom kúte? Samozrejme, že máme. Nevábivé grafické stvárnenie z dôb minulých? Dvakrát podčiarknuté a dôležitosť tohto kroku zvýraznená piatimi hrubými výkričníkmi.
Originalita opustila konverzačnú miestnosť
Odhliadnuc od toho, že Illfonic opätovne len preberá úspešný koncept a snaží sa ho nasadiť na populárnu filmovú značku, ktorá už má najlepšie obdobie, žiaľ, za sebou, Hunting Grounds by vo svojej podstate mohlo pôsobiť zaujímavo.
Priletíte na konkrétnu mapu s jasne danou úlohou, ktorá zahŕňa infiltráciu nepriateľského územia, bojovanie s teroristickými jednotkami a pašerákmi drog, zber informácií, či deštrukciu kontrabandu. Váš štvorčlenný tím tvorený výhradne živými hráčmi je neustále ohrozovaný vesmírnym trhačom chrbtíc, pričom v jeho koži sa ocitá piaty skutočný človek.
Tento základ by mal byť relatívne funkčný, hoci jeho vymyslenie zrejme netrvalo dlho, nakoľko sme takýto koncept na hernej scéne videli v rôznych variáciách mnohokrát predtým. Viem si však predstaviť jeho fungovanie a zábavnosť, ak by bol dotiahnutý do konca a umne prevedený. On ale ani zďaleka nie je.
Kritickým kameňom úrazu je prítomnosť troch máp, ktoré sa ale podobajú do takej miery, až máte pocit, že existuje len jedna. Skladajú sa asi zo štyroch väčších nepriateľských území a zvyšok tvorí výhradne džungľová výplň, ktorá zíva pustotou a príležitostne v nej zíva krvilačný predátor. Na podobnú hrateľnosť je to žalostne málo, pričom celková rozloha dostupných lokácií taktiež neohúri.
Ja ukážem cieľ, vy strieľate
Prvok jednej mapy funguje ideálne v hre ako Hunt: Showdown, kde okrem neustáleho hráčskeho nebezpečenstva čelíte rôznym obludám, pasciam a bossom. Tu sa však oponenti nachádzajú takmer výhradne vo väčších oblastiach a aj tam ste schopný všetkých vyzabíjať do niekoľkých minút, či dokonca sekúnd.
Úlohám chýba zásadnejšia diverzita a po prvých hrách by ste chceli zmenu. Tá sa ale nedostaví, čiže len bezmyšlienkovito pobehujete po identickej kulise vo forme džungle a plníte úplne rovnaké misie. Nie je medzi nimi absolútne žiaden rozdiel, pričom je vám úplne jedno, prečo ste vyslaný na danú misiu. Pre vás je dôležitý bod, do ktorého sa treba dostaviť a nudné dejové monológy okolo sú absolútne irelevantné.
V praxi všetko skĺzne do toho, že strieľate po protivníkoch a ak náhodou započujete, prípadne uzriete onoho predátora, pálite aj po ňom. Niečo podobné ale baví len pár minút. V prípade, že by ste dúfali v nejakú komplexnosť, nutnosť poctivo taktizovať, kryť si chrbát a tvoriť nádherne premyslené bojové útoky, tu nie ste na dobrej adrese.
Nakoniec sled opakujúcich sa udalostí smeruje k stereotypným záverom a kratším cutscénam. V nich vidíte odlet helikoptérou, rozhnevaného predátora alebo lovca obdivujúceho svoju ulovenú korisť, pričom tieto pasáže sa nijak nemenia.
Je to ako cvičná streľba
Lenže, čo robiť, keď si ani tú streľbu neužívate? Zabíjanie protivníkov v sebe nemá správny náboj, nakoľko gunplay je mizerne prevedený. Stláčanie spúšte a jednotlivé zásahy do cieľov nedokážu sprostredkovať žiadané zadosťučinenie, ktoré je v žánrových záležitostiach dôležitým prvkom.
Navyše máte nulové možnosti v oblasti prispôsobiteľnosti si strieľania. Pochopiteľne s výnimkou zvýšenia, či zníženia citlivosti, avšak i na maximálnych hodnotách som nadobúdal dojem, že hýbanie s kamerou a zbraňou (či už v traidčnom alebo priblíženom režime) je mimoriadne ťažkopádne a tuhé.
Zamieriť na to správne miesto mi neraz spôsobovalo neželané problémy. Hoci je zrejmé, že sa konzoly v tomto aspekte nemôžu vyrovnať počítačom, pri tituloch ako Rage 2 alebo Tom Clancy’s Ghost Recon Breakpoint, ktoré som na svojej PlayStation 4 konzole hral, mi pohyb s mieridlami takéto obtiaže nespôsoboval.
Pocitu satisfakcie zo strieľania príliš neprospieva ani primitívna umelá inteligencia. Tá je ukážkou vývojárskej lenivosti, prípadne absolútnej neznalosti v tvorbe AI. Miestami sa zdá, že trénovaní teroristi cestujú naprieč džungľou a vykonávajú drogovú činnosť s obrovskými terčmi na chrbtoch, pričom len čakajú na svoj posledný ortieľ.
Ak niečo naozaj neznášam, je to postupná degradácia intelektu hráčových protivníkov. V súčasnosti vám nepriatelia v pätnásť rokov starej hre neraz prídu chytrejší, než tí súčasní. Niektorí vývojári pritom hlúposť virtuálnych bojovníkov nahrádzajú počtami, ale ani k tomu v tomto prípade nedošlo.
A čo dostanete, keď spojíte podpriemernú streľbu s jednoduchými oponentami? Výsledok je jednoznačný – nevýrazný akčný element, ktorý nie je zábavný, ale hra primárne stojí na jeho vykonávaní. Aby som však bol férový, je to problém herného priemyslu ako takého a síce to nemôže slúžiť ako obrana Hunting Grounds, či akýsi protiargument, nejedná sa o ojedinelý prípad.
Odvrátené strany Predátora
Vesmírny lovec paradoxne funguje najideálnejšie vo forme hororového antagonistu. Aktuálne by mali i najväčší skeptici zbystriť pozornosť, nakoľko sa dostávame k zďaleka najlepšej súčasti hry.
Momenty, kedy sa ocitáte osamotený v stromových oblastiach, pociťujete intenzívny strach, ktorý pramení z neistoty a neznámeho nebezpečenstva. Nikdy si nemôžete byť istý, či vás náhodou predátor nesleduje a nečaká na vhodnú príležitosť k útoku. Započúvate sa do zvukovej kulisy a náhle zistíte, že je niekde nad vami.
Skáče cez konáre, cez džungľové liany, pozoruje vojakov, ktorí preňho predstavujú len korisť a brúsi si svoju blýskajúcu sa čepeľ. Vy neviete odkiaľ príde nebezpečenstvo, prípadne smrť, a naozaj sa bojíte. Je to neuveriteľne desivý pocit.
Presne taký, aký by ste chceli mať počas celého hrania. Strhujúci, mrazivý a nepríjemne sa zarývajúci pod hráčovu kožu. Bohužiaľ, trvá len do momentu, pokiaľ nie ste zoskupení. V takom prípade ste schopní zasypať predátora toľkým olovom, že ho okamžite zabijete alebo prinútite k ústupu.
Z pohľadu hráča ovládajúceho nebezpečného lovca je to úplne iná pesnička, ktorá omnoho viac píli uši. Problémom je schéma tlačidiel, ktorými vykonávate jednotlivé úkony. Pre používateľa je mimoriadne nepríjemná, až frustrujúca. Ani pri ďalších hraniach sa s ňou nedokážete úplne stotožniť, čo najviac pocítite pri akčných sekvenciách, kde by ste mali ako vražedný alfa samec excelovať.
Práve nepohodlné rozmiestnenie kľúčových tlačidiel vám to ale neumožňuje, dokonca poctivé snaženia sa v podobe taktickej eliminácie do veľkej mieri znehodnocuje. K tomu si môžete pridať zvláštne dizajnové rozhodnutia, ktoré síce uľahčujú cestovanie po stromoch, pri praktickom hraní sa ale ukázali ako kontraproduktívne. Nehovoriac o už spomínanej slabosti predátora, ktorého efektívny tím veľmi rýchlo pošle späť k vesmírnym prarodičom.
Posledný klinec do truhly
Loot a nové vybavenie je bežnou súčasťou obdobne orientovaných titulov. Väčšinou nás stimuluje k ďalšiemu hraniu, tešíme sa na unikátne zbroje, zbrane alebo kozmetické predmety. V Predator: Hunting Grounds je ale takmer všetko skryté za bariérou mdlého levelovania. Spočiatku nemáte dostupné takmer nič a dokonca aj ďalšie herné triedy si musíte odomykať.
Sprvoti teda nemáte žiadnu možnosť zvoliť si vlastný herný štýl, nakoľko sú ostatné druhy bojovníkov zamknuté. Pri predátorovi podobný krok chápem a akceptujem, pretože jeho zbrane a vymoženosti môžu poriadne zamiešať karty a ozvláštniť prístup, ktorým loví, ale pri tradičných vojakoch niečo podobné zmysel nedáva, práve naopak.
A po niekoľkých hodinách si vlastne uvedomíte, že sa vám ani príliš nechce získavať všetky zbrane, nepekné skiny a vylepšenia, nakoľko to nepôsobí dostatočne motivačne. Nepomáha tomu ani fakt, že vývojári majú zrejme nejaké problémy so servermi a preto som sa neraz ocitol na neuveriteľné štyri minúty v lobby, ktoré je tvorené iba hlavnou obrazovkou.
Pri prítomnej svižnosti misií, ktoré trvajú zhruba dvadsať minút, je ale čakanie o dĺžke tretiny hracieho času neprípustné a otravné. Autori o tomto nedostatku vedia a snažia sa ho opraviť, no ani týždeň po vydaní sa im to zatiaľ nepodarilo.
Get to the chopper
Updatovať, updatovať a updatovať. To jediné by mohlo zachrániť Predator: Hunting Grounds a aj s výraznými zmenami výsledok zrejme nebude lepší ako mierny nadpriemer. Je pozoruhodné, akými rôznymi spôsobmi dokázali tvorcovia z Illfonic zničiť jednoduchý recept, s ktorým už v minulosti pracovali a vyprodukovať tak svoj bezkonkurenčne najhorší doterajší titul.
Súčasne je neustále cítiť, že šlo výhradne o získanie peňažných prostriedkov od dôveryhodných fanúšikov, ktorí do poslednej chvíle dúfali v kvalitný titul. Tým musím odkázať, aby sa okamžite vzdialili od tohto katastrofálneho počinu, ktorý by pre skalných milovníkov pôsobil ako pľuvanec do tváre.
Mnoho kvalít v ňom nenájdete a celkové spracovanie vás ako hráča urazí, ako fanúšika sklame. Aby sme zostali v tematike, neostáva nám nič iné, iba utiecť k helikoptére a navždy zabudnúť na hrôzy virtuálnej džungle. Predator: Hunting Grounds za viac ako 3/10 jednoducho nestojí a aj to iba v prípade, že máte radi filmovú látku.
