Prízrak v Benátkach RECENZIA – Kenneth Branagh už tretí raz vstupuje nielen do hlavnej role, ale aj ako režisér známeho detektíva od Agathy Christie. Tentoraz zvolil odvážnejší krok a vybral si jej menej známe dielo, ktoré doposiaľ nebolo adaptované na veľké plátno – Hallowe’en Party. S ním prichádza až hororová atmosféra a zamýšľanie sa nad svetom mŕtvych. Svedčalo to však Herculovi Poirotovi?
Prízrak v Benátkach RECENZIA
Na detektíva sa pozeráme už v jeho penzii, v roku 1947 v severotalianskom meste prepletenom kanálmi. Ústranie mu vyhovuje a tak nechce prijať žiaden prípad. Až kým ho nepríde navštíviť jeho stará priateľka, spisovateľka Ariadne Oliverová (Tina Fey). Hovorí, že prišla na vec, ktorú ani ona nevie rozlúsknuť – médium, ktoré nepoužíva triky.
Skôr, ako stihne zapierať, už je na ceste do starodávneho paláca, kde má odsudzovaná pani Reynoldsová (Michelle Yeoh) vykonať komunikáciu s mŕtvou dušou. Tou má byť dcéra majiteľky sídla, Roweny Drake (Kelly Reilly). Pred rokom spadla z balkóna z tretieho poschodia, čo sa jej stalo osudným. Alebo išlo aj v tomto prípade o vraždu?
Stoja za vraždami duše z druhého sveta?
Film si už tu skvele buduje atmosféru a nemálom desivých naratívov a šikovne natočených scén nás nenechá v sedadle kinosály chladnými. Tep zdvihnú aj ľakavé scény, tie sú však viac kolísavé. Niektoré z nich sa nevyhli známym klišé a boli podľa šablóny, iné ich zase svojou jedinečnosťou a remeselným prevedením dokážu vyvážiť, ba až prekonať.
Netreba zrejme ani dodávať, že skôr, ako sa udalosti poriadne rozbehnú, pridá sa ešte niekoľko postáv. A samozrejme prichádza k ďalšej vražde. Poirot zostáva verný svojím metódam, niektorí však tvrdia, že sú za hroznými činmi nepokojné duše obývajúce sídlo. Možno dokonca aj samotný detektív začne pochybovať o tom, či sa na našom svete nenachádza niečo nadprirodzené…
Detektívku šikovne prepájajú s hororom
S touto tematikou sa s nami snímka neustále zahráva. Každý ďalší dôkaz prinesie aj ďalší prvok, ktorý nezapadá do štandardného vyšetrovania. Smejúce sa detské hlasy a odkazovanie písmenami z druhého sveta sú pritom iba vrcholom ľadovca. V tomto nás dokonca nechávajú aj po úplnom závere – nevieme, či si podvedomá myseľ spája veci alebo naozaj za činmi stoja duchovia.
Pre scenár sa opäť vrátil Michael Green, ktorý sa ujal aj predošlých dvoch prípadov. V tomto prípade sa však s divákom dokázal pohrať ešte viac. Nielen hlavnou tematikou, ktorá už bola rozobratá, ale aj niekoľkými zvratmi, ktoré dokázali prekvapiť. A ak už si myslíte, že prichádzame nejakej veci na koreň, zrazu vás dokáže aj tak dostať (a možno vám napadne ČÍM, ale iste nie KTO).
Postavy dostávajú viac priestoru
Samozrejme, v prípade môže byť ktokoľvek vinníkom a tak sú podozriví všetci. Menej postáv vhodne prispelo k tomu, aby sme mohli detailnejšie spoznať každú z nich a nazrieť do ich minulosti aj psychológie. Dostali tak presne toľko priestoru, koľko potrebovali (a koľko potreboval aj samotný detektív).
Celkovo by sa dalo povedať, že toto je jasným príkladom frázy „menej je niekedy viac“. Režisér dostal od štúdia menší rozpočet a tak stavil na komornejšie prostredie a atmosféru. Tá však dokázala s večerom pred Sviatkom všetkých svätých, kedy údajne duše opäť vstupujú do nášho sveta, skvele zafungovať.
Menej je niekedy viac
Vražda v Orient exprese stavila na fantastické herecké obsadenie a tak sa ku koncu možno strácala sama v sebe. Smrť na Níle sa pýšila veľkolepými digitálnymi lokalitami a pri jej vyše dvojhodinovej stopáži sa mohol začať nejeden divák (hovorím aj za seba) začať nudiť. Tretí prípad si zobral menšie sústo a za hodinu a 40 minút dokáže zaujať, držať v napätí a nepustiť.
Rozhodne chválim aj prácu s kamerou a nápaditosť záberov. Silnejúca paranoja bola výborne vystihnutá klaustrofobickými zábermi blízko k tvári (v kontraste s rozľahlým palácom) či finálny zvrat výborne vystihnutý niečím, čo vás opäť nechá na hrane medzi prirodzenom a nadprirodzenom. Metafory nemohli vhodnejšie zapasovať.
Prízrak v Benátkach RECENZIA – Zhrnutie
Najnovší prípad, ktorý sa vlastne ukázal ako niekoľko prípadov na rozlúsknutie, je teda veľmi dobrou ukážkou toho, ako by mal poirotovský svet na plátne vyzerať. Okrem detektívky ponúka aj solídny horor a schopnosť tieto dva žánre prepojiť je skutočným umením (aj keď sa jednému či dvom lacným „jump scareom“ nevyhneme).
Ak by Branagh pokračoval takýmto spôsobom s postavou, určite by som jej zostal verný. Dokonca si aj na jeho fúzy začínam zvykať a hlava mi automaticky negeneruje iné ikonické stvárnenie postavy. Určite by sa našli muchy na vyladenie (napríklad dlhé finálne vysvetľovanie a odhaľovanie), verím však, že by sa to mohlo podariť. A možno sa pre mňa film stane aj novou jesennou klasikou. Udeľujem mu tak hodnotenie 8/10.
