Recenzia filmu Beetlejuice, Beetlejuice
Aktuálne svetom filmov hýbu pokračovania po celý dekádach. Z tohto koláča si chcel ukrojiť aj Tim Burton. Jeho režijné počiny za poslednú dekádu nemali ani zďaleka taký úspech ako jeho najväčšie hity, a tak sa rozhodol po 25 rokoch vrátiť k úplnej klasike. Kultový Beetlejuice dostal druhú časť. Dokázala stále fungovať?
Už úvodnými titulkami filmu nás sprevádzajú tóny od režisérovho dvorného skladateľa Dannyho Elfmana. Tie nám dajú jednoznačne najavo, že sa vraciame k tej správnej atmosfére a perfektne navnadia. Divákovi je zároveň daný pocit, že ide priamo do centra veci, na čo nás však prekvapia kreatívnych zvratom (a pre mňa skvelým podpichovaním moderných duchárskych filmov).
Démon plný nápadov v ešte lepšej podobe
Zhodou okolností a jednou nešťastnou udalosťou sa však vraciame k známemu sídlu, ktorý je už v celom okolí známy ako pôvodný Dom duchov. Práve v tejto usadlosti stále číha čakajúci Beetlejuice, ktorý sa nikdy nevzdal túžby po Lydii.
V prvom rade treba povedať, že bolo jasne vidieť, že si Michael Keaton návrat do role nesmierne užíva. Tradičnú šialenosť postavy a celú radu vizuálnych vtipov dodáva s úplnou prirodzenosťou a práve on sa stáva (ako inak, keď je po ňom pomenovaný), akýmsi vrcholom filmu.
Morbídny humor by nefungoval bez týchto hercov
Na druhej strane je Winona Ryder akousi stratenou. Rozumiem tomu, že jej postava Lydie mala mať svoje gotické roky za sebou a sama si nie je istá svojou identitou. Opakovanie tohto motívu počas filmu sa mohlo zdať divákovi však už mierne otravné. Ešteže sa uvrhla do chaosu posmrtného sveta, kde sme mohli vidieť starú dobrú Lydiu.
Catherine O’Hara bola ešte lepšou ako pri prvom filme, bola správne extravagantnou postavou. Pridania Willeme Dafoea potešilo a jeho detektív/herec bol dobrou zásobou niekoľkých vtipov, ktoré dokázali mať správnu opakujúcu sa tendenciu.
Ak však hovoríme o pridaných hercovch jednoznačne kraľovala Monica Bellucci. Jej „zošitá“ nevesta potvrdzovala režisérov typický štýl, pridávala do filmu stále šarm a poskytla skvele spracovanú sekvenciu z Betlegeusovej minulosti. Svoju dušu by jej bez váhania zveril nejeden z nás.
Čakať (aj na Jennu Ortegu) sa vyplatilo
Počas premiéry snímky na filmovom festivale som videl kreatívnu odpoveď na to, prečo pokračovanie trvalo tak dlho. Zvyšok obsadenia odpovedal, že jednoducho preto, že čakali na Jennu Ortegu. A tu sa opäť potvrdzuje, že sa čakanie oplatilo.
Jej postava Astrid dodáva niekoľko výborných aspektov filmu – cez jej cynizmus a skepticizmus až po vynaliezavosť tvárou v tvár druhému svetu. Ak sa vám bude zo začiatku jej linka zdať nezáživná, len si počkajte.
Burton sa už nechcel držať späť
Burton sa, narozdiel od svojich posledných filmov, nechcel držať na uzde. Práve naopak, úplne sa odtrhol z reťaze. Nadávkoval celú radu bláznivých scén, dokonca by som povedal, že niektorými prekročil čiaru a prekvapilo ma, že mu vôbec v dnešnom svete prešli.
Zároveň však vedel, kedy spomaliť a radšej divákom priniesť jednoduchý či prvoplánový vtip, ktorý však v tomto kúsku funguje. Stále dokázal ukázať posmrtnú čakáreň, pri ktorej sa nebál pohrať so spôsobmi a príčinami úmrtí (a nemusíte sa cítiť zle, že sa smejete na cudzom nešťastí).
Verný chcel zostať aj vizuálu originálu. To je tiež udivujúce – praktické efekty nezostarli a dokážu navnadiť správnu atmosféru z prelomu 80. a 90. rokov. Ide teda o sequel, ktorý dokáže zachovať čaro prvého filmu, zobrať si jeho špecifické prvky, ale zároveň sa neopakovať a nespraviť iba kópiu jednotky.
Čaro zachoval, stále však miestami zakopol
Tu však zároveň narážame aj na jeden z problémov filmu. Ukazuje sa už v samotnom pomalšom rozbehu filmu. Ak tu totiž dostávame pútavé a silné momenty, sú neozaj skvelé. Tie ostatné, pri slabších či pomalších scénach boli slabými. Nehovorím, že mal film skrátiť, ale pri dĺžke hodinu a štyridsať minút sa dali niektoré momenty využiť rozhodne efektívnejšie.
Recenzia filmu Beetlejuice, Beetlejuice – Zrhnutie
Stále však ide skôr len o menšie nedostatky, ktoré má tento kúsok plný nápadov (rovnako ako jeho predmetný poltergeist samotoný). Režisér stále prináša kreatívny a bláznivý film plný humoru, ktorý vie tak skvele fungovať v zväzku so skvelými hereckými výkonmi. K tomu si pripočítajme vizuály, pri ktorých si môžete povedať, že TOTO je typický Burton a soundtrack ich len morbídne krásne vyzdvihne.
Ťažko povedať, či pôjde o rovnakú novú klasiku, akou bol originál. Určite si rád pustím aj na ďalší Halloween a uvidím, ako bude na mňa pôsobiť, ak už poznám jeho dejové zvraty (a tie sú tiež fakt šikovné). Nateraz udeľujem hodnotenie 7.5/10.
