Siedmy deň na ArtFilmFeste
Slovenská komunita divákov je zlá. Naozaj. A je mi naozaj ľúto to takto povedať, ale inak sa to nedá. Pozrime sa na začiatok dnešného mizerného, no zároveň priam úchvatného dňa. Úchvatný bol, pretože mi neposkytol len umelecký zážitok. Dnešok bol aj plne nabitý kopou informácií, ktoré malému okruhu zainteresovaných divákov ponúkli pravdu. Pravdu o tom, čo kinematografii na Slovensku chýba. Každopádne, poďme na to po poriadku.
Prečo nikto nechodí točiť filmy na Slovensko?
To je otázka. Naše politické orgány nás učia, ako tomu bolo aj nedávno pri prehovore nášho prezidenta Andreja Kisku, že Európska únia by mala predstavovať predovšetkým politickú spoluprácu. Nemôžem nesúhlasiť, no nesúhlasím. Postavme politiku do jednej vety s kultúrou. Čo na Slovensku funguje lepšie? Nie je to tak ťažká otázka, no tu nastáva problém. Všetky štáty v Európe majú svoje filmové komisie, ktoré navzájom spolupracujú. Čo je úlohou takej filmovej komisie? Predovšetkým predať svoje teritórium. Ukázať veľkým menám, kde by bolo fajn natáčať filmy. Spolupracovať na produkcii. Hľadať sponzorov.
Avšak na Slovensku to má jeden háčik. My filmovú komisiu akosi nemáme. A nechcem povedať, že to doteraz ešte nikomu nenapadlo, no ministerstvo financií na Slovensku vám akosi nedovolí na to ani myslieť. Problematika spočíva v tom, že keď nebudú peniaze, nebudú ani filmy. A keď nebudú filmy, tak kde potom sme vrámci Európskej únie? Patríme do nej ešte vôbec? Pozitívom ale je, že tento rok by mohol predstavovať revolúciu v slovenskej kinematografii. Čísla hovoria za seba. Minulý rok dosiahla divácka návštevnosť na slovenských filmoch rekordných vyše 300 000 predaných lístkov. Tento rok to bolo už v júni vyše 700 000. Je to neuveriteľné. Presiahneme tento rok návštevnosť kina miliónom divákov?
Pokračujeme
Počas tohoto dňa som bol dosť skeptický. Uvedomil som si, kde sme my a kde sú iné európske krajiny, čo sa týka kinematografie. Je to téma, o ktorej treba pravidelne rozprávať, pokiaľ chceme mať filmy, ktoré nás dokážu reprezentovať. Diskusiu prišiel v pozadí spríjemniť aj prezident Audiovizuálneho fondu. Na tom všetkom je zaujímavé to, že ak máte skvelú myšlienku na film, tak audiovizuálny fond vám na to poskytne prostriedky. A oni čerpajú financie od štátu. Ak na budúci rok príde niekto so 100 skvelými filmami, tak nebude ich problém, že na to nebudú mať financie. Bude to problém ministerstva financií. Každopádne, vráťme sa k filmom.
Ang babaeng humayo / Tá, ktorá odišla
Na tento film som sa nadmieru tešil. A to z veľmi jednoduchého, no pre niektorých až priam odstrašujúceho dôvodu. Tým dôvodom bolo, že milujem dlhé filmy. Čím dlhšie, tým lepšie. A na ArtFilmFeste myslím, že ani dlhší nebol. Konkrétne tento mal príjemných 226 minút. Neviem presne, koľko nás ostalo až do konca, ale nebolo nás veľa. Na niektorých ľuďoch vedľa mňa som videl, ako trpeli už po hodine filmu, pretože vedeli, že prešla ešte len štvrtina.
Neviem presne, čo by som vám mal o tomto filme povedať. Začnime s tým, že vzišiel z Filipín, a z tejto krajiny sme tu ešte počas festivalu ešte žiaden film nemali (vlastne okrem tohto filmu je na tomto festivale už len jeden s názvom Apocalypse Child). A tie filmy zo západu sú fakt naozaj iné – je to vidieť na rôznych aspektoch filmu. Ako napríklad na dĺžke scén i celkovej dĺžke filmu ako takej. Slovensko netočí veľmi dlhé filmy. Vlastne niekedy má problém sa prehupnúť aj cez 100 minút, čo je celkom smutné.
V roku 1997, po tridsiatich rokoch vo väzení, vstupuje Horácia do úplne cudzieho sveta: manžel jej zomrel a hoci sa znovu skontaktovala s dcérou, svojho syna nájsť nemôže. Čoskoro však zistí, čo sa nezmenilo – moc a výsady elít. Iróniou zostáva, že Horáciin bývalý aristokratický milenec Rodrigo, ktorý zosnoval jej uväznenie, je teraz sám väzňom vlastnej zlatej klietky – rovnako ako jeho bohatí priatelia, aj on prestal vychádzať z domu pre eskaláciu únosov bohatých. Horácia sa rozhodne z tejto hystérie vyťažiť a pripravuje pomstu.
Filmový solitér Lav Diaz znovu rozvíja tému filipínskych dejín s vyčerpávajúcou klinickou presnosťou a odhaľuje temné prúdy, ktoré dodnes formujú jeho krajinu. Film Tá, ktorá odišla je prenikavou štúdiou o priepasti medzi chudobnými a bohatými, medzi minulosťou a prítomnosťou – Diaz zachytáva v tých najmenších gestách zakotvenú históriu inštitucionálnych privilégií, spoluviny a arogancie, ktoré prispeli k priepastným rozdielom v dnešnej filipínskej spoločnosti. Filmárska virtuozita a starostlivo artikulovaný „tichý vzdor“ vytvárajú z Diazovej novinky jeden z jeho najlepších a najsúcitnejších filmov.
#6 Kino Slovan
Kino Slovan má podľa mňa najlepšiu polohu, čo sa týka všetkých košických kinosál. Nachádza sa takmer v srdci Košíc, na hlavnej ulici číslo 232. Na sedenie poskytuje príjemných, vyše 444 miest. Kino Slovan predstavuje poslednú kultúrnu sálu v Košiciach. Neviem, čo nové vám prinesiem zajtra.
