Keď sa dostanete do problému, zavoláte právnikovi. Keď sa ale dostanete do super problému, zavoláte jej. She-Hulk, sesternica známeho hrdinu Hulka, je síce obrovská a zelená, no milá a nápomocná hrdinka, ktorá chce mať aspoň na Vianoce pokoj. To sa jej nepodarí, keďže musí riešiť prípad, ktorý je pre ňu veľmi osobný. Pozrite sa s nami na jej predvianočnú historku, v ktorej sa z našej hrdinky stáva She-Hulk: Vianočná právnička.
Svet plný neistoty
Cestou naspäť do centra mesta k hotelu sme opäť stáli v kolóne. Tentoraz mi to ale nevadilo, pretože som si potrebovala utriediť myšlienky. Informácie, ktoré nám poskytla Titania, boli nové a dosť menili pohľad na to, čo sa stalo. Prekvapením už bola samotná informácia o tom, že obeťou bol jej strýko. A obvinila ešte k tomu nielen že obyčajného politika, ale guvernéra Kalifornie. Aj keď je pravda, že to, čo hovorila, dávalo zmysel. Guvernér má na sebe tlak z oboch strán a je viac než isté, že ak by bol pod tlakom ostatných amerických štátov donútení podpísať zmluvu, ľudia ho odvolajú. Ak to ale dobrovoľne odmietne podpísať, odvolá ho senát, pretože by ich pre svoje vlastné blaho uvrhol do vojny. Ak by ale senát nemal istotu, nemusí nič podpisovať a tak zostane na svojom mieste. Čo ak ale Titania klame?
„Mike, čo si o tom myslíte?“ opýtala som sa svojho policajného priateľa, ktorý sedel za volantom a rovnako ako ja bol stratený vo svojich myšlienkach. Chvíľu mi neodpovedal a sledoval len davy ľudí, ktoré sa prechádzali po uliciach, či už s veľkými plagátmi proti morským ľuďom alebo s plnými taškami darčekov a vianočných jedál. Vianoce boli vážne za rohom. Napätie stúpalo.
„Neviem, Jen. To, čo vravela Titania, dávalo viac než zmysel. A vyzeralo to tak, že ju naozaj rozhodilo to, čo sa stalo. Ale nechcem robiť žiadne závery. Musíme sa pozhovárať s guvernérom ešte raz, a poriadne.“
„Súhlasím. Potrebujeme počuť a hlavne vidieť, ako na to celé zareaguje. Musíme byť opatrní. Nemôžeme za ním prísť s tým, že žena s pochybným registrom trestov obvinila najväčšieho kalifornského politického predstaviteľa. Musíme to brať s rezervou, Titania si to mohla stále celé vymyslieť.“
„Nevymyslela si ale príbuzenstvo. Volal som kolegom na stanicu hneď po tom, ako sme vyšli z domu, overili to. Maya Keeneová bola sestrou Francisa Keena, našej obete, a manželkou Roberta MacPherrana, s ktorým mala dcéru Mary MacPherranovú, dnes známu aj ako Titania. Naozaj sú teda rodina. Prečo by potom klamala, keď mali k sebe blízko? Myslím, že vravela pravdu.“
„Titaniu poznám roky. Stretli sme sa neraz a málokedy to bolo v dobrom. Nejde o milú, zlatú osôbku. Vôbec by ma neprekvapilo, ak ich dôvodom hádky bolo niečo iné. Titania, stále pod vplyvom hnevu, si ho počká na parkovisku, kde tesne predtým rozbije kamery. Je totiž dosť inteligentná na to, aby to spravila. Mohla tam prebehnúť ďalšia hádka a Titania ho v afekte omylom zabila. Koniec príbehu.“
Mike mlčal a keď sa autá v kolóne konečne pohli, pohlo sa aj to naše. Mlčky sme šli až k hotelu, kde sme zastavili v garážach a vošli dovnútra. Prišli sme k recepcii, kde nás už po tých pár dňoch dobre poznali, a opýtali sme sa tam, či nevedia, kde je guvernér. Mal mať rokovanie v zasadačke s inými politikmi, ktoré sa malo skončiť o hodinu. S Mikeom sme sa recepčnej poďakovali a rozhodli sme sa, že si zatiaľ dáme v reštaurácii obed. Prišli sme tam, objednali sme si a v tichosti sme čakali.
„Predpokladám, že so mnou nesúhlasíte, dôstojník,“ povedala som a smutne som sa na neho usmiala.
„Nuž, áno, myslím, že v tomto prípade váš úsudok zahmlili staré spory. Neviem, kto to urobil, no myslím si, že stále ešte nemáme jasné dôkazy.“
„To vskutku nemáte,“ ozval sa akýsi hlas za mnou. Otočila som sa a moje oči sa stretli s očami jedného z posledných ľudí (alebo nadľudí), ktorého sme vypočúvali – s očami Namora.
„Zdravím, Namor. Vidím, že ste sa už lepšie vyspali. Nekvapká z vás totiž voda.“ Namor bol naozaj suchý a už na sebe nemal iba zelené plavky. Bol oblečený v čiernom obleku a bielej, z časti rozopnutej košeli. Na nohách mal však iba čierne sandále, ktoré sa na počudovanie aj hodili k zvyšku oblečenia. Bolo to však podľa mňa skôr z technického než módneho dôvodu, pretože do bežných topánok by sa mu nezmestili nohy s krídlami.
„Áno, slečna. Našťastie, suseda z vedľajšej izby bola preč a teda aspoň takto doobeda nechrápala. Prisahám, že jediná noc, kedy som sa vyspal, bola tá, keď bola vianočná párty. Neviem, či na ňom bola aj tá hlučná ženská z vedľajšej izby, ale predpokladám, lebo som naozaj väčšinu tej noci prespal v tichosti. Dnes ma ale čakajú rokovania s mojim tímom právnikov, takže musím byť v čo najlepšej forme. Veď už zajtra doobeda sa rozhodne o tom, či bude vojna, alebo mier,“ povedal a na tvári sa mu ustálil zarmútený výraz.
„Musí byť ťažké niesť na svojich pleciach takúto záťaž,“ povedala som a myslela som to vážne. Keď sme sa s ním stretli predtým v izbe, nad unaveným a nevrlým Namorom som veľmi nepremýšľala. No keď tu predo mnou stál, vyspatý a v obleku, došlo mi, aké to pre neho musí byť ťažké. Určite nechce vojnu a smrť svojich ľudí o nič viac než my.
„Ťažké, slečna Waltersová? Ťažké by to bolo, ak by som prišiel vyjednávať za svoju krajinu. Na pleciach mám teraz nielen osud svojej krajiny, ale osud všetkých morských ľudí. Ak to totiž neprejde, všetci na nás budú pozerať zhora a vojna už nebude len kvôli rybám. A vo vojne už nebude len Lemúria, ale aj moja krajina. Ale majte sa na pozore. Pretože nie sme súperi, s ktorými sa radno zahrávať. Ponoríme vašu krajinu pod vodu, ak nám to prinesie mier,“ povedal Namor a jeho zarmútený výraz nahradil výhražný. S týmito slovami si odišiel sadnúť k neďalekému stolu.
„Nuž, je to zlé. Máme čas do zajtrajšieho obeda. Potom už bude neskoro na všetko a vianočný deň nebude slúžiť na oslavu a prijatie zákona medzi dvoma národmi, ale bude z neho začiatok súdneho dňa,“ povedala som a začala som jesť jedlo, ktoré mi medzitým doniesli. Mike sa pustil do toho svojho a obaja sme rozmýšľali nad slovami morského panovníka.
Z reštaurácie sme po dojedení odišli presne včas, aby sme stihli koniec guvernérovej schôdze. Keď nás uvidel postávať pred konferenčnou miestnosťou, z ktorej vychádzali ľudia, usmial sa na nás a podišiel k nám.
„Zdravím, She-Hulk. Dôstojník,“ povedal a podal mi ruku. Mikeovi už len kývol hlavou.
„Opäť sa vidíme, pán guvernér. Tentoraz však za vami ideme odôvodnene. Chceli by sme sa vás opýtať na pár otázok, ktoré sa týkajú vyšetrovania.“
„Mám problém?“ so smiechom v hlase sa opýtal guvernér. Okolo neho akurát prešla jeho právnička, slečna Murakami, a spýtavo sa najprv pozrela na nás a potom na neho.
„Nemáte problém, pane. Len nám napadlo, či o tom ako guvernér nebudete mať nejaké informácie, ktoré by nám pomohli. Neboli ste náhodou v tú noc v hoteli?“ opýtal sa Mike.
„Je to v poriadku, slečna. Choďte, prosím, povedať šoférovi, nech naštartuje auto. Ja za vami prídem o chvíľu,“ povedal guvernér svojej právničke a priateľsky jej stisol plece. Právnička teda odišla a guvernér sa opäť otočil k nám.
„Nie, v tú noc som v hoteli nebol. Teda, bol, ale prišiel som neskoro. Mal som stretnutie mimo hotela v mestskej hale. Boli tam so mnou všetci kolegovia, ktorí práve okolo nás prešli. Riešili sme, samozrejme, znenie zákona, okolo ktorého je teraz tak veľké haló. Do hotela som prišiel niekedy pred pol piatou ráno. Bolo už vážne neskoro. Vtedy tam už boli policajti a ja som sa ich aj napriek únave šiel spýtať, čo sa stalo. Dozvedel som sa o vražde toho chudáka muža. Našiel ho vraj nejaké dve, tri hodiny predtým, ako som tam prišiel ja, istý podnikateľ, ktorý sa akurát prišiel ubytovať do hotela. Viac mi ale nemohli povedať a tak som si šiel ľahnúť do izby. Ráno som sa dozvedel, o koho vlastne šlo, ako aj to, že nejakého podozrivého zadržali. To je všetko, čo som o tom počul.“
„Máte predstavu, kto to mohol spáchať? Francis Keene bol predsa len dôležitou postavou v tomto celom procese ohľadom zákona, na ktorom pracujete. Myslíte, že to bol politický ťah?“ opýtala som sa a podozrievavo som sa na guvernéra pozrela. Ten na mňa chvíľu zamyslene pozeral, no potom mi s úsmevom odpovedal.
„Neviem, čo si o tom mám myslieť. Nie som vyšetrovateľ, podobne ako ani vy nie ste, no chápem, že ste sa do tohto prípadu obuli. Ide predsa len o vašu rodinu, čo som počul. No osobne si nemyslím, že šlo o niečo politické. Pán Keene bol síce dôležitou osobou v procese, no taktiež bol len obyčajným Santa Clausom, ktorý dostával od podnikateľov z tohto hotela veľké peniaze. Niekto si to musel všimnúť a myslím si, že to bol dôvod, prečo ho zabili. Veď pokiaľ viem, na mieste sa nenašli peniaze, ktoré za ten deň vyzbieral. Prečo by ich niekto bral, ak by šlo o niečo iné než o obyčajnú krádež s vraždou?“
„Asi máte pravdu, pane. Prepáčte za to, že sme vás zdržiavali. A ďakujeme za vaše odpovede,“ s vážnou tvárou som odvetila. Guvernér sa opäť usmial, kývol nám hlavou a vyšiel von z hotela, kde ho už čakalo auto s jeho právničkou.
„Jen, myslím, že je načase, aby sme išli na stanicu a zistili, ako na tom sme. Zároveň môžeme pozrieť, ako je na tom Ched a či váš priateľ, ktorého ste mu zavolali ako právnika, nejako vo veci pomohol.“
„Máte pravdu, poďme,“ povedala som a spolu s Mikeom sme šli do garáží, aby sme nastúpili do jeho policajného auta.
Keď sme nasadli, Mike sa chystal naštartovať auto, no ja som ho zastavila.
„Mike, myslíte, že aspoň jeden z ľudí, ktorého sme vypočuli, by mohol byť reálnym vrahom?“
„Úprimne? Netuším,“ povedal, pustil ruku zo zapaľovania a oboma rukami si pošúchal tvár. „Veľa vecí do seba zapadá, avšak ako keby tam niečo chýbalo. Vezmime si len posledných podozrivých. Namor nemá motív, šlo predsa len o pre neho dôležitú osobu a v podstate má aj alibi – celý večer bol na svojej izbe a spal, ako sme sa dozvedeli. Nikto to síce nevie potvrdiť a stále mohol vyletieť von z okna, vyhnúť sa kamerám a nájsť si nejaký dôvod, prečo ho zabiť. Žeby v skutočnosti práveže chcel vojnu s nami, pozemskými ľuďmi? Neviem.“
„Nuž, je to určite ťažko čitateľný (nad)človek.“
„Ďalej, Titania. Tiež nemá motív a na alibi sme sa nepýtali, no predpokladám, že aj tak by jej majordóm tvrdil, že bola celý čas doma. Pritom mohla čakať v garážach, porozbíjať kamery a dokončiť hádku so svojím strýkom. Dôvodom mohol byť hocijaký rodinný spor, o ktorom nevieme.“
„Nuž, stále jej nedôverujem.“
„A guvernér Bennett… by mal určite z toho celého, z jeho smrti, veľký profit. Zachránil by si tak svoje politické miesto. No aj napriek silnému motívu má ešte silnejšie alibi. Počuli ste, kedy v ten večer prišiel na izbu. A celý čas bol s obrovskou hŕstkou ďalších politikov. A možno má pravdu, možno nad tým vážne len príliš dumáme a bol to niekto, kto ho zabil kvôli peniazom, nie kvôli jeho väčšej politickej úlohe.“
„Naozaj už neviem, Mike. Mali by sme ísť asi naozaj na stanicu a skúsiť sa na to pozrieť inak. Máme predsa len posledných niekoľko hodín. Myslím si totiž, že na vyriešení tohto prípadu stojí aj úspech prijatia zákona,“ smutne som povedala.
„To áno. Jen, ak sa ale stane čokoľvek, chcem, aby ste vedeli, že aj keď som spočiatku pochyboval, tak teraz už verím, že váš bratranec je nevinný. Táto vražda ho niekoľkonásobne presahuje. A tiež viem, že ak to má niekto vyriešiť, tak ste to vy,“ povedal a povzbudivo sa na mňa usmial.
„Ďakujem. Ale jedine s vami, dôstojník,“ žmurkla som na neho, usmiala som sa a on naštartoval. S prvým zvukom motora nastal výbuch. Auto vzplanulo a nás obalila vlna tepla a ohňa.
Pokračovanie zajtra
Pokiaľ chcete pravidelne čítať náš vianočný She-Hulk príbeh, navštívte podstránku She-Hulk: Vianočná právnička a každý deň až do Vianoc si prečítajte časť unikátneho príbehu.
Autor: Ondrej Kačkoš
Neskutočný talent…obdivujem fakt