Peter Parker je známy väčšine ľudí ako Spider-Man. Mladý hrdina, ktorý inšpiroval mnoho generácií detí aj dospelých. No nie vždy to má jednoduché. A hlavne nie vtedy, ak má riešiť veľký problém v tomto pokojnom vianočnom období. Každý deň až do Vianoc vám prinesieme časť tohto príbehu, ktorý donúti Spider-Mana ísť až za hranice svojich síl. Pozrite sa s nami teda na jeho predvianočnú historku, ktorá je však pre neho skôr predvianočná nočná mora:
Vianoce
Harry sa pozeral na Spider-Mana, ktorý najprv vyhodil mobil von cez dieru v stene a následne cez ňu vyskočil sám.
Peter padal voľným pádom a tesne pred dopadom vystrelil pavučinu, zachytil sa o budovu Oscorpu a už pomaly dosadol na zem. Podišiel k mobilu, ktorý vyhodil, a čakal, že ho nájde celý rozbitý, no Nokia od Taskmastera pád prežila a dokonca aj stále fungovala. Peter ju namrzene zobral, vystrelil ďalšiu pavučinu a smeroval do centra mesta.
Po pár minútach sa dostal na hlavnú stanicu. Takto neskoro večer a tesne pred Vianocami v nej veľa ľudí nebolo, no tí, čo tam boli, na neho ukazovali a šepkali si medzi sebou. Najprv si myslel, že to je preto, lebo vidia známeho hrdinu, no potom si uvedomil, že svoj oblek má celý dotrhaný a sčernetý od súboja s Green Goblinom.
Rýchlo si pozrel, kedy mu ide najbližší vlak do Washingtonu, kúpil si lístok od prekvapeného predajcu lístkov a utekal na toaletu. Zatvoril sa do kabínky a dal si zo seba dole roztrhaný oblek a masku. Na svojich hodinkách nastavil správnu kombináciu a po pár sekundách mal na sebe nanooblek Iron Spider, ktorý bol neroztrhaný a stopercentne nabitý. To, čo mu zostalo z pôvodného obleku, s ťažkým srdcom zobral a pri ceste z toalety to hodil do koša. Prišiel tak o posledný oblek. Bude musieť kontaktovať nejakého bohatého Avengera, ktorý mu zasponzoruje nový.
Po hodine čakania a občasnom fotení sa s fanúšikmi nastúpil do vlaku. Aj keď nechcel, podarilo sa mu zaspať a zobudil sa až niekedy okolo štvrtej nad ránom v hlavnom meste Spojených štátov amerických. Rýchlo vystúpil, vybral si mobil z vrecka a vydal sa hľadať adresu, ktorú mu v správe poslal Taskmaster.
Opýtal sa na cestu k nej niekoľkých milých bezdomovcov z Washingtonu, ktorí ho k nej nakoniec naviedli. Na jeho sklamanie však zistil, že adresa označuje miesto, na ktorom stojí Washingtonský pamätník. Nahnevane hodil mobil o zem, poskákal po ňom a potom ho pre istotu ešte hodil do vody pred pamätníkom. Nešťastne si sadol pred pamätník a oprel sa o jeden z vlajkových stožiarov, ktoré boli v kruhu okolo pamätníku. Peter mal pocit, že naletel na Taskmasterovu poslednú hru. Potom však dvihol oči a pozrel sa na vlajky. Zistil, že na všetkých sú nejaké šípky, ktoré tam byť nemali.
Sledoval, kam ukazujú, až došiel k jednej vlajke, ktorá ukazovala smerom dole. A keď sa pozrel dole, zistil, že v tráve pri stožiari sa nachádza nejaké dobre skryté červené tlačidlo. Neváhal ani na chvíľu a stlačil ho. Nič sa ale nestalo.
„No super, čiže som naletel dvojnásobne,“ zašomral si popod nos Peter, no potom sa mu zem pod nohami otvorila a on spadol do tmy. Padal iba pár sekúnd, kým dopadol na zem, no v tej tme mu to pripadalo ako večnosť. Mrzuto sa postavil a zistil, že sa nachádza v osvetlenej bielej chodbe, na ktorej konci boli veľké, kovové dvere do trezoru. Keď sa pozrel na stenu naľavo od seba, zistil, že je na nej pripevnený nejaký papier s odkazom.
„Posledná skúška, Peter. Ak sa so mnou chceš stretnúť, musíš prejsť cez chodbu,“ prečítal nahlas Peter. „Ďalšia hra? To snáď nemyslíš vážne!“ zakričal Peter do chodby, no nikto mu neodpovedal. Skrčil papier, hodil ho na zem a pomaly vošiel do chodby. A ak by sa nebol rýchlo vrátil späť, prerezal by ho laser, ktorý sa z ničoho nič objavil.
Peter naň zdesene hľadel. Laser bol chvíľu pred ním, no po pár sekundách sa vypol. Došlo mu, čo Taskmaster myslel tým, že musí prejsť cez chodbu. Musí tento prechod prežiť.
Vypol si všetky zbytočné funkcie v obleku a zhlboka dýchal. Vyčistil si úplne hlavu a nechal pracovať len pavúčí zmysel. Zatvoril oči a rozbehol sa dopredu.
Skákal, cúval, zohýnal sa a bežal tak, ako mu vravel tichý hlások v hlave. Ani sa nenazdal, otvoril oči a bol len pár centimetrov od trezorových dverí. Keď sa obzrel za seba, uvidel steny obhorené od ohňa a laseru, rozožraté od kyseliny či porezané ostrými predmetmi. Zbrane, pôvodcov týchto škôd, však nikde nevidel, no pevne veril, že sú ukryté v stene.
Wau, pomyslel si a pozrel sa na dvere. V strede mali priestor, na ktorý sa prikladala ruka, a tak Peter pochopil, že sa do trezoru dostanú len istí ľudia so správnymi odtlačkami. Aj napriek tomu si povedal, že skúsi šťastie, nastavil si oblek tak, aby mu prestal obklopovať pravú ruku, a priložil ju na vyhradené miesto na dverách do trezoru. Neprekvapilo ho, že sa otvorili, no trochu bol zdesený z toho, že Taskmaster mal jeho odtlačky. Teraz si už bol pevne istý, že jeho aj tetu May či MJ pozorne sledoval.
Dvere sa pred ním začali otvárať. Trochu ustúpil, aby sa pred ním otvorili úplne celé, a potom vošiel do neveľkej miestnosti. Bolo v nej niekoľko drevených debien s rôznymi nápismi a v jej strede Peter uvidel známeho človeka. Taskmaster to však nebol.
„Tony?“ ohúrene zo seba dostal Peter, stlačil si miesto na krku a nanomaska mu zišla z hlavy.
V strede miestnosti bol modrý hologram, ktorého projekcia vychádzala z nejakého zariadenia na zemi, a ktorý bol presnou kópiou kedysi žijúceho Tonyho Starka.
„Zdravím ťa, Peter,“ povedal mu hologram a usmial sa. „Nuž, som, aj nie som to ja. Som umelá inteligencia, nahraná reálnym Tonym Starkom niekoľko týždňov pred smrťou.“
„Čo? Ako? Kde je Taskmaster? Prečo?“ sypala sa z Petera jedna otázka za druhou. Holografický Tony sa zasmial.
„Sadni si na jednu z debien a rozpoviem ti všetko.“
Peter sa zhlboka nadýchol, prikývol a sadol si.
„Nuž, ako som povedal, reálny Stark má vytvoril do takejto podoby niekoľko týždňov pred svojou smrťou. Očakával, že na vás čoskoro zaútočia, aj keď netušil, kto to bude. A bál sa, aby jeho budúci boj nebol jeho posledným. Mal totiž na krku dieťa – žiaka, ktorým si bol ty a ktorého nechcel nechať samotného napospas ťažkému osudu hrdinu. Rozhodol sa preto vytvoriť mňa. Ak by zomrel, mojou úlohou by bolo na teba dávať pozor, a umiestnil ma sem, do krytu, ktorý kúpil od prezidenta. Po jeho smrti som začal vyhodnocovať najväčšie hrozby, ktoré by ťa mohli postihnúť, a zhruba v novembri som zostavil finálnu dvanástku záporákov, ktorí by ti mohli vážne uškodiť, hlavne počas Vianoc. Tak som ako pokročilá umelá inteligencia vytvoril plán. Poslal som ti mobil s tým, že ako tajomný zadávateľ sa ti budem vyhrážať, aby si za mňa ničil zločincov.“
„Prečo si sa mi ale vyhrážal? Vieš, ako veľmi som sa bál o svojich blízkych?“ vyčítavo povedal Peter.
„Bola to jediná možnosť, ako sa hneď neprezradiť, ako ťa motivovať a ako z teba dostať maximum. Po prehľadávaní internetu som natrafil na pesničku Dvanásť dní Vianoc, ktorá sa mi zdala ako dobrý námet na vytvorenie hry, v ktorej by si dostával dvanásť darčekov nie po Vianociach, ale do Vianoc. Darčeky boli tvoji záporáci, ktorých si prekvapil prvý a tak ti teraz neublížia niekedy v budúcnosti, v ktorej by si mohol niekedy nepripravený. A porazil si ich všetkých, čiže gratulujem. Ber to odo mňa ako posmrtný darček. Vďaka tomu môžeš mať pokojné Vianoce a povianočné obdobie, pretože najväčšie hrozby si si sám odstránil,“ s úsmevom povedal holografický Tony.
Peter si v hlave prehrával uplynulé týždne a akosi stále nemohol pochopiť, že za tým všetkým bol Tony, ktorý sa ho aj po smrti snažil takouto divnou formou chrániť. No akosi v srdci vedel, že je to tak.
„A nebál si sa, že sa mi niečo môže stať? Párkrát som vyhral iba o chlp.“
„Nuž, áno. Občas to bolo tesné. Hlavne vtedy s Doctorom Octopusom, to som asi prehnal. Nemal som ho za tebou posielať, no inak to nešlo. Mal si vždy poraziť v jeden deň jedného záporáka, aby si sa príliš nevysilil. Nechcel som ti nechávať dvoch na jeden deň. Ale vždy som ťa kontroloval cez všetky dostupné kamery, do ktorých sa bolo možné hacknúť. Dokonca som sa hackol aj do Mysterioveho robota a nechcem nič vravieť, ale Luskáčiková povzbudivá reč, nuž, to som bol ja,“ povedal a žmurkol na Petera. Ten bol ešte stále zmätený.
„A čo Taskmaster? Fury mi predsa povedal, že naozaj ušiel z väzenia. Akú rolu v tom hral on?“
„Žiadnu. Teda, okrem toho, že mi vyhovovalo, že si namiesto mňa podozrieval jeho. Paradoxom ale bolo, že s Taskmasterom ste dokonca v jednej chvíli boli aj blízko seba. Vtedy som sa bál, aby ste sa náhodou nestretli, inak by sa všetko pokazilo. Určite si pamätáš na výbuch v obchodnom centre, keď si bojoval proti Lizardovi. Nuž, ten výbuch spôsobil Taskmaster, ktorý sa snažil dosať do trezoru banky, ktorá bola na opačnej strane nákupného centra ako si bol ty. Po niekoľkých minútach, počas ktorých raboval a bral peniaze, sa mu do cesty postavil neznámy muž. Bol celý v čiernom kostýme, z ktorého mu bolo vidno iba oči. V ruke mal samurajský meč.
„Kto to bol?” opýtal sa Peter.
„Nikto nevie. Dokonca ani ja som nedokázal zistiť, o koho ide, no ľudia ho začali volať Ronin. Ronin sa teda pustil s Taskmasterom do boja a po pôsobivom súboji ho Ronin nakoniec prebodol a Taskmaster, nuž, zomrel podobným spôsobom ako ja. Život vie byť naozaj niekedy plný zvláštnych paradoxov.“
Peter len neveriacky pozeral na hologram. Niekoľko dní dozadu bol len pár stovák metrov od človeka, ktorý mu zabil mentora, a ani o tom nevedel. A ten mentor v podobe hologramu je teraz pred ním a vraví mu, že on ho posielal do súbojov so zločincami. Aj napriek zvláštnym posledným dňom ho z mieri najviac vyviedlo toto. Tony sa na neho pozrel a zosmutnel.
„Ospravedlňujem sa za tie posledné dni, no vedz, že to bolo to najlepšie, čo som pre teba mohol urobiť. A úprimne, som aj rád, že je už Taskmaster mŕtvy, pretože pomsta nie je dobrá pre nikoho, Peter. Hlavne nie pre mladého človeka. A mňa by zo smrti už aj tak nevrátila. Tak nado mnou už nesmúť a ži svoj život, pretože ty si ešte stále živý. Ja už ale nie som. A prepáč mi, ak som situáciu zle odhadol a mal si kvôli mne ťažké obdobie.“
Peterovi sa do očí tlačili slzy. Dvakrát zažmurkal a prešiel si rukou po tvári.
„Nie, Tony. Ďakujem. Za všetko. Keď nad tým rozmýšľam, naozaj asi vďaka tomu budem mať teraz pokojné Vianoce. Nemá ma už kto ohrozovať. Ďakujem ti za všetko. Chýbaš mi,“ povedal, prišiel k hologramu a objal ho. Aj keď mu ruky prešli vzduchom, predstavoval si, že tam Tony naozaj je.
„Aj ty mi chýbaš, Peter. No teraz je už čas ísť. Ty sa teraz musíš vrátiť domov. Je Štedrý deň a ten by si predsa mal stráviť so živými ľuďmi, ktorí ťa majú nadovšetko radi. Toto je teda posledné zbohom,“ povedal Tony a usmial sa na Petera.
„Maj sa, Tony,“ smutne povedal Peter a otočil sa na odchod, aby sa nerozplakal.
„Och, a ešte posledná vec,“ povedal Tony a Peter za znova otočil. „V tamtej debne je pre teba odložený ešte jeden darček, Spider-Man,“ povedal, žmurkol a hologram sa vypol. Peter potlačil vzlyk a podišiel k debne, na ktorú Tony ukázal. Otvoril ju a vo vnútri našiel nový superhrdinský oblek. Bol celý čierny, až na pavúka na hrudi a oči, ktoré boli biele.
„Ďakujem,” do ticha zašepkal Peter. Vypol Iron Spidera a obliekol si na seba nový oblek.
Z krytu pod pamätníkom sa dostal cez nové dvere, ktoré boli na druhej strane miestnosti. Za nimi sa skrývali schody, ktoré ho dostali pod akýsi poklop. Keď ho nadvihol a vyšiel cez neho von, dostal sa opäť pred pamätník. Nevedel ani ako, no došiel na stanicu a kúpil si lístok do New Yorku. Cestou zavolal MJ.
„Ahoj, MJ.“
„Čau, Peter. Ako sa máš? Je všetko v poriadku? Znieš unavene.“
„Všetko je v poriadku. Konečne je už všetko v poriadku. Len chcem, aby si vedela, že ťa ľúbim. Zajtra sa stretneme, mám pre teba skvelý vianočný darček.
„Aj ja ťa milujem a neviem sa už dočkať. Teším sa. Tiež mám pre teba niečo.“
„Super. Tak sa teda zajtra vidíme. Maj sa. Veselé Vianoce.“
„Pa, môj Spider-Man.“
Okolo obeda sa dostal domov. Otvoril dvere, dal si dole novú čiernu masku a vošiel cez chodbu do kuchyne, kde našiel sedieť tetu May s Kate Bishop.
Kate tete zrejme vysvetlila, že ju k nim na Vianoce Peter pozval, pretože medzi nimi vládla skvelá nálada a May od Petera nechcela počuť vysvetlenie ohľadom toho, čo v jej kuchyni robí budúci Hawkeye.
„Ach, ahoj Peter. Vďakabohu si tu. Už som sa o teba bála, no tvoja kamarátka Kate ma upokojovala, že si v poriadku. A vidím, že máš nový kostým. Kde si ho zohnal?“ povedala May a celý čas sa pri tom usmievala. Peter sa na ňu pozeral a uvedomil si, aký je za ňu vďačný. Tiež sa usmial. A okrem toho sa cítil konečne po takmer dvoch týždňoch voľný. Bol to blažený pocit.
„Všetko je v poriadku, May. Konečne je už všetko tak, ako má byť,“ povedal a objal ju. Popri tom sa pozrel na Kate a naznačil jej, že všetko je vybavené a že je všetko naozaj v poriadku. Kate sa na neho len šťastne usmiala a prikývla. „Mám ťa rád, May. Nehovorím ti to často, ale som ti vďačný za všetko, čo pre mňa robíš. Bez teba by som nezvládol byť hrdinom.“
„Aj ja ťa mám rada, zlatko. Ale vedz, že hrdinom ťa nerobím ja. Je to tvoja silná vôľa a čestné srdce. Vďaka nim si takým skvelým hrdinom.“
„Ďakujem. A teraz… neoslávime konečne tie Vianoce tak, ako sa patrí?“ zasmial sa Peter.
„No samozrejme. Musíme predsa ukázať Kate, že Vianoce u Parkerovcov sú tá najlepšia vec na svete,“ povedala May a Kate sa zasmiala.
Po zvyšok poobedia a večera teda piekli, hrali hry, dávali si darčeky, jedli, pili a pozerali vianočné filmy. A čo bolo hlavné, robili to všetko spolu. Pretože o tom sú Vianoce. Byť s ľuďmi, ktorých nadovšetko milujeme, a ktorí nadovšetko milujú nás.
KONIEC
V mene celej redakcie REWIND.sk vám, naši milí čitatelia, prajem pokojné prežitie vianočných sviatkov v kruhu ľudí, ktorých milujete, a ktorí milujú vás. Oddýchnite si, poriadne sa najedzte a zostávajte zdraví a šťastní. Veselé Vianoce, priatelia!
Pokiaľ si chcete prečítať celý vianočný Spider-Manov príbeh, navštívte podstránku Spider-Man: Predvianočná nočná mora, na ktorej už nájdete všetky časti tohto unikátneho príbehu.
Autor: Ondrej Kačkoš
