DOGG recenzia

Slovensko v poslednom období prichádza z veľkým množstvom nádejných projektov, z ktorých sa väčšina premenila na naozaj kvalitné filmy. Práve preto má veľké očakávania aj najnovšia snímka našich domácich filmárov, ktorá sa už onedlho dostane do kín. Film DOGG však nie je všedným ani vcelku mladým projektom. Jedná sa totiž o ambiciózne dielo, na ktorom sa po dobu mnohých rokoch podieľalo mnoho známych aj neznámych mien slovenskej kinematografie.

DOGG nie je ani zďaleka obyčajným filmom s priamočiarym príbehom či vyvíjajúcimi sa postavami. Dokonca ani nie je jedným filmom – presnejšie totižto ide o štvoricu poviedkových príbehov na tému strach. Odkedy sme sa o tomto projekte dozvedeli, neustále dookola nám bolo opakované, že náplňou budú štyri radikálne autorské snímky, svojim spracovaním veľmi odlišné. Všetky však sľubujú, že budú spytovať emóciu úzkosti, atmosféru bizarnosti a hlavne strach v jeho rôznych formách. Práve preto dáva zmysel, že si zvlášť rozoberieme každé jedno dielo štyroch režisérov, scenáristov, kameramanov a skupín hercov. Nech sa páči, toto je recenzia na film DOGG (DUET, OPUS DEI, GRASVATER, GAME).

DUET

Prvá poviedka bola dá sa povedať najpodstatnejšou zo všetkých štyroch. Ako nič netušiaci divák totižto ešte vôbec neviete, čo máte od všetkých štyroch filmov čakať. So začiatkom snímky ste pochopiteľne nabudení a rýchlo sa snažíte nájsť všetky znaky, ktoré napovedajú celkovej téme strach. Po pár minútach už však presne viete, čo sa deje. Myšlienka autorov natočiť nevšedný, „artový“ horor, ktorý skúma novodobé predsudky voči rozdielnej rase či vierovyznaniu je vám zreteľná, pričom v teórii znie veľmi dobre.

Detaily ohľadom príbehu nemá zmysel odhaľovať. Dĺžka celého DOGGu je totižto len 80 minút, takže hlboké postavy či ich zreteľný vývoj pod vplyvom situácie nečakajte. V skratke však chce prvá poviedka predviesť ľudskosť, ktorú zdieľame všetci, bez ohľadom na farbu našej pokožky či Boha, ku ktorému sa modlíme. Túto myšlienku chce podporiť s na plátne zvláštne vyzerajúcim strachom práve z toho, ako veľmi náš rozsudok ovplyvňujú predsudky. Výsledné spracovanie však žiaľ hĺbku myšlienky predviesť nedokázalo. Dojímavý moment je dojímavý, a zvyšok je zaujímavý, len ak vážne zapojíte vašu vlastnú kreativitu a niečo si vymyslíte. Hororový aspekt nie je zjavný vôbec, čiže aspoň z vizuálneho hľadiska sme sa témy strach nedočkali.

OPUS DEI

Druhá poviedka bola zo všetkých štyroch mojou obľúbenou, a podľa reakcií ostatných divákov s týmto tvrdením nebudem sám. Najlepšou časťou však je moment, kedy si uvedomíte, že prvá snímka skončila a druhá sa začala. Konečne vám dôjde, ako veľmi sú jednotlivé príbehy rozdielne a o to viac vás bude zaujímať ich spoločná tématika. S „dielom božím“ filmári pravdepodobne zamýšľali vytvoriť klasickejší horor so zaujímavou premisou, ktorá je však totálne absurdná. Aj preto sa dá druhá snímka opísať ako čierno-čierna komédia s tichým humorom, na ktorom si zgustnú jeho veľkí fanúšikovia.

Ako samostatné dielo sa mi preto OPUS DEI páčil, pretože štýl tohto rozličného humoru obdivujem. Ak sa však z krátkeho príbehu odstráni motivácia strachu z nového potomka a z hrozivej minulosti, potom je ťažké pochopiť, ako do celého projektu vlastne zapadá. Strach tu bol totižto vďaka krátkemu času, ktorý hororu nevystačuje, premenený na smiech.

GRASVATER

Tretia poviedka je bezpochyby najbizarnejšou a najodvážnejšou spomedzi všetkých štyroch. V tom, čo robí, je veľmi efektívna – a to evokovať tie najhoršie, najzvrátenejšie a najnechutnejšie pocity, ktoré zažijeme sledovaním toho, čo môže robiť ktokoľvek z nás. A aj keď bola podstata príbehu akosi zábavná, po jeho predstavení v realite vás pohltí absolútny odpor k osobám na plátne a aktivitám, ktoré vykonávajú. A aj to je jedna z podstatných foriem strachu. Mnohých ale možno sklame spôsob používania drog v tejto snímke, pričom postavy po štipke marihuany dosahujú nirvánu, ocitnú sa v horách a cítia chladný vietor – čo len uberá na realistickosti zvyšku, ktorý je z vizuálneho hľadiska spracovaný skvelo.

GAME

Záverečná poviedka bola podľa môjho názoru najmenej zábavnou a hlavne najmenej originálnou. Myšlienka samotná však nie je zlá, pričom skvelo zapadá do celkovej tématiky projektu – filmári si ju aj zaujímavým štýlom poupravili. Základom je to neohrabaná kritika modernej spoločnosti, kde túžba po zábave hraničí s túžbou po násilí a smrti. Snímka je akousi karikatúrou nápadu, že väčšine vôbec nezáleží na jednotlivcoch či menších častiach populácie. GAME poukazuje na to, že ak sa nás smrť cudzieho netýka, tak sme v nej dokonca ochotní nájsť potešenie. A ak sa s ňou stretneme, tak sme schopní ju zneužiť v náš osobný prospech.

Vizuálne spracovanie je veľmi ambiciózne, a väčšina je aj vcelku stráviteľná. Niektoré zábery však pôsobia neprehliadnuteľne amatérsky. Najviac vás však zmetie neustálý strih, ktorý zmení váš pohľad aj 4-krát za sekundu, čo je len lacný a nepríjemný spôsob ako navodiť dezorientáciu a pocit rýchlej i nebezpečnej akcie. Na to, akým spôsobom film svoju myšlienku presadzuje, je výsledok možno až príliš dlhý a repetitívny, pričom som už počítal minúty do konca.

Zhrnutie

Jedna téma a štyri príbehy v poviedkovom filme DOGG sú bezpochyby veľmi ambicióznym projektom slovenských filmárov. Tvorcovia si určite vraveli, že vždy stojí za pokus priniesť verejnosti niečo úplne nové a nevšedné, niečo, čo by si zapamätali. Výsledok je ale koniec koncov žiaľ len neohrabaným zhlukom rôznych scenárov, pričom kvôli obmedzenému času a určenej téme nemá ani jedna z poviedok dostatočný priestor na rozvinutie. Film je obzvlášť nepresvedčivý z hľadiska dialógu, ktorý sa snaží vynahradiť vizuálom. Z toho dôvodu dostáva poviedkový film DOGG hodnotenie 4/10.