The Last of Us Part I RECENZIA
Recenzovaná verzia: PlayStation 5
The Last of Us nie je projekt, ktorý by sme museli nejak komplikovane či siahodlho predstavovať. Titul z produkcie Naughty Dog sme si po prvýkrát mohli zahrať v roku 2013, následne vyšla remaster verzia na PlayStation 4, pričom tá sa tešila identickému úspechu. A to ako v rámci komerčného hľadiska, tak aj z pohľadu recenzií. Aj keď sa už, logicky, stratil moment prekvapenia, ktorým boli odmenení pôvodní PlayStation 3 hráči. No a teraz, takmer po dekáde, tu máme The Last of Us Part I a spolu s ním dorazila i naša recenzia tohto akčného survival počinu s vysokým sklonom k naratívnemu rozprávaniu. Ide o kvalitný remake alebo sa mágia jednej z najsilnejších značiek Sony stratila?
The Last of Us mám rád, to poviem na rovinu. Tvorbu Naughty Dog v podstate milujem a to už od dôb prvého Crasha Bandicoota, kedy by mi ani len nenapadlo, že práve tento tím o dvadsať rokov neskôr prinesie tie najstrhujúcejšie príbehové zážitky v rámci herného média. Po dobrodružstvách Crasha a Coco si ma podmanila fantastická a často ignorovaná séria Jak and Daxter (ktorá by si zaslúžila nejaké oživenie).
Joel je späť…
Až prišiel Nathan Drake a jeho štyri (Golden Abyss som dodnes nehral) dobrodružstvá, ktoré sú de facto herným Indiana Jonesom. To znamená, že vo svojom žánri a médiu jednoducho nemajú žiadnu relevantnú konkurenciu (hoci reboot Lary Croft je skvelý, funguje trochu iným spôsobom). K Joelovi som sa už nedostal na release day, avšak do dnešného dňa si pamätám ukážku z roku 2011, ktorá slúžila ako premiérový trailer k dovtedy neznámej sérii. Temné koridory zničeného sveta, surový súboj urasteného muža a malé dievčatko, ktoré mu pri ňom pomáha. Čo to asi len bude?
Asi ste pochopili, že šlo práve o The Last of Us, pričom zmienená ukážka do dnešného dňa pôsobí veľmi dobre a lákavo. Mimochodom, je zaujímavé sledovať, ako sa dobové komentáre snažia prísť na to, o čom hra bude, nevediac, že k nim prichádza brilantne napísaná príbehová záležitosť so svetom, ktorý je snáď všetko, akurát nie čierno-biely. Po prvýkrát som sa do tohto akčného survival titulu pustil v roku 2018 (konkrétne v jeho horúcom lete) a to v rámci remaster edície.
a Ellie spolu s ním.
Sprvoti som nebol absolútne strhnutý (začiatok je ale famózny i dojemný zároveň), avšak s pribúdajúcimi hodinami a dejovými peripetiami pocit nadšenia postupne prichádzal a prehlboval moje pozitívne dojmy.
Kladné pocity prichádzali vďaka výbornému gameplay jadru a silným naratívnym momentom. No a dodnes si spomínam na záver, ktorý fantasticky završuje budované napätie i príbehové cestičky, pričom krásne premosťuje na druhý diel, ktorého sme sa dočkali v Covidom zamorenom roku 2020. A ešte pred samotným vydaním sme vám svojho času priniesli recenziu.
Veľkou otázkou ale zostáva, ako to na mňa pôsobilo po dlhých (naozaj čudných) štyroch rokoch a po pokračovaní, ktoré je predsa len o niečo vyspelejšie a príbehovo ambicióznejšie? A hlavne, funkčnú hrateľnosť dotiahlo k dokonalosti. To si povieme v dnešnom texte.
Naša recenzia The Last of Us Part I sa podrobne pozrie na tento remake prichádzajúci s istou kontroverziou, ktorá súvisí hneď s niekoľkými faktormi. O čo presne ide? Konkrétne o fakt, že za remake takmer desaťročnej záležitosti si Sony účtuje cenu plnohodnotného a súčasne úplne nového AAA projektu. A to spôsobilo vlnu negatívnych emócií. Taktiež, táto situácia vyvolala jednu, pomerne zásadnú otázku, nie sú hry až príliš drahé?
Same old story
Aby sme si v krátkosti priblížili dianie hry, je nutné upozorniť na fakt, že sa nachádzate v Amerike po katastrofickej apokalypse, kedy huba Cordyceps napadla fungovanie mozgu a premenila ľudí na krvilačné beštie. Zhostíte sa úlohy Joela, muža v stredných rokoch, ktorý naprieč Spojenými štátmi cestuje a snaží sa dopraviť maličkú Ellie, ktorá by mohla byť záchranou a spásou pre zničené ľudstvo.
Príbehová kostra je identická. V rámci scenáristickej práce sa nič nezmenilo a Neil Druckmann neprišiel so žiadnou inováciou, ktorá by poslúžila ako efektný mostík medzi prvou a druhou časťou. Je to škoda? Za mňa trochu áno, keďže priestor na isté zapojenie Abby tu bol. Jednotlivé diely by spolu takýmto spôsobom krásne vytvorili ucelený dielik rozsiahleho obrazca. Žiaľ, nestalo sa tak.
Ťažko povedať, či to vnímať negatívne, nakoľko vo svojej základnej podobe to funguje. Part I však bolo prezentované ako plnohodnotný remake a myslím, že absencia naratívnej invencie (aj s prihliadnutím existenciu dvojky, ktorá predsa len ponúka iný pohľad na pôvodné udalosti) bola kontraproduktívnym ťahom.
Koniec koncov, Resident Evil 2 a aj Final Fantasy VII neboli iba otrockými prerábkami pôvodných scenárov. Na originálnom nápade iba stavali a do príbehu priniesli množstvo zaujímavých zmien, ktoré sa následne využili neskôr v deji. Respektíve, v prípade siedmej finálnej fantázie sa ešte len využijú v nadchádzajúcom pokračovaní.
Emočne stále efektívne
Každopádne, samotný príbeh nezostarol, minimálne nie v mojich očiach. Má adekvátne emočné podkreslenie, Joelove motivácie sú čitateľné a vzťah medzi naším hlavným hrdinom a maličkou Ellie dokáže nezriedka príjemne dojať. Nehovoriac o tom, že úvodných dvadsať minút je obrovskou emočnou bombou, kde som tentokrát plakal tak moc, až môj mozog takmer nevnímal efektne odprezentované úvodné titulky.
Funkčnosť rozprávania podtrháva aj fakt, že The Last of Us Part I disponuje výbornou atmosférou, ktorá je formovaná prostredím i epizódnymi postavami, ktoré počas púte stretnete – a nezriedka za pomerne tragických okolností aj opustíte. Príbeh sa odohráva v naozaj nehostinnom svete, ktorý som po štyroch rokoch vnímal ešte silnejším spôsobom.
Efektivite príbehu tentokrát prospieva i fakt, že motion capture za tú jednu dekádu naozaj napredoval a vďaka tomu je mimika i gestikulácia omnoho výraznejšia. Nie vyložene expresívna, ale skôr autenticky prirodzená. Naozaj, ak som v prípade dvojky napísal, že mám filmový pocit z tamojších animácií, tak to isté platí aj tu. Súčasne, postavy sú tentokrát evidentne staršie, čo je iba dobre.
Pôvodné modely totiž ani zďaleka vekom a vzhľadom nepripomínali ľudí v strednom veku. V remaku ale napríklad Joel a Tess evokujú skutočných štyridsiatnikov a istým spôsobom veteránov ostrieľaných zo života po apokalypse a rozpade tradičnej spoločnosti. A to na zmienenej autenticite iba pridáva.
Nostalgia alebo Déjà vu?
Akonáhle sa pustíte do úvodných minút hrania, okamžite zistíte, že ide v zásade o identickú hru. K audiovizuálnym konkrétnostiam sa, samozrejme, vyjadrím nižšie. Avšak jadro hrateľnosti, dizajn úrovní a aj protivníci zostávajú úplne identickí. A na moje veľké prekvapenie to aj po tých rokoch veľmi dobre funguje. Naozaj, klobúk dole spoločnosti Naughty Dog, pretože recept, s ktorým prišli, takpovediac starne do krásy.
Áno, je to stále striktne lineárny, značne filmový zážitok, kde vlastne nie je priestor na žiadne výrazné odbočky. Ale to vo finále nevadí, pretože celý titul pôsobí ako súdržný kondenzovaný zážitok s jasne stanoveným tempom akčných pasáží a následných pokojnejších sekvencií. A to v dobe, kedy je každý druhý projekt gigantickým otvoreným svetom, pôsobí veľmi príjemne.
Súčasne je vidieť i cítiť, že vývojári z Naughty Dog jednoducho vedia pracovať s atmosférou. Aj v celkom prázdnych oblastiach totiž nezriedka navodia pocit nebezpečia, smútku alebo nehostinnosti. Stačí sa na pár momentov zastaviť a obzrieť si konkrétne lokácie. Sú plné detailov a kvalitného storytellingu pomocou interiérov a exteriérov. Tvorba niečoho podobného pritom vôbec nie je ľahkou úlohou.
Ostatne, ako poviete príbeh nejakého bytu či ľudoprázdnej ulice iba za pomoci pohodených predmetov, rozbitých okien alebo pouličného grafity? Možno sa to nemusí javiť nejak komplexne, ba dokonca ani zložito, no opak je pravdou. A môžete si byť istý, že vývojári si na tomto aspekte dali záležať naozaj prekvapujúcim a ohromným spôsobom. Komplexnosti celej naratívnej štruktúry prispievajú i zberateľské predmety alebo drobnejšie detaily v podobe akcie postáv. Stačí sa zapozerať na hustejšie obývané lokácie a zistíte, že takmer každé NPC hovorí drobnejší príbeh. Prípadne minimálne reprezentuje charakterovú črtu.
Skôr nostalgia a ružové okuliare
Hoci sa štruktúra gameplay jadra nemení, k zlepšeniam rozhodne došlo. Napríklad gunplay je (očakávane) úplne iná trieda ako naposledy. Odlišuje sa od pôvodnej hry a aj od remasteru, ktorý som svojho času prešiel. Zbrane pôsobia autenticky, surovo a ťažkopádne, pričom prítomné gore podtrháva ich ničivú silu. V tomto ohľade síce Part I za naozaj surovou dvojkou zaostáva, no vďaka realistickejšie vyznievajúcej grafike sa jej predsa len približuje viac ako kedykoľvek predtým.
Svoj prínos na tom má aj samotný DualSense, ktorý opätovne dokazuje, že je zďaleka najlepším herným ovládačom dostupným na trhu. Minimálne teda po pocitovej stránke. A súčasne aj s prihliadnutím na aktívne využívanie adaptívnych tlačidiel zo strany first a aj third party vývojárov (partnerské 2K napríklad).
Taktiež, vďaka implementácii dynamickej obťažnosti, kde si môžete sami navoliť náročnosť jednotlivých prvkov, protivníci vyznievajú ešte chytrejšie, komunikatívnejšie a agresívnejšie, než tomu bolo v originálnych dvoch iteráciách. Väčšia komplexnosť úprav má vo finále za následok to, že akcia na hráča pôsobí intenzívnejšie, nezriedka ho úplne pohltí a musí taktizovať za aktívneho boja. A to je spravidla náročná úloha, pri ktorej dochádza aj k chýbam, čo osobne kvitujem.
Výborný prístup ku koncovému používateľovi
A keď už som spomenul tú obťažnosť, osobne si myslím, že ide o najideálnejšiu pomôcku k sprostredkovaniu žiadaného zážitku pre koncového používateľa, čiže pre hráča. Viete si totiž prispôsobiť počet dostupných surovín, ofenzívnosť množstva nepriateľov a ďalšie prvky, ktoré relevantným spôsobom transformujú celý gameplay.
A síce to tak aktuálne (žiaľ) nevyzerá, neprestávam dúfať, že časom budú obdobné možnosti nastavenia herným štandardom, pretože takáto úprava reprezentuje úplne všetko, čo si pod pojmom prispôsobenie náročnosti predstavujem. Nedochádza tak k neželaným problémom s balansom a ani nezmyselne malým počtom munície či predmetov nutných k prežitiu. To je v súčasnej dobe plnej katastrofálne nevyvážených obťažností naozaj balzam na moju hráčsku dušu.
V poslednej dobe sa stalo štandardom i nastavenie pre hendikepovaných a znevýhodnených hráčov. Možnosti pre takúto úpravu sú prítomné i v remaku. A hoci ich osobne nevyužívam, som rád, že obdobne veľké štúdiá (s dostatočnými finančnými prostriedkami) myslia na všetkých hráčov.
Plnohodnotný facelift?
Najzásadnejšou zmenou si očividne prešiel vizuálny kabátik. Jeho prerábka bola pre mnohých azda najväčším lákadlom. Koniec koncov, ako som už zmienil vyššie, hrateľnosť i scenár zostali takmer stopercentne zachované. Je teda logické, že niekde k veľkej obmene dôjsť muselo. Predsa len má Part I nastavenú cenovku pomerne vysoko oproti jednoduchším remasterom.
Tie spravidla starší titul iba prispôsobia vyššiemu rozlíšeniu alebo obmenia farebnú paletu. Stretli sme sa ale aj s prípadmi, kedy remaster ponúkol horšiu grafiku originál. Alebo totálne prekopal vizuálny štýl, čím zničil ducha pôvodnej hry. Týmto môžeme pozdraviť Grand Theft Auto: The Trilogy – The Definitive Edition, ktoré absolútne zničilo ducha tejto open world trilógie. Taktiež, v tomto prípade bolo od počiatku avizované, že ide o remake a ak sa niečo naozaj prekopalo od základov, je to audiovizuálne stvárnenie.
Je ale táto zvukovo obrazová plastika evidentná a môže aspoň sčasti ospravedlniť sedemdesiat eur, ktoré tvorcovia za titul chcú? Do určitej miery určite áno. Preberaný titul optikou grafiky pôsobí mimoriadne aktuálne. A ak by som nejakým zázrakom nevedel o existencii pôvodných hier (aj zásluhou nestarnúceho príbehu či hrateľnosti), bezproblémovo by som uveril tomu, že ide o úplne nový projekt vydávaný po prvýkrát. A to je viac než dobrá vizitka.
Podcenená zmena
Samozrejme, ten šok nie je tak obrovský ako v prípade remaku Demon’s Souls (kde paradoxne táto kontroverzia neexistovala), pretože táto legendárna záležitosť, ktorá odštartovala popularitu hardcore RPG titulov, sa nikdy nedočkala remasteru. Jediná platforma, kde ste si titul mohli zahrať, bola PlayStation 3 a ani tam tento projekt nebežal ideálne. To však už nebol problém ani jedného z vydaných The Last of Us, pretože boli výborne prispôsobené svojim platformám.
A môžete si byť pritom istý tým, že ak by The Last of Us nikdy nevyšlo na minulej konzolovej generácii, hráči by remake prijali s ľahším srdcom. Postup prerábke odoprieť nemožno. Pre väčšinu hráčov bol však aj remaster stále prijateľným zážitkom. Chápem preto, že ľudia remake príbehu Joela a Ellie doceňujú (z hľadiska vizuálneho upgradu) výrazne menej ako prvú Souls hru.
A síce predchádzajúca verzia bola veľmi pekná, predsa len cítiť, že šlo o remaster starého titulu, ktorý bol vo vývoji dlhý čas. Novinka je naopak aktuálna, vizuálne nádherná, zvukovo brilantná. Myslím si, že po tejto stránke zostane aktuálna celú súčasnú dekádu. Predsa len, audiovizuálne skoky medzi generáciami už nie sú tak zásadné ako kedysi. Ťažko si len momentálne predstaviť krajšie a detailnejšie spracovanú hru, pri ktorej jej staršie klony vyzerajú ako naozaj chudobní príbuzní.
Vylepšenie výborného
The Last of Us Part I je „iba“ veľmi dobrou prerábkou fantastickej hry, čo vám snáď potvrdila i dnešná recenzia. Nie, v zásade tam nič nové nenájdete. Príbehové cestičky sú rovnaké, hlavná hrateľnosť so všetkými konkrétnosťami zostáva identická. A pokiaľ ste sa už pár rokov na príbeh Joela a Ellie nepozreli, bude vám to pripadať, že aj tá audiovizuálna stránka v podstate zostala bez zmeny. Lenže ono nie.
Remake má svojím grafickým stvárnením omnoho bližšie k nezriedka kritizovanému, avšak mnohými aj milovanému, pokračovaniu spred dvoch rokov. Ten titul je vo svojej terajšej podobe nádherný, ohúri detailmi a krásnymi farbami. Všetky tieto prvky dohromady hovoria jediné – nová herná generácia je tu a časom sa už nebude musieť brzdiť tou minulou. Hoci ju mám veľmi rád, jej životný cyklus skončil a musíme sa pohnúť ďalej.
Réžia v rámci filmových scén stále exceluje a prechádzať sa po starých lokáciách v novom háve je nezriedka veľmi atmosférický zážitok. Vďaka čomu? Najmä vďaka množstvu detailov, hudbe ale aj celkovému stvárneniu, ktoré je tou pravou depresiou, čo sa mne osobne mimoriadne pozdáva. Hra svetla a tmy na konzolách PlayStation 5 bravúrne vynikne. A pokiaľ si počkáte na večerné hodiny, dostanete ten pravý zážitok plný atmosféry.
Dovidenia v druhom pokračovaní
Azda najväčším výkričníkom je teda cenovka. A v tomto ohľade je naozaj ťažké povedať, či je oprávnená. Viem si totiž predstaviť, že rozsiahle prerábky grafiky, pridanie nových obťažností a súvisiace úpravy umelej inteligencie potrebovali nejaké financie a určitý vývojársky čas. Súčasne, vytvoriť takto pôvabný audio a vizuál nejaký ten milión (možno dva či tri) stojí. Zaslúži si však The Last of Us Part I cenovku sedemdesiatich eur?
Sám odpoveď nemám, pretože nedisponujem informáciou o nákladoch a pokiaľ nedôjde k nejakému internetovému leaku (ktoré sú už štandardizovaným zdrojom informácií), pravdepodobne ju ani nezískam. Predsa len by som ju vo výslednom hodnotení mal zohľadniť. Áno, dnes hry bežne stoja sedemdesiat eur. Remaky alebo remaster projekty sa však málokedy dostanú na túto cenu. A ak náhodou áno, ide o prerábky dvadsať alebo tridsaťročných titulov, kde je tá zmena už žiadaná, prípadne rovno nutná.
Preto by som na úplný záver napísal, že ak náhodou patríte k hráčom, ktorí azda najpopulárnejší titul od Naughty Dog nikdy nehrali, rozhodne nemáte nad čím váhať a remake berte všetkými desiatimi. Nehľaďte pritom na cenu, pretože výsledný pocit za to bude stáť, to mi môžete veriť. Inak by som vám dnes prepieraný titul odporučil výhradne v prípade, že patríte medzi skalných fanúšikov značky. Vo finále však The Last of Part I vnímam pozitívne a naša recenzia končí výborným hodnotením 8,5/10.
