Posledný rok-dva sa veľa rozpráva o našej domácej kinematografii, ktorá je podľa rôznych názorov na vzostupe. V poslednej dobe nám slovenskí filmári predstavili snímky, ktorými nám dokázali, že aj naša krajina má vlastný štýl, na ktorý by sme mali byť hrdí. Medzi ne sa najnovšie chce zaradiť novinka Dôverný nepriateľ s naozaj zaujímavým príbehom. My sme si už slovenský thriller o umelej inteligencii stihli pozrieť a dnes vám prezradíme, či sa Slovensko môže pýšiť ďalším úspechom! Ako to teda dopadlo?

Dôverný nepriateľ RECENZIA

Mladí manželia Zuzana (Gabriela Marcinková )a Andrej (Vojtěch Dyk) sa sťahujú z Bratislavy do Tatier, aby na samote odrezaní od sveta na vlastnej koži otestovali Andrejovo životné dielo – prototyp inteligentného domu. Idylka dokonalého života v réžii modernej technológie sa však čoskoro mení na nočnú moru a boj o život. Revolučný server, ktorý bol vytvorený s cieľom, aby uľahčil životy svojich majiteľov, sa vymkne spod kontroly a nečakane sa obráti proti svojmu stvoriteľovi. Ide len o vrtoch a nedokonalosť testovanej technológie? Alebo je pravda niekde inde?

Takto znie oficiálna synopsa slovenskej novinky Dôverný nepriateľ, o ktorú sa postaral režisér Karel Janák. Nemusíme dlho rozmýšľať nad tým, aby sme zhodnotili, že príbeh znie nesmierne zaujímavo a ambiciózne. Obzvlášť v dnešnej dobe je práve toto niečím, čo by mohlo zabodovať a zaradiť sa medzi to najlepšie zo slovenskej kinematografie. Ako sa navonok zdá, Dôverný nepriateľ má všetko. Nech už to sú dobrí herci, skvelá zápletka, skúsení tvorcovia – nádej na úspech bola veľká. Otázka teda znie: podarilo sa tento nápad pretvoriť na strieborné plátno tak, aby nás to bavilo a ohromilo?

Skratovaný potenciál

Ako keď sa počítač stretne s nejakou chybou a musí pozastaviť systém, aby ju vyriešil a mohol pokračovať v bežnom fungovaní, sa aj Dôverný nepriateľ stretáva s prekážkami, ktoré si pred seba sám pokladá a škodia mu. Opísal by som to pozmenením známej frázy. Tento film urobí dva kroky vpred, a potom jeden vzad. Áno, všeobecne to znamená, že sa úspešne hýbe vpred. K čomu tam ale sú tie malé chyby? Filmu Dôverný nepriateľ naozaj nechýbalo veľa k tomu, aby sa stal jedným z najlepších.

Je teda veľká škoda, že scenáristické spracovanie ambiciózneho nápadu dopadlo tak, ako dopadlo. Sľubovali nám napínavý a mysteriózny príbeh. Ako ostatné články filmu však trpí spracovaním. Stále dookola robí malé prešľapy v podobe zvláštnych dialógov alebo prinajmenšom bizarného a nevysvetliteľného správania postáv. Človek sa pri sledovaní tohto filmu chytá za hlavu kvôli hnevu, pretože tvorcovia boli pár krokov od niečoho skvelého. Zlyhali však v tých oblastiach, ktorými sa mohol Dôverný nepriateľ odlíšiť od ostatných a dostať sa na vlastnú úroveň. Miesto toho ide o ďalší priemerný thriller.

Šarm v neatraktívnej šedej

Stále si ale napriek všetkým chybám nemôžem pomôcť a film obdivujem. Z technickej stránky ma s výnimkou hrôzostrašného zvuku príjemne prekvapil. Natočený je naozaj dobre. Kameraman Martin Šácha vo viacerých prípadoch predviedol, že je jedným z mála, ktorí kameru nepoužívajú len ako otroka scenáru, ale samostatný prostriedok na rozprávanie celého príbehu. Potom si ale musím spomenúť na to, ako mu to skazil strih bez zmyslu pre tempo a napätie. Dva kroky vpred, jeden vzad. Ideme však ďalej.

Veľkým ťahačom pri tejto novinke sú rôzne mená, ktoré sa „pod strechou“ produkcie objavili. Hlavným je určite Gabriela Marcinková. Tá je každým dňom krásnejšia, no aby som bol úprimný, svoju rolu vo viacerých ohľadoch plne nezvládla. Chýbala jej dramatickosť tváre a zmyselnejšie predčítanie dialógov. Čo sa ostatných týka, tiež nejde o veľké prekvapenia, no medzi tie čiastočné patril aspoň Vojtěch Dyk.

Najsilnejšou stránkou filmu je samotný nápad. A teraz pozor! Premisa o inteligentnom dome, ktorý sa vymkne spod kontroly majiteľa, je len jednou polovicou. Tú druhú vám prezradiť nemôžem, keďže práve tá tvorí zmienenú zaujímavejšiu stránku filmu. Prekvapivé odhalenia a zámerné zavádzanie diváka – aj o tom je Dôverný nepriateľ. To, že niektoré z nich sa očakávať dajú aj nedajú, riešiť nebudem. Ide totižto o to, aký pocit to vo finále zanechá v divákovi.

Popri a po

Na konci filmu sa nachádza najväčšie odhalenie, ktoré mení celú podstatu príbehu. Všetko má zrazu iný význam, čo keď sa v deji podarí, je naozaj chválitebné. Popri tom si ale znova spomeniem na niektoré malé detaily, ktoré vám nemôžem konkrétne odhaliť bez toho, aby som vám skazil zážitok z filmu. Tieto detaily ako jeden konkrétny úkon domu alebo jedna bizarná veta od neznámej postavy sa stávajú ešte zvláštnejšími a menej pochopiteľnými, ako predtým. Nechcem sa veľmi opakovať, no opäť tu platí pravidlo dva kroky vpred (veľké odhalenie), jeden vzad (nezmyselné detaily).

Dôverného nepriateľa sa snažím opisovať veľmi abstraktne kvôli tomu, aby som vám nič dôležité neprezradil. Naozaj totižto návšteva kina stojí za to. Poďme sa ale teraz porozprávať o veciach, pri ktorých nemusím používať vágne výrazy a domýšľavé frázy.

Z obrazoviek vyžaruje modré svetlo; čo vyžaruje z tohto filmu?

Ženská protagonistka sa nám predstavuje ako sochárka – introvertka, ktorá má vlastne len jednu dobrú kamarátku (a samozrejme aj priateľa, ktorý je väčšinu času v práci). Aj preto je dej o inteligentnom dome, ktorý sa rozpráva so svojim majiteľom a neustále ho sleduje, tak veľmi zaujímavý. Domu svoj hlas mimochodom prepožičal Robert Roth. Zuzana je so svojim novým domom v zaujímavom vzťahu, kedy k nemu nechce byť až tak blízko, ale zároveň mu dá prezývku Alfi.

Práve táto dynamika je pilier celého deja. Narovinu nám ukazuje, ako to môže vyzerať, ak svoj život začneme zverovať do rúk umelej inteligencie. V tomto ohľade Dôverný nepriateľ vychytal dobu, keďže dnes ide o dosť dôležitú tému. Aspoň to pomáha prehliadnuť množstvo a množstvo nezmyselných prešľapov scenáristov, otrasný zvuk, nezmyselné detaily v príbehu a bizarné chovanie postáv. Dôverný priateľ je sociálne relevantný, čim si zaslúži pozornosť slovenského publika.

Zhrnutie

Dôverný nepriateľ prišiel s neskutočne ambicióznym nápadom, ktorý je jeho najsilnejšou stránkou. Kvôli viacerým dôvodom však zlyháva v spracovaní scenára, ktorý funguje spôsobom dva kroky vpred, jeden vzad. Čo sa technického spracovania týka, film je relatívne dobrý a stráviteľný, s výnimkou zlého zvuku. Žiaľ neohromili ani herci, no zato nás uspokojilo viacero zaujímavých odhalení a hudba Ondřeja Gregora Brzobohatého. Ide o sociálne relevantný film, ktorý síce nezmenil našu domácu kinematografiu, ale aspoň ju posunul vpred. Nemal by ho zmeškať žiaden slovenský divák, vďaka čomu si zaslúži hodnotenie 6/10.