Veľryba RECENZIA – Zdá sa, že kvalitou a originalitou preslávené americké štúdio A24 nevie stupiť vedľa. Po divácky aj kriticky úspešných filmoch ako Všetko, všade, naraz alebo Aftersun sa tentokrát spojili s režisérom Darrenom Aronofskym, známym hlavne vďaka jeho psychologickým drámam ako napríklad Čierna labuť a Requiem za sen.
Jeho príbehy obvykle sledujú jednu postavu, ktorá prechádza cez ťaživé situácie až k transcendentnému prerodu. Ten prerod nemusí byť čisto pozitívny, no v tom je Aronofskeho najväčšia sila. Jeho postavy sú komplikované ľudské bytosti a vďaka tomu sú jeho filmy častokrát ťažko stráviteľné, no emocionálne dokážu siahnuť veľmi, veľmi hlboko.
Veľryba (The Whale) je filmovou adaptáciou úspešnej divadelnej hry z roku 2012. Napísal ju Samuel D. Hunter, ktorý ju pre Aronofskeho aj zadaptoval. Celý dej sa odohráva v jednej miestnosti, v ktorej je hlavný hrdina, na obezitu umierajúci muž, uväznený sám sebou. Mohol by zo svojho domu vyjsť, no sám sa rozhodol izolovať od sveta, pre ktorý je navonok až príliš nechutný. V tomto obrom tele ale stále bije milé a niekedy až prehnane ľudsky zhovievavé srdce.
Veľryba RECENZIA
Hneď na začiatku musíme poukázať na „slona v miestnosti“. Tým slonom je Brendan Fraser. Všetci hádam poznáme jeho príbeh. Ako sa jeho zápal pre filmovú sériu Múmia premenila na bolestivé zranenia, ktoré mu nedovolili pokračovať v sľubne rozbehnutej hereckej kariére. Teraz sa po niekoľkých rokoch vrátil. Jeho vypracovaná štíhla postava a alfa mužský hlas je síce preč, no z charizmy a talentu nestratil ani kvapku, práve naopak.
Vo Veľrybe hrá Charlieho, ústrednú postavu obézneho, umierajúceho a z domu pracujúceho učiteľa. Jeho situácia je viac než zlá, no stále sa v ňom nachádza optimizmus a snaha hľadať v ľuďoch len to dobré. Samozrejme, aj on prežíva temné chvíle a v tých momentoch sa prejedá do prasknutia. V spojení so špinavým dizajom Charlieho príbytku a zlovestnou hudbou to boli scény, ktoré mi pripomenuli prvú vraždu z filmu Sedem. Aronofsky si tu tak žongluje s pekným kontrastom. Nechutný a temný vonkajšok v porovnaní s oslepujúco krásnou ľudskosťou Charlieho duše.
Nádherný Brendan
Poviem to na rovinu, Brendan je tu fantastický. Nečakal som to ani ja, čo Brendana milujem, avšak nevedel som si predstaviť, ako sa môže bývalý akčný hrdina vrátiť z hereckého dôchodku a podať tak dokonalý výkon v psychologickej dráme od Darrena Aronofskeho. Napratali ho do „fatsuitu“, položili ho na gauč a to bolo všetko, čo bolo treba, aby ma Brendan rozplakal, ale aj rozosmial.
V jeho byte sa však pohybujú aj iné postavy, ktoré prechádzajú svojimi vlastnými temnými chvíľami. Vtedy postava Charlieho doslova žiari. Medzi ďalšie postavy miniatúrneho ansámblu patrí napríklad Charlieho opatrovateľky Liz (Hong Chau). Tá je zároveň jeho najbližšou osobou a ich chémia prináša do filmu veľmi vzácny element humoru. Nie ale takého, akého obvykle vidíme vo zvyšku filmov a médií. Tento humor, podobne ako všetky ostatné pozitívne emócie filmu, sú skôr úsmevné a srdce hrejúce.
Zlá dcéra dobrého obra
Hlavná zápletka sa točí okolo Charlieho dcéry Ellie (Sadie Sink). Ich vzťah je ruina a z malej Ellie vyrástla rebelská a hnevom naplnená dievčina, slúžiaca ako protipól Charlieho humanizmu. Navštevuje ho iba kvôli úlohám do školy, no eventuálne sa ich stretnutia stávajú niečím viac. Charlie sa v nej snaží nájsť dobro za každú cenu a popri tom spoznávame temné zákutia ich životov. Charlie vie, že zomrie. Chce však vo svojom živote urobiť aspoň jednu vec správne.
Sadie Sink aj zvyšok vedľajších postáv predvádza skvelý výkon. Všetci sú ale zahalení do tieňa oblého Brendana. Ten si šou kradne pre seba a nech je ponurosť osudov postáv v akokoľvek zlom stave, Charlie proti nej bojuje s niekedy až otravným optimizmom. Tematicky sa tu motáme okolo humanizmu, vôle odpustiť, snahe hľadať v ľuďoch dobro, aj keď sme v prostredí absolútneho rozkladu.
Vynikajúci soundtrack
Tejto tematike dodáva silu dizajn Charlieho malého domčeka, ponuré osvetlenie, pomalá, až ťarbavá kamera a samozrejme soundtrack od Roba Simonsena. Aronofsky asi veľmi dobre vedel, že keď sa pokúsi o presnú adaptáciu divadelnej hry, tak vo filmovom médiu bude najviac vyčnievať hudba. Tá tu strieda niekoľko atmosfér. Zväčša ale znepokojivú, plaziacu sa a seba deštrukčnú. Postupne ale začne naberať niečo viac, začne v nej byť cítiť niečo veľkolepejšie, ba až transcendentné, čo je, ako sme si už povedali, pre Aronofskeho bežná záležitosť.
Podobne ako samotný film, aj soundtrack sa pohráva s kontrastom Charlieho nešťastného stavu vyobrazeného vonkajškom a jeho vľúdneho srdca skrytého vo vnútri. Tento soundtrack je teda neoddeliteľnou zložkou filmu a buduje na emočnom základe filmu v podobnej sile ako Aronofskeho réžia. Tá by sa niekomu mohla zdať prepálená. Hlavne v závere filmu, keď všetky prvky filmu prichádzajú do záverečného „crescenda“ vo veľmi veľkom štýle.
Veľryba RECENZIA – Zhrnutie
Mne sa ale záver filmu Veľryba pozdával, keďže film očividne pracuje s motívmi miniatúrneho, pre obézneho muža primalého bytu a zlomených vzťahov, ktoré ho v tomto stave držia viac než samotné prejedanie v kontraste s veľkosťou jeho srdca. Aronofsky nás teda približuje k niečomu, čo nie je vizuálne hmatateľné, ale je založené na čistej emócii, na ľudskosti, ktorú vstrebáme vďaka Charlieho snaženiu.
Tu sa vracia moja spomienka na Sedem. Aronofskemu sa darí ospravedlniť toho obézneho chlapíka a dať nám dôvod veriť vo vnútorný svet ľudí, ktorý je častokrát úplne iný a komplikovanejší, než sa na prvý pohľad na exteriér ich bytia zdá byť.
Dalo by sa povedať, že film trpí priveľkou dávkou pátosu, postupne meniaceho sa na klišé. Aronofskeho štýl prehnaného špárania sa v diváckych emóciách teda nemusí vždy padnúť na úrodnú pôdu. Ja som ale jeho hru vyhrotených emócií a osudov zhltol ako nič. To bolo hlavne vďaka skvelému Brendanovi, ktorý sa týmto filmom vracia späť vo veľkom. Bolo to ale aj temnou atmosférou, kontrastujúcou s oslepujúcim humanizmom hlavnej postavy a soundtrackom. Tento intímny herecký masterclass si odomňa preto berie hodnotenie 8,5/10.
