Ako zápalka, ktorá horí z druhej strany
Vtedy v Hollywoode má dĺžku 165 minút, čo z neho robí 3. najdlhší film Quentina Tarantina. O tretie miesto sa, mimochodom, delí s Divokým Djangom, ktorý má identickú minutáž. Pôsobí však veľmi, veľmi dlho, a to hlavne tým, ako pomaly sa veci dejú a ako veľa času je naša pozornosť smerovaná na scénu, ktorá mohla byť 10-krát kratšia. Prečo teda kratšia nebola?
Akosi mi to príde veľmi podozrivé. Keď predsa Cliff ide svojmu kamarátovi / nadriadenému / kolegovi Rickovi opraviť anténu, potrebujeme sa 2 minúty pozerať na to, ako ide po diaľnici? Nie, my nie. Ale Tarantino áno. On totižto vie, čo nás čaká.
A ako opisuje moja metafora so zápalkou vyššie, Tarantino vedel, že čím dlhšie nás bude naťahovať – aj keď to niektorých divákov odradí – tým jasnejšia bude chvíľa, keď sa oheň preplazí cez drevo ku špicu zápalky zo síry a vzbĺkne vo chvíli jasnej absurdnosti. V strižni mohli film bezproblémovo skrátiť o pol hodinu, ale nespravili to. Podľa mňa schválne.
Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden Hollywood
Čo som z ostatných strán počul o konci, viacerým divákom sa nepáčil radikálny kontrast medzi poslednými 30 minútami a zvyškom filmu. Predsa len však ide o rozprávku. A aj rozprávka musí byť zakončená súbojom s drakom, ktorý chrlí oheň. Oheň sa chrlí aj tu, a to doslova. Ak vás zaujíma, ako sa takáto symbolika dostala do tarantinovky – nuž, asi budete musieť ísť do kina, pretože ja vám zážitok z prvého pozretia neskazím.
Príbeh filmu Vtedy v Hollywoode by sa dal vyjadriť Tarantinom, ktorý číta rešerš o závere 60. rokov filmárskeho priemyslu, popri čom sa sám seba pýta: „Čo ak?“, „Čo keby?“, „Čo keby nie?“, no a zo svojich odpovedí na tieto otázky natočí film.
Naozaj nie je spôsob, ako by som vám to lepšie opísal bez toho, aby som vám prezradil dôležité časti z príbehu. Musíte to jednoducho vidieť na vlastné oči. Avšak, dopredu upozorňujem: Vtedy v Hollywoode nie je film pre každého. Ak sa nie ste ochotní prilepiť ku sedačke, je možné, že dej vám príde príliš pomalý a ukecaný. Odporúčam však čítať medzi riadkami Tarantinovho scenára. Práve tam sa skrýva skutočná podstata love–hate vzťahu medzi filmárom a šoubiznisom.
Si fetišista?
Ak máte začínajúci či plne vyvinutý fetiš na ženské chodidlá, Tarantino je váš človek. Vašim človekom však je aj vtedy, ak milujete úžasnú réžiu. Aj jeho novinka opäť ukazuje, že sa mal narodiť s kamerami miesto rúk…
K tomu primiešajte neuveriteľný produkčný dizajn a kostýmy, ktoré vás vtiahnu do konca 60. rokov – éry Hippies. Pravého fanúšika síce prekvapí občasné povolenie jednoduchších príbehových vysvetliviek pre mainstreamového diváka, no na oplátku ho nadchne ohromné množstvo odkazov na kultúru klasického Hollywoodu. Primiešajte remasternuté hudobné hity a je to tak, pozeráte sa na Tarantinov nový hit.
Zvyčajní podozriví ohľadom chvály hereckého talentu sú aj tu. Margot Robbie je správaním a vzhľadom ako sestra Sharon Tate. Brad Pitt hrá imidž Brada Pitta, no poriadne vtipne. Je tu aj Al Pacino, ktorý, ako inak než úžasne, stvárňuje cynického producenta. Kurt Russell je vo svojej menešej úlohe tiež skvelý. No a Leonardo DiCaprio, ten si ide po nomináciu na Oscara.
ZHRNUTIE – Vtedy v Hollywoode RECENZIA
Vtedy v Hollywoode je dušou aj spracovaním čistá tarantinovka. Technické spracovanie je viac-menej bezchybné, pričom akékoľvek pripomienky by mohli byť maximálne vec vkusu. Príbeh sa rozbieha pomaly, počas čoho stíha Tarantino podávať svoj obraz absurdného Hollywoodu, ktorý z jednej stránky miluje, ale z druhej nenávidí.
Hviezdne herecké obsadenie je legendárne už len ako zoznam mien, nieto talentom, ktorý vo filme predviedli. Nezvyčajné finále je samozrejmosťou a výsledkom rozprávkovej otázky, ktorou sa nás filmár pýta: „Čo ak by to bolo takto?“, „Bolo by to správne?“. Šoubiznis si obete vyberá, no na Cielo Drive sa dá vraždiť aj inak… Film Vtedy v Hollywoodu zo všetkých dôvodov dostáva hodnotenie 9/10.
